Imresionizmus je umelecký smer, ktorý sa zrodil v roku 1874. Išlo o rozhodnutie niekoľko francúzskych umelcov, ktorých diela neboli prijaté na oficiálny pražský Salón, samostatne zorganizovať výstavu. Imresionizmus nadväzuje na realizmus, s ktorým má mnoho spoločných prvkov. Predstavitelia tohto smeru sa usilovali podať obraz krajiny alebo predmetu tak, ako sa javí nášmu oku v určitom okamihu.

Vznik impresionizmu

Impresionizmus (1860-1900) - z francúzskeho slova impression - dojem. Tento umelecký smer vznikol vo Francúzsku koncom 19.storočia a bol prejavom skrytého nepokoja v najrozličnejších krajinách. Postupom času sa stal celosvetovým maliarskym smerom a okrem Evropy ovplyvnil i tak vzdialené kontinenty ako je Amerika, Austrália či Japonsko. Tieto krajiny prevzali vo veľkej miere z francúzskeho impresionizmu techniku maľby, námety, farebnosť a zároveň ich spojili so svojimi maliarskými tradíciami a kultúrou. V Amerike získal impresionizmus veľkú popularitu a okrem samotných maliarov uchvátil i laickú verejnosť. Akademická maľba s tradičným súhrnom pravidel sa im zdala byť bez života. Znakmi impresionizmu sú bezprostrednosť, spontánnosť a zachytenie neopakovateľného okamihu. Nerešpektujú veľa v tej dobe platných pravidiel výtvarného umenia. Nadväzuje na realizmus, s ktorým má veľa spoločných prvkov.

Impresionizmus vznikol ako reakcia na kresbu v ateliéroch. Impresionisti ich opúšťajú a častým motívom je prírodná scenéria a scény z veľkomestského života. Odmietajú hľadať ideálnu krásu, ale naopak chcú zachytiť prirodzenú krásu. Maľujú nádherné parížske bulváre, novozriadené zábavné podniky, moderné oceľové konštrukcie nádražných hál, spoločné výlety rodín či priateľov do prírody, pikniky. Na ich obrazoch je znázornený spoločenský život z prostredia tanečných zábav, kaviarní, divadiel, koncertov a ďalších kultúrnych akcií.

Impresionistická maľba

Maliari nemaľujú realitu, ktorá je pred nimi, ale iba dojem, ktorý z tejto reality majú. Vo svojich dielach sa pokúšajú zachytiť okamžitú atmosféru danej chvíle v závislosti na osvetlení. Pri pozorovaní motívu sa pokúšajú sústrediť iba na farby, na charakter tvarov a ich rozmiestnenie. Dávajú dôraz na zmyslové vnemy, nálady, hru svetla a tieňov, mozaiku farieb, neurčité kontúry, neopakovateľné chvíle a okamihy duševného rozpoloženia. Zistili, že svetlom sa mení vzhľad vecí, že aj svetlo má svoje vlastné farebné hodnoty, že slnečné svetlo môže veciam ich farbu a tvar brať, takže sa pevné kontúry strácajú. Najoddanejšie študoval a týmto javom sa venoval Claude Monet. Zachytenie prchavých svetelných efektov vyžadovalo rýchlu robotu.

Diela impresionistov sa vyznačujú uvoľnenou maľbou, svetlou farebnosťou a náhodne pôsobiacimi obrazovými výjavmi. Farby sa nemiešajú na palete, ale až na plátne (používali sa farby priamo z tuby, ktoré boli v tej dobe novinkou a umelci boli ohromení jej praktickosťou). Maliar robí veľmi krátke ťahy štetcom. Typické impresionistické obrazy sú tvorené nemiešanou farbou. Prevažujú jasné, žiarivé a čisté farby, vylúčená je čierna. Týmto nanášaním vznikol štruktúrovaný povrch, ktorý ich odlišuje od výtvarných diel predchodcov.

Cézanne-Baigneurs-MBA-Lyon

Kompozícia diela je zjednodušená a inovačná. Dôraz je kladený skôr na celkový efekt než na detaily. Obrazy od impresionistov sa javia ako zmes farebných škvŕn a zamazaných plôšok. Tento, podľa vtedajšej doby, nedbanlivý spôsob maľby zaručoval okrem rýchlosti taký druh zobrazenia, ktorý zodpovedá prirodzenému vizuálnemu dojmu. Z určitej vzdialenosti už veci nevyzerajú tak presne, ale sú nejasné a rozmazané. Na základe vedomostí a individuálnych skúseností ich však v myšlienkovom procese rekonštruujeme. Na rovnakom princípe sú vybudované tiež impresionistické obrazy zložené z farebných bodov. Vizuálne vnímanie sa pri pozorovaní obrazu stotožní s farebnými škvrnami tak, že zo stôp štetca vyvstane rozpoznateľný obraz. Uvoľneným spôsobom maľby využili umelci prvý raz poznatky psychológie vnímania (ktorá sa v tom čase začala rozvíjať ako nová vedecká disciplína). Významný vplyv na impresionistických maliarov malo i vedecké bádanie v oblasti optiky a farieb, vynález farieb v tube, rozvoj fotografovania a inšpirácia japonskými drevorytmi.

Buržoázia tento smer s opovrhnutím odmietala, ale umelci rýchlo vycítili, že sa im otvára nová cesta v maliarskej praxi. Smer je pomenovaný podľa obrazu od Clauda Moneta - Impression, soleil levant (Dojem, východ slnka). Banálny námet - pohľad na prístav v rannom opare a letmo nanesené farby vyvolávali u publika zmätok, pobúrenie i veselosť.

Impresionisti zdôrazňovali, že obraz je vždy niečo zhotovené, že namaľované spodobenie je vždy ilúziou skutočnosti a umeleckou fikciou. Toto zdôraznenie podstaty obrazu vytvorilo predpoklad, že sa mohli umelci oslobodiť od predmetu a ich základným zmyslom obsahu obrazu bolo „ako" maľovať.

Edouard Manet 010

Najznámejší impresionisti

Do tejto skupiny maliarov patria viacerí význační umelci, aj keď sú v ich tvorbe medzi nimi dosť veľké rozdiely.

Najznámejší umelci: Édouard Manet, Eugène Boudin, Edgar Degas, Claude Oscar Monet, Camille Jacob Pissarro, Pierre Auguste Renoir, Alfred Sisley, Paul Cézanne, Paul Gauguin.

Zobrazenie ženy v impresionizme

V roku 1863 vstupujú na verejnosť impresionisti. Manet vystavuje svoje Raňajky v tráve, v ňom komponuje nádherné akty žien k postavám mužov, oblečených v civilných odevoch. Impresionisti študujú predovšetkým dve veci, atmosféru a charakter moderného života, ktorý sledujú bezprostredne bez štylizácie.

Štúdium spoločnosti prináša do diel maliarov záujem o figúru, hlavne opäť o figúru ženy. Vedľa maliarov impresionistov vyrastá veľké sochárske umenie A. Rodina. Jeho ženské telá – sochár ich modeloval veľké množstvo - sú modelované rýchlym zhnetením hmoty, sú posadnuté vášňami, ktoré ich stáčajú v rozvlnené, mäkké krivky pohybu. Sú celé akoby zahalené v žiari svetla, odrážaného každým milimetrom rozrušeného, hybného povrchu.

Motív exotickej ženy prináša do impresionizmu Paul Gauguin. Jeho podivne ztrnulé bohyňe, tahitské dievčatá hnedej pleti, plných pier, melancholicky upretých očí, plocho maľované v sýtych farbách, sú ohlasom akej si čudnej, barbarskej ale čudnej poézie. Určitým medzníkom v dejinách európskeho umenia je premenlivá, večne hľadajúca umelecká osobnosť ukazovateľa ciest Pabla Picassa (Nahá žena s náhrdelníkom). Jeho dielo však nie je dovŕšené a dokončené. Je na polovičnej ceste medzi minulosťou a budúcnosťou, v ktorej sa ešte tisíckrát premení názor umelcov na figúru ženy. Isté však je, že tento námet ostane vedúcou zložkou umenia, že bude vždy zrkadlom, v ktorom sa bude odrážať kultúra doby, jej morálka a duch.

Použité zdroje