Majster vrcholnej renesancie Michelangelo Buonarroti (1475 – 1564) vytvoril mnohostranné dielo, ktorým ovplyvnil barok i manierizmus. Venoval sa skúmaniu výrazových možností maliarstva, sochárstva, architektúry a bol tiež básnikom. V každom z týchto odborov dosiahol výnimočnú úroveň, ale najradšej sa venoval sochárstvu. V celej Michelangelovej tvorbe je centrom pozornosti postava človeka s utrpením i silou. Jeho umenie je založené na vzoroch z rímskej antiky a na imitovaní prírody. Najslávnejším umelcom svojej doby ho urobili zákazky, ktoré vytvoril v Ríme a Florencii.

Novátorský prístup a živosť farieb

Tvorba Michelangela sa vyznačuje originalitou. V maliarstve i sochárstve ho zaujímala ľudská postava. Tvorivú silu v ňom podnecovala láska ku kráse a prirodzenosti predovšetkým mužov, ale i žien, ich mnohých výrazov, postojov a pohybov. Jeho obdiv ku kráse bol obsiahly, či už išlo o krásu z prírody, krajinu, zvieratá. Vo svojom výtvarnom zámere presadzoval svoju vládu nad hmotou, tvarom i pohybom. Zaviedol radikálne zmeny v spôsobe prezentovania priestorových proporcií. Odkláňaním od klasických figurálnych tvarov vytvoril Michelangelo cestu k novodobému umeniu.  

Michelangelo pracoval vždy sám, nemal dielne ani pomocníkov, ktorí by mu zasahovali do jeho práce. Pri maľbe stropu Sixtínskej kaplnky použil žiarivé kontrastné farby, ktoré imitujú premenlivosť farieb lesklého hodvábu. Tieto menlivé farby sa používali predovšetkým na odev. Je považovaný za tvorcu „umelého“ manieristického štýlu kolorovania. Jeho umelecký prejav je oslobodzujúci svojím novým vzťahom ku skutočnosti a novým poňatím výtvarného umenia.  

Láska k mužom

Michelangelo miloval pekných mužov a stali sa inšpiráciou v jeho tvorbe. Spory s priateľom, sochárom Torrigianom vyústili do hádky a ten ho v návale hnevu udrel päsťou do tváre. Do konca života zostal Michelangelo na nose zohavený. Vášnivé priateľstvo, oddanosť a odriekanú lásku prežíval ku krásnemu mladému šľachticovi Tommasovi Cavalierimu. Svojej láske nakreslil veľa erotických kresieb. Stretli sa v roku 1532, v dobe, keď Florentská republika prežívala veľmi búrlivý osud a on v strachu a trýzni pracoval na medicejských náhrobkoch a v naliehaní neuspokojených dedičov Júlia II.

Vplyv nestabilnej situácie na umenie

Tvorba Michelangela sa vyznačuje vášnivosťou, originalitou a je poznačená  jeho citovou prudkosťou. Nestabilná politická situácia a obliehanie Florencie zanechalo stopy aj v umení. Michelangelo bol svedkom mnohá sociálnych a politických zmien. Taktiež kríza v cirkvi sa odrazila v jeho umeleckej činnosti významnými štylistickými novotami.  Útočisko z útrap života hľadal vo výtvarnom prejave a na nové myšlienky reagoval originálnym sochárskym spôsobom. Disponoval obrovskou predstavivosťou a tvorivosťou. Vo svojej výnimočne dlhej kariére vložil úzkosť a beznádej svojho vnútra do diela „Posledný súd“.   

Povahové rysy a charakteristika Michelangela

Podľa životopisca a Michelangelovho žiaka Ascania Condivi bol umelec ťažká povaha. Bol to človek hlbokej mysle, samotár a prežíval bolestný duševný život. Bol neprístupný, prudký, nedôverčivý a ctižiadostivý. Ťažko sa s ním vychádzalo a správal sa urážlivo. Poburovalo ho bezprávie, pohanstvo a jeho duša bola obrátená k Bohu. Hrdým sebavedomým postojom a hľadaním dokonalosti sa snažil dokázať, že je najlepší.  

Detstvo v pestúnskej starostlivosti

Michelangelo Buonarroti sa narodil 6. marca 1475 v hornatej krajine v Caprese (dedina blízko toskánskeho mesta Arezza). Bol druhý z piatich synov, jeho otec bol veľmi pracovitý a bol starostom. Na jar 1475 sa rodina vrátila do Florencie. Detstvo prežil Michelangelo v Settignane, kde bol zverený dojke  – manželke kamenára. Je možné, že práve stadiaľto pochádza jeho láska pre prácu s kameňom. Starší brat sa stal kňazom vo Florencii.

Vzdelávanie v záhrade Medicejských vo Florencii

Školu navštevoval Michelangelo vo Florencii a zaujímalo ho len kreslenie. Rodičom sa jeho rozhodnutie nepáčilo, nakoľko bolo umelecké povolanie podceňované a hanbili by sa za umelca v rodine. Michelangelo si však presadil svoje a v roku 1488 začal pracovať v dielni Domenica Ghirlandaia. Priučil sa u neho technike maľovania fresiek, ale jeho vlastné nadanie ho ťahalo k sochárstvu.

Mladý Michelangelo navštevoval kostoly a kreslil si podľa nástenných malieb Giotta a Masaccia, čo malo vplyv pre umelcov ďalší vývoj. Prešiel do dielne Bertolda di Giovanniho (1489 - 92), ktorá sídlila v záhradách u kláštora San Marco a patrila Lorenzovi dei Medici. V sochárskej škole boli vystavené zbierky antického umenia a záhrada poskytovala mladým ľuďom s umeleckými sklonmi možnosť sebarealizácie. Michelangelo sa stal obľúbencom Medicejských a získal si priazeň nielen vznešeného kniežaťa, ale tiež mestskej intelektuálnej elity. Lorenzo si ho tak obľúbil, že ho nechal bývať v paláci a jesť s nimi pri stole. Priazeň venovaná synovi v rodine Medicejských priniesla jeho otcovi miesto na colnom úrade.

K rozvoju nadania prispelo umelcove štúdium ľudského tela a až do neskorého veku sa venoval pitvaniu, čím získaval podrobné znalosti o skladbe ľudského tela a jeho proporciách.

Návraty do rodnej Florencie

Vo Florencii bol Michelangelo poverený realizáciou početných sôch, nástenných malieb a jeho diela sa stretávajú s obrovským úspechom. Smrť Lorenza Medici (1492) doľahla i na Michelangela. Florencia sa stala nepokojným mestom a umelec hľadal útočisko v Benátkach a Bologni. Do Florencie sa vrátil v roku 1495, ale čoskoro odišiel z dusného ovzdušia mesta ovládaného mníchom Savonarolom do Ríma. Vo Florencii znovu pobýval v rokoch 1501- 04 počas tvorenia sochy Dávida. Počas druhého pobytu vo Florencii namaľoval kruhový obraz „Svätej rodiny“ (1503 - 04). Keď opúšťal Florenciu v roku 1534, zanechal za sebou nedokončené medicejské náhrobky a rozrobenú Bibliothecu Laurenziana, zákazku zadanú pápežom Klementom VII.  

Rivalita i spolupráca s Leonardom

Michelangelo prechovával obdiv k spletitej kompozícii tiel Leonardovho diela Svätá Anna Samotretia. Týmto jeho dielom sa inšpiroval vo svojej ďalšej tvorbe.

Úspech sochy Dávida priniesol Michelangelovi novú významnú objednávku. Spolu s Leonardom da Vinci dostali od Florentskej republiky spoločnú zákazku na dekoráciu stien sály Veľkej rady v Palazzo Vecchio (1504), vďaka ktorej sa stali rivalmi i spolupracovníkmi. Ani jedno dielo však dlho nevydržalo. Leonardo namaľoval jazdeckú Bitku u Anghiari (vyhratú Florenťanmi v roku 1440) ako dramatický výjav. Neúmyselne zničil toto dielo Leonardo sám. Dekorácia ďalšej steny v  sále bola zverená Michelangelovi a interpretovala Bitku u Casciny (z roku 1364) v žánrovom poňatí. Táto freska bola zničená v občianskej vojne v roku 1512.

Pobyty v Ríme

Prvý raz sa Michelangelo presťahoval do Ríma v roku 1496. Pracoval na najvýznamnejších projektoch vtedajšieho Ríma a pre jeho kariéru sa stalo najdôležitejším mestom. Získal tam slávu a postupne pracoval okrem Júlia II. ešte pre ďalších troch pápežov (Lev X., Klement VII. a Pavol III. Farnese). V roku 1505 sa vrátil do Ríma a z poverenia pápeža Júlia II. začal v rokoch 1508 – 12 s výzdobou klenby Sixtínskej kaplnky, ktorú dovtedy pokrývali fresky od Perugina.

Natrvalo sa Michelangelo usadil v Ríme v roku 1534 a chcel pokračovať na náhrobku Júlia II. Pápež Klement VII. ho však poveril vyzdobením oltárnej steny Sixtínskej kaplnky, zároveň ho uvoľnil zo všetkých záväzkov a umelec si začal pripravovať štúdie k „Poslednému súdu“. Po smrti Klementa VII. (september 1534) ho nový pápež Pavol III. Farnese menoval za hlavného architekta, maliara i sochára Vatikánu s doživotnou penziou. Michelangelo chcel splniť aj staré záväzky a súčasne pokračoval v práci na sochách. V roku 1536 začal maľovať „Posledný súd“ s pomocou jedného sluhu, ktorý mu pripravoval farby a dokončil ho v roku 1541.

Michelangelo maliar - najväčšia a najnáročnejšia práca

Michelangelo bol pápežom Júliom II. požiadaný, aby prerušil práce na jeho náhrobku a dostal poverenie na vymaľovanie stropu Sixtínskej kaplnky vatikánskeho paláca. Nemal však skúsenosti s maľovaním a všemožne sa usiloval pápežovi vyhovoriť, aby ho zákazky zbavil (odporučil mu Raffaela, ktorý práve pracoval na pápežských izbách). Prácu nakoniec Michelangelo s nevôľou prijal. Na výzdobe pracoval v rokoch 1508 – 12.

Na strope sa nachádzajú biblické výjavy zo Starého zákona a Nového zákona, ktoré pokrývajú strop vysoko nad stenami tak, akoby boli v oblakoch. Kolosálnu klenbu Sixtínskej kaplnky si rozčlenil zdanlivou architektúrou. Ako tému si zvolil stvorenie sveta, človeka a jeho hriešny pád. Mohutné postavy vyjadrujú silu ľudského tela, postavy sú robustné, svalnaté telá sa k sebe skláňajú, zvíjajú alebo zápasia so svojimi myšlienkami. Nevyhnutné krajinné kulisy sú čo najjednoduchšie a všetok záujem sústredil umelec na ľudskú postavu. Heroické telá pokrývajú každú časť stropu i stien.

Veľké rozmery malieb sú vlastne napodobeninami sôch. Projekt komplikovali ťažké konflikty s pápežom, s ktorým mal Michelangelo búrlivé vzťahy. Obaja prekypovali veľkorysými myšlienkami, boli však hrdí, popudliví, prchkí a pápež nástojil na svojom. Počas maľby sa Michelangelo často zaoberal myšlienkami, že to vzdá. Na výzdobe pracoval sám viac ako štyri a pol roka, počas ktorých bojoval s mnohými technickými i finančnými problémami.

Výsledok výzdoby Sixtínskej kaplnky je úchvatný a predstavuje vrchol Michelangelovej umeleckej činnosti. Realizácia však vyžadovala od umelca nadľudské úsilie a počas tvorby prežíval duševné i fyzické utrpenie. Michelangelo sa nepokladal za maliara, ale napriek tomu jeho výzdoba stropu Sixtínskej kaplnky i oltárna stena patria k najvyšším vrcholom umeleckého výtvarného vyjadrenia.

Pápežom Pavlom III. bol poverený výzdobou veľkej oltárnej steny Sixtínskej kaplnky. V rokoch 1535 – 41 namaľoval „Posledný súd“ a v rokoch 1541 – 45 realizoval výzdobu Paulínskej kaplnky.

Michelangelo - Fresco of the Last Judgement

Michelangelo sochár

Michelangelo sa cítil byť predovšetkým sochárom. Jeho sochy sú obrazom jeho vnútra a výrazom jeho vlastných citov. Fascinovala ho predovšetkým  krása tela a tvárí. Jeho dokonalou predstavou ideálu človeka bola nahá a robustnejšia mužská postava. Významnú rolu pre neho hrali tváre pekných mladých mládencov.

Už jeho prvé mramorové reliéfy sú nezvyčajne zrelé diela: Madona na schodoch a Boj Kentaurov vytvoril už ako pätnásť až sedemnásť ročný (1490 – 92). V rokoch 1498 – 1500 zrealizoval v chráme sv. Petra v Ríme monumentálne súsošie z bieleho mramoru s názvom Pieta a socha Bakchus (okolo 1497), ktoré mu priniesli slávu. Diela sú rôznorodé námetmi, podaním tvarov i poňatím. Pieta zachycuje stredovekú tému, žiaľ Panny Márie nad smrťou svojho syna. Stvárňuje mŕtveho Ježiša ležiaceho v matkinom lone. Krása Panny Márie je idealizovaná a poukazuje na jej duchovnú čistotu. Psychologická výrazová sila urobila z tohto diela jedno z najznámejších všetkých čias. Vďaka týmto sochám priznali súčasníci Michelangelovi talent a stal sa vyhľadávaným sochárom i maliarom.

Vo Florencii vznikla v rokoch 1501 – 04 ďalšia umelcova slávna socha Dávida s majstrovsky zvládnutou anatómiou, určená pre námestie Piazza della Signoria. Na soche začal pracovať štyridsať rokov pred Michelangelom Agostino di Duccio, ale nikto sa neodvážil v diele pokračovať. Je vytesaná z jedného kusa mramoru, má výšku cez štyri a pol metra a od čias antiky je najväčšou voľne stojacou mramorovou sochou. Táto socha mala symbolizovať nezávislosť Florentskej republiky. Michelangelo vytvoril veľa ďalších skvelých sôch, za zmienku stojí Spútaný otrok (1513), socha Víťazstva (1520 – 25), Busta Bruta (1537), Kladenie do hrobu z florentského dómu (okolo 1550) či posledné dielo Pieta Rondanini (1555), ktoré zostalo nedokončené. Okolo roku 1550 – 55 vytvoril Pietu pre florentskú katedrálu, ktorú ale v záchvate nespokojnosti rozbil.

Michelangelo architekt

Náhrobok bol v 15. storočí samostatným architektonickým útvarom, ktorý bol ako samostatný celok pristavený k chrámovej stene. Zákazkou od pápeža Leva X. bolo zhotovenie náhrobkov pre medicejských vojvodcov Giuliana a Lorenza (v Capella Medicea). Michelangelo na nich pracoval v rokoch 1520 – 34 a umelecký dojem ešte viac zvýšil vynaliezavým členením stien.

Po ukončení Sixtínskej kaplnky, ktorá slávila triumf, sa túžil Michelangelo vrátiť k sochárstvu. Veľmi si prial dokončiť náhrobok Júlia II., na ktorom začal robiť v roku 1505. Podľa závetu Júlia II. mal byť náhrobok dokončený čoskoro po jeho smrti a pamätal na to i   s peniazmi. Medzičasom sa však vystriedalo niekoľko pápežov a projekt bol niekoľkokrát pozmenený. Po desaťročiach márneho naliehania dedičov a prerušovanej práce ustúpil Michelangelo novému plánu. Realizácia trvala nakoniec 40 rokov a uskutočnená bola veľmi zredukovaná šiesta verzia. Jednou z mála plánovaných i dochovaných častí náhrobku je socha Mojžiša (1513-16), z pôvodného umelcovho plánu jediná socha, v ktorej sa skrýva idealizovaná podoba pápeža Júlia II.

V roku 1524 realizoval Michelangelo projekt florentskej knižnice Biblioteca Laurenziana a o päť rokov neskôr prebral funkciu hlavného inšpektora nad stavbou florentského mestského opevnenia. Podľa jeho návrhov bolo postavené schodisko knižnice Laurenziana a postavil tiež Novú sakristiu San Lorenzo vo Florencii. K ďalším dôležitým projektom patrilo dokončenie Farneského paláca, kopuly chrámu sv. Petra - strecha baziliky obsahuje jedenásť malých kopúl a obnova Kapitol - v staroveku náboženské centrum Ríma, kde bol poverený prebudovaním celého námestia.

Projekt chrámu sv. Petra

Radikálne rozhodnutie Júlia II. prebudovať chrám sv. Petra narazilo na odpor konzervatívnych cirkevných kruhov. Chrám bol vo veľmi zlom stave, ale pre svoj historický význam i svoj vek bol vysoko uznávaný. Na výstavbe nového chrámu sv. Petra sa podieľalo viacero významných architektov – Bramante, Raffael, Maderno, A. da Sangallo i Michelangelo. Umelcov osobitý štýl sa prejavil počas tvorby modelov chrámu sv. Petra, v ktorých podstatne zmenil pôvodné plány a v roku 1546 navrhol posledný model kopule. V roku 1549 bol menovaný hlavným architektom a staviteľom chrámu sv. Petra v Ríme. Celá vonkajšia podoba chrámu okrem priečelia je dielom Michelangela a väčšinu z nej stihol zrealizovať v rokoch 1558 - 60. Táto architektonická objednávka bola jeho najvýznamnejšou a bola prirodzeným vyvrcholením Michalangelovej tvorby.  

Hlboké duchovné priateľstvo

Michelangelovou duchovnou priateľkou a inšpiráciou bola Vittoria Colonna, vdova po markízovi z Pescary. Bola to jediná žena, ktorá sa vyskytovala v jeho živote a Michelangelo sa platonicky zamiloval do jej duše. Zbožná a vzdelaná žena s hrubou mužskou tvárou bývala v kláštore vo Viterbe. Umelec sa s ňou zoznámil v roku 1535 a našiel u nej slová útechy i povzbudenia, zhovárali sa spolu o náboženstve a božej láske. Mala zrejme vplyv i na jeho náboženské predstavy. Jej priateľstvom bol Michelangelo hlboko poznačený a venoval jej rad kresieb s náboženskými motívmi. V roku 1538 cestovala pravidelne každú nedeľu do Ríma, kde sa stretávala s umelcom v dominikánskom kláštore a povzbudzovala ho k práci. Zomrela v roku 1547 a Michelangelo za ňou žialil až do svojej smrti.

Michelangelo básnik

Michelangelo hľadal spôsob vyjadrenia svojich myšlienok, citov, vášní, lások, trýzní i zbožnosti. Vo svojej dobe bol jedným z najväčších básnikov. Písal sonety, ktorými vyjadroval svoje duševné rozpoloženia, trápenia i vnútorné umelecké zápasy. Inšpiračným zdrojom jeho básnickej tvorby bola jeho duchovne spriaznená duša, vdova Vittoria Colonna. V Michelangelových básňach je s pribúdajúcim vekom jeho viera v umení nahlodávaná skepsou.
Umelcove posledné roky

Život Michelangela bol naplnený ťažkou robotou. Posledné roky sa venoval úvahám o viere, projektom kostolov a prácam na Svätopeterskom chráme v Ríme. Konštruoval plány drevenej kopule (podľa jeho návrhov ju dokončil umelcov žiak della Porta v roku 1590).

Michelangelo Buonarroti pracoval až do svojich posledných dní a zomrel 18. februára 1564 v Ríme. Jeho telo bolo tajne prevezené do Florencie, kde je podľa jeho želania pochovaný v kostole Santa Croce. Slávnostný pohreb za účasti florentských umelcov mal 14. júla 1564 v kostole San Lorenzo. Obdiv a úctu mu prejavili vytvorením mnohých sôch a obrazov, ktorými bol ozdobený vysoký katafalk.

Ďalšie významné maliarske diela

Svätá rodina (Tondo Doni, okolo 1503 - 04) – jeden z prvých obrazov. Jediná dokončená maľba na dreve, ktorá sa dochovala je namaľovaná na kruhovú drevenú dosku vsadenú do ozdobeného rámu. Novým spôsobom zobrazuje ľudské telo, postavy rafinovanými pózami vytvárajú ilúziu pohybu. Hlavná skupina je zvýraznená sýtosťou a jasnosťou farieb a plastickosťou scény. Mária ako ústredná postava sedí na trávniku vpredu a otáča sa hornou polovicou tela doprava k Jozefovi. Ten kľačí za ňou a berie si od nej svalnatého Ježiška. V zadnej časti sa nachádza ďalšia skupina vyzlečených postáv.

Michelangelo- Tondo Doni - tone corrected

Posledný súd (1535 - 41) -  najpôsobivejšie spracovanie tejto témy, dramatické zobrazenie sily Božieho súdu. Námetom je tragický pád ľudskej civilizácie. V svojej interpretácii umelec vyzdvihol skôr vnútorné muky zatratencov ako ich telesné utrpenie. Tieto fresky vzbudzovali obdiv i určité výhrady. Nahota postáv vyvolala nevôľu neskorších pápežov. Aby boli fresky zachránené pred zničením inkvizíciou, primaľoval v rokoch 1559 – 60 na príkaz pápeža Michelangelov žiak Danielle da Volterra niektorým z nich odev.
Obrátenie sv. Pavla (alebo Pád sv. Petra, 1541 – 45) – freska zo súkromnej pápežovej kaplnky Capella Paolina. S citovou hĺbkou zobrazuje dramatické figurálne stvárnenie chvíle, keď Saul padol z koňa a prežíva zjavenie. Po príchode z Jeruzaléma do Damašku sa Saul obracia na vieru a prijíma krst a meno Pavol.  

Conversion of Saint Paul (Michelangelo Buonarroti)

Ukrižovanie sv. Petra (1545 – 50) – ďalšia freska zo súkromnej pápežovej kaplnky Capella Paolina. Scéna sa odohráva v pustej krajine, kde Peter žiada o ukrižovanie dole hlavou (necíti sa byť hoden takého utrpenia ako Ježiš). Obidve fresky zachytávajú dôležité okamihy zo života apoštolov.

Martyrdom Michelangelo

Použité zdroje

  • José Pijoan: Dejiny umenia 6, (vydavateľstvo Ikar, 1999)
  • Gilles Néret: Michelangelo (Taschen/Nakladatelství Slovart, 2003)
  • Michelangelo. Největší malíři. Život, inspirace a dílo, č. 36, Praha, 2000
  • Jaromír Pečírka: Michelangelo Buonarroti (Pražské nakladatelství, 1949)  
  • Mary Hollingsworthová: Umenie v dejinách človeka (vydavateľstvo Obzor, Bratislava, 1994)