Začiatky plagátu
Už praveký človek sa graficky prejavoval v jaskyniach vo Francúzsku, v Španielsku, v severnej Afrike alebo v juhoamerickej džungli, keď vytváral na kamenných stenách pri skromnom osvetlení obraz býka alebo mamuta. Zdôrazňoval mohutnú silu svojho protivníka i živiteľa. Praveké naturalistické zobrazovanie zvierat sa vyvinulo preto, že zodpovedalo naliehavým ekonomickým požiadavkám svojej doby. Vynútila si ho potreba nájsť a uloviť korisť, ktorá by zabezpečila pravekému človeku dostatok potravy na prežitie. Tieto výtvory, prevažne magického významu nemuseli obsahovať estetický prvok, ktorý bol až druhoradý a teda nebolo potrebné dosahovať úroveň umeleckých diel. Pre magický význam úplne postačovali prosté náčrty a skice.
V takomto duchu môžeme chápať aj plagátovú tvorbu vo svojich začiatkoch. Plagát vznikol z požiadavky spoločnosti, ktorá sa intelektuálne rozvíjala. Pritom bolo potrebné čo najrýchlejšie informovať širokú verejnosť. Tak ako magické výtvory v praveku, aj prvé plagáty sa zaobišli bez estetického či dekoratívneho prvku. Boli výlučne informačným médiom. Samozrejme, plagát nemohol obsahovať iba náčrty, mal v sebe zakomponovaný odkaz, ktorý bol prostredníctvom písma zrozumiteľný každému.
Estetický prvok vstúpil do plagátovej tvorby v 18. storočí, ale až o storočie neskôr sa stalo z plagátu plnohodnotné umelecké dielo zachovávajúc si pritom svoju dôležitú informačnú funkciu.
Prozaické začiatky plagátu patria nepochybne Londýnu. Ale k rozkvetu, ku skutočnému zrodeniu nového umenia ulice došlo až v Paríži. Už v prvej polovici 19. storočia ukazujú hlavné mesto Európy vyliečení romantici ako moderné peklo. Inšpirácia je nepochybne romantická, ale poznanie už objavuje podstatu zla, magickú moc peňazí v modernom svete. Výroba a obchod prenikli hlboko do ľudských vzťahov, ovplyvnili morálku, životný štýl i umeleckú fantáziu.
V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch 19. storočia sa objavili na parížskych stenách prvé farebné obrazové plagáty, ktoré propagovali módnu konfekciu, hračky, likéry či knihy, pozývali do divadla, na cirkusové predstavenia či lákali Parížanov do nových obchodných domov. Jean Alexis Rouchon, tlačiar, výrobca obrazov, zakladateľ komerčného plagátu použil krikľavú farbotlač ako prostriedok hromadnej informácie. Jeho plagáty boli určené širokým stredným vrstvám, vyhovujúce ich vkusu a nenáročnej predstavivosti.
O nejakom umení s vyššími cieľmi nemôže byť reč. Naivita týchto obrazov je jasná a patrí do rovnakej triedy ako reklamné štíty na obchodoch alebo krčmách. Technológia je mimochodom odvodená z tlačených tapiet, ktorú si dal Rouchon v roku 1844 a 1851 patentovať. Tučný text nie je prepojený s farebnou ilustráciou, slovo a obraz stoja oddelene vedľa seba a zároveň sa navzájom dopĺňajú.
Rouchonove plagáty už používajú veľký formát a farbu, ale ešte stále im chýba zmysel pre syntézu a symbol. Komerčný plagát, pôsobiaci dnes naivne a poeticky, je dôležitým medzičlánkom vývoja. Typ Rouchonovho plagátu bude dožívať v reklamnej farbotlači na kávu, kakao či kyslé cukríky až do 1. svetovej vojny.
V roku 1853 nastupuje do úradu parížskeho prefekta barón Hausmann, s menom ktorého je spojená ďalšia premena ulice. Hausmann začína s monumentálnou prestavbou Paríža, v meste sa vytvárajú nové široké bulváre. Priestor sa otvára, zrýchľuje sa doprava, mení sa usporiadanie mestskej štruktúry. Z Paríža sa stáva elegantné veľkomesto a jeho okázalý štýl bude napodobňovať celá Európa. K jeho úspechu prispelo i päť svetových výstav, ktoré začínajú rokom 1855 a vrcholia v roku 1900.
V polovici 19. storočia má Paríž asi jeden milión obyvateľov, ale v osemdesiatych rokoch je to už dvojmiliónové mesto. Je pravda, že v Londýne sa vytvorili prvé predpoklady pre vznik plagátu, ale až Paríž urobil zázrak. Áno, plagát sa v plnom slova zmysle zrodil v Paríži, na parížskych bulvároch. Do Paríža sa schádzal celý svet a to predovšetkým preto, aby sa bavil. Tento moment zábavy podnecuje spoločenskú atmosféru mesta a to rozhodne nie je zanedbateľné pre vznik plagátu. Pokiaľ mal plagát v Londýne dôležitú informačnú funkciu, tak v Paríži prekonal nutnosť, oslobodil sa, stal sa konečne umením. Výveska inzerujúca Champfleuryho knihu Mačky, pochádza z roku 1869. Nesie už prvé stopy vplyvu japonského drevorezu, ktorý sa neskôr stane hlavnou inšpiráciou secesných umelcov. Prehistória plagátu sa pomaly uzatvárala. Posledný Rouchonov evidovaný plagát je z roku 1866 a práve v tomto roku sa Jules Chéret vracia z Londýna do Paríža.
Rozdelenie plagátovej tvorby
Každý plagát je reklamou, či propaguje časopisy, divadelné predstavenia, cigaretový papier, alkohol, zábavné podniky, čokoládu, vždy je reklamou. Je reklamou aj pre samotného umelca a modelky, speváčky, hercov, zobrazených na plagátoch.
V secesii bol plagát veľkou reklamou ženského pôvabu. Deväťdesiatdeväť percent plagátov zobrazuje vo svojej kompozícii ženu, pretože pre secesný plagát boli muži nepoužiteľní, škaredí, predstavovali iba percento ich použitia v plagátovej tvorbe.
Hoci je secesný plagát jednou veľkou reklamou ženy, aj on podlieha určitému deleniu. V súčasnosti, teda v 21. storočí sa plagát rozdeľuje do všetkých možných skupín a podskupín a ich študovanie je dlhé a únavné. Takéto rozdelenie by sme mohli vo väčšej miere použiť aj pri secesnom plagáte, ale bolo by to úplne zbytočné. Preto secesný plagát rozdelíme do dvoch základných skupín:
- Komerčný plagát. Pod týmto názvom sa rozumie reklama na všetky druhy vyrábaných produktov, od reklamy na čokoládu, káva, plynové lampy či bicykle až po reklamy časopisov, kníh.
- Umelecký plagát. Zahŕňa predovšetkým divadelný plagát, hoci niektoré plagáty napr. pre umelecké výstavy by sme mohli do tejto skupiny zahrnúť tiež.
Aj takéto delenie je však veľmi diskutabilné, pretože hranice medzi umeleckým a komerčným plagátom sa nedajú jednoznačne stanoviť, nakoľko aj niektoré komerčné plagáty majú veľmi vysokú umeleckú hodnotu.
Dôležitosť časopisov v plagátovej tvorbe
S pribúdajúcim množstvom voľného času a s neustále sa zlepšujúcou finančnou situáciou, mestská populácia dosiahla značný intelektuálny a duchovný rozvoj. Vďaka lepšej úrovni vzdelania ľudia uznali význam umenia, kultúry a literatúry. Hneď ako začali byť zverejňované plagáty, zvýšil za záujem ľudí po knihách, novinách, magazínoch, ktoré prinášali nové informácie z vonkajšieho sveta k čitateľovi.
Zdalo sa, že koniec 19. storočia bol „rajom na zemi". No nebolo tomu celkom tak. Naoko sa každý oháňal slobodou, naoko si každý mohol robiť čo chcel, ale v mestách vládla tvrdá ruka zlých zákonov. Pre toto obdobie bola charakteristická korupcia, cenzúra a nespôsobilosť politikov riadiť svoje vlády. Spoločenské problémy sa dotýkali samozrejme aj umenia. Existoval akademický kánon, ktorý bolo treba striktne dodržiavať. Impresionisti sa už proti nemu postavili na odpor, ale stali sa iba vyvrheľmi spoločnosti a boli odmietaní. Nastal ten správny čas zobraziť pretrvávajúce politické a sociálne problémy tých dní. Existoval iba jeden spôsob ako to dokázať: publikovať svoje práce v časopisoch.
Umelci, ktorí mali v tom čase v Paríži úspech, boli pripravený ukázať svoj talent v rôznych týždenníkoch a magazínoch usilujúcich sa o verejnú priazeň. Magazíny ako Harper´s, Le Journal, Pan, Gil Blas, La Revue Blanche alebo Le Rire im umožnili tieto práce publikovať. Samozrejme, umelci nezobrazovali len spoločenské problémy, ale publikovali aj klasické portréty známych ľudí, ich karikatúry, alebo reklamy na rôzne príležitosti odohrávajúce sa v meste či okolí.
Boli to skvelé čierne, či farebné, malé, tlačené obrázky na prednej, zadnej strane a v strede magazínov na dvojstrane o niečo roztiahnuté. Stávalo sa, že umelec najprv vytvoril malú kresbu, ktorú uverejnil v časopise a ak mala úspech, vytvoril veľký plagát, alebo ak vďaka cenzúre nemohol vytvoriť plagát, tento v zmenšenom formáte publikoval v niektorom z časopisov. Nakoniec aj samotná reklama časopisov sa stávala zdrojom zákazky pre umelcov. Všetky publikované ilustrácie boli vytvorené technikou klasickej alebo farebnej litografie. Je preto neodškriepiteľné, že aj časopisy zohrali svoju úlohu pri rozvoji plagátového umenia. Medzi umelcov publikujúcich v týchto časopisoch patril aj Theophile-Alexander Steinlen, Henry de Toulouse-Lautrec, Georges Meunier, Pierre Bonnard, Leonetto Cappiello, čo meno, to vynikajúci umelec. Najplodnejším z nich bol Thephile-Alexander Steinlen. V rozpätí rokov 1883 až 1900 vytvoril 2000 ilustrácií pre 50 časopisov. Ľudstvo ulice, pracujúce triedy, nevzdelanci, boli všadeprítomnými objektmi v Steinlenovej tvorbe.
V roku 1898 prišiel do Paríža mladý taliansky umelec Leonetto Cappiello. Našiel mesto plné vzrušenia, v ktorom chcel zostať, ale zároveň musel nájsť spôsob ako by si zabezpečil živobytie. Nadviazal preto kontakt so svojimi krajanmi, hercom Novellom a skladateľom Puccinim. Vytvoril ich karikatúry a tieto publikoval v satirickom týždenníku Le Rire. Obidve boli okamžite uznané a prijaté širokou verejnosťou. Prakticky cez noc sa Cappiello stal známym a vďaka týmto ilustráciám dostal prvú zákazku na veľký plagát. Neskôr sa Leonetto Capiello stal jedným z najpopulárnejších plagátových umelcov. 20. storočia.
Parížska cenzúra plagátu
Jean de Paleologue patril v deväťdesiatych rokoch 19. storočia k najplodnejším umelcom v plagátovej tvorbe. Vytvoril viac než 100 plagátov, no aj napriek tomu nie je príliš známy. Bolo to spôsobený tým, že Paríž bol na konci 19. storočia stále prudérnym a cenzurovaným mestom a jeho plagáty boli v tej dobe viac než škandalózne. Preto sa jeho plagáty nesmeli vylepovať na stenách parížskych ulíc. Všade, kde sa zjavili, spôsobili šok pre širokú verejnosť a výtvarných kritikov. Samozrejme, bol to iný šok než ktorý spôsobil Toulouse.Lautrec svojim plagátom pre Moulin Rouge.
Jean de Paleologue zašiel oveľa ďalej než Chéret so svojimi pôvabnými dievčatami, Lautrec s tanečnicami a Mucha so svojimi ornamentálnymi kňažkami. Jean de Paleologue bol umelcom, ktorého zobrazené ženy na plagátoch boli najerotickejšími zjaveniami aké kedy viseli na parížskych uliciach. Ženy boli výhradne jeho inšpiračným zdrojom a on ich nepretržite znázorňoval na svojich plagátoch v čo možno najpriesvitnejšom oblečení, prípadne s čo najmenším kúskom oblečenia. Svojimi nahými ženami symbolicky znázorňoval obraz nastávajúcej modernej doby.
Rayon ď Or (zlatá žiara), je reklamou na plynovú lampu. Tento plagát je jeho najlepším výtvorom. Plagát znázorňuje okrídlenú ženu, ktorá zavesila rozsvietenú lampu s hviezdičkou na nebo a tá žiari jasným svetlom. Krásna žena má na sebe veľmi tenkú priesvitnú látku. Svetlo lampy dopadá na jej nádherné nahé telo a osvetľuje ho v zmyselnom a vzrušujúcom pôvabe.
Tak ako na mnohých plagátoch aj na Société du Gaz Acétyléne nám ukazuje neodolateľnú krásu nahého ženského tela. Plagát ilustruje stelesnenie svetla a symbolistického obrazu pokroku v personifikácii so sporo odetými ženskými alegóriami. Ženy sú oblečené len v obláčikoch tmy a osvetľované lampičkami. Jean de Paleologue opäť ukazuje týmto plagátom dlhý nos parížskej cenzúre.
Jean de Paleologue nebol jediným, ktorého plagáty boli cenzurované. Nemalé problémy s puritánskymi výtvarnými kritikmi mal aj Švajčiar žijúci v Paríži Theophile-Alexandre Steinlen. Je až neuveriteľné, že tento vynikajúci odborník na zobrazovanie zvierat a detí vytváral veľmi poburujúce plagáty parížskych prostitútok, v ktorých sa odráža skutočná realita najstaršieho remesla.
Vďaka Steinlenovi sa plagátový štýl stal jemnejším a popisnejším, jeho plagáty boli nazývané epickými básňami, no plagátom LeJournal/La Traîte des Blanches vytvoril obraz veľmi krutého života prostitútok, ktorý nemá s epickou básňou nič spoločného.
Tento plagát vychádza zo škandalózneho románu Biele otroctvo, ktorý veľmi ostro odsudzuje obchod s prostitúciou. Keď sa Steinlen zoznámil s týmto románom, vytvoril silný, vynikajúci plagát a so starostlivosťou skvelého ilustrátora zobrazuje hrubého, snobského pasáka ako ignoruje tri z jeho žien. Najväčšie rozhorčenie vyvolal zobrazením odhalených pŕs jednej z prostitútok. Steinlen už mal v roku 1894 problémy s cenzúrou kvôli plagátu La Bodiniére, ale to nebolo nič v porovnaní s búrkou nevôle pri La Traîte des Blanches. Keďže takéto plagáty boli cenzurované, svoj protest proti spoločenskému a politickému neporiadku sa umelci snažili kritizovať ilustráciami v časopisoch a magazínoch.
Parížsky rozkvet plagátu
Začiatky plagátu patria Londýnu, Paríž zohráva v 70. rokoch 19. storočia dôležitú úlohu pri jeho rozvoji, ale až v 90. rokoch sa stal centrom moderného plagátu. Paríž mal prestíž hlavného mesta sveta udávajúceho ten správny tón. Do Paríža prichádzali spisovatelia, maliari a architekti z celého sveta a zmenili ho na jedno veľké divadlo, v ktorom hlavné úlohy zohrávali práve oni. Svetová výstava v roku 1900 urobila z Paríža mesto železa. Belgičan Victor Horta a Hector Guimard sú prví, ktorí použili novú formu železnej konštrukcie, štíhlu, šľachovitú, staticky pôsobivú. Zelenou farbou natreté liatinové stonky nesúce tropické kvety vchodov do parížskeho metra sa stali znamením Paríža.
Nielen tieto fantastické tvary, metamorfózy architektúry a prírody, najvyššia stavba sveta akou Eiffelovka vtedy bola, nevestince, kabarety, kurtizány, boli symbolom Paríža, ale nemenej významnú úlohu zohráva aj reklamný plagát, ktorý sa stáva manifestom secesného štýlu.
Počas deväťdesiatych rokov 19. storočia dovtedy šedé a pusté ulice Paríža boli vyzdobené nápadne farebnými reklamnými plagátmi vytvorenými schopnými umelcami tej doby akoby sa v ňom mal konať nejaký festival. Návštevníkov Svetových výstav bolo treba zahrnúť reklamou aby sa podporil odbyt rozvíjajúceho sa priemyslu. Plagáty vychvaľovali všetko – od bicyklov cez lieky až po návštevu nočných podnikov. Vzbudzovali pozornosť a veľmi skoro sa stali predmetom záujmu zberateľov.
Toto vychýrené umenie znalci a výtvarní kritici oslavovali rovnako ako ľudia prechádzajúci sa ulicami. Uznávaní umelci litografického plagátu najlepším spôsobom dávali najavo svoj talent a tak sa stal Paríž akýmsi otvoreným vonkajším múzeom. Stovky a stovky farebných litografií oživili mesto a vytvorili nové, vysoko atraktívne pouličné galérie. Umenie sa dostáva z galérií do ulíc. Nečudo, že plagát dosiahol svoju najväčšiu slávu práve v Paríži a jeho autori sa právom stali nesmrteľnými. Plagátové umenie na ulici bolo prvou, skutočne demokratickou formou umenia, pretože zoznámiť sa s ním mohol každý.
Anglické začiatky plagátu
Plagátovanie ako najrýchlejší spôsob verejného oznamovania už existoval v Londýne v tridsiatych rokoch 19. storočia. V roku 1839 bola v Londýne založená prvá plagátovacia spoločnosť pre inzerciu a reklamu. Zadymený a hlučný Londýn je prvým mestom v Európe, kde došlo k takej silnej koncentrácii ľudí, obchodu a priemyslu. Potreba informácií je jasná. bez nich nemôže taký moderný kolos vôbec existovať. Prvé londýnske plagáty sa podobali skôr vývesným tabuliam a s umením nemali nič spoločné.
Obsah tlačených slov bol dôležitejší než estetické podanie a pôsobenie na diváka či chodca. Oveľa neskôr začne výveska používať aj dekoráciu, ornament a obraz k svojim zámerom. Vývesky a plagáty sú vylepované náhodne. Pokrývajú najmä mestské steny. Anglický maliar John Parry namaľoval v roku 1835 obraz, ktorý predstavuje jednu z prvých plagátových stien neďaleko katedrály svätého Pavla. Oznámenia sú odlíšené farbou, formátom, rôznymi druhmi písma- používajú sa predovšetkým tučné typy a linky.
Dôležitou novinkou ulice je plagátový stĺp, patentovaný v Londýne v roku 1824. Plagátový stĺp nebol len statickou dominantou. Vozil sa pôvodne na povoze ako pohyblivá reklama. Prvá reakcia obyvateľstva na plagát bola často ironická, ale vďaka tomu sa zachovali niektoré zaujímavé svedectvá. Napríklad figúrka lepiča plagátov je často spojovaná s groteskným dejom. Tradičného anjela a hlásnou trúbou definitívne nahradil lepič so štetkou na dlhej tyči. Od dôb plagátov a samozrejme i novín, je zrazu svet plný udalostí, materiálu, noviniek a nápadov.
Prvá svetová výstava v roku 1851 sa konala v Londýne, ktorej symbolom sa stal Paxtonov Kryštáľový palác. Úplne jedinečný hlavný výstavný pavilón pripomínal obrovský skleník. K stavbe bolo totiž použité iba železo a sklo. Londýnska výstava rozdeľuje 19.storočie na minulosť a budúcnosť. I keď stroje ešte nepatrili k najdôležitejším exponátom, je už zrejmé, že nový vek bude patriť im. Na tlač sú kladené stále väčšie požiadavky. Zlúčenie slova a obrazu sa prehlbuje. Nezanedbateľné sú úspechy komerčnej reklamy, s ktorou súvisí i vznik novej grafickej profesie bez veľkých umeleckých ambícií.
Už v nasledujúcom roku bolo v Londýne založené prvé umeleckopriemyselné múzeum. Nová reforma má viesť k všeobecnej náprave vkusu a je priamou reakciou na problém stále zväčšujúci modernú banalitu. Semperova a neskôr Morrisova reforma našla početných stúpencov a ovplyvnila tiež tlač. Vytvorila kult krásnej knihy. Ale plagát zostal prakticky nedotknutý, bol ponechaný osudu. Plagát ako pravé dieťa ulice sa príliš neotáčal za estetickými ideálmi a predieral sa každodennou skutočnosťou k vlastnému výrazu.
Estetika umenia a estetika doby, ku ktorej patrí práve ulica a plagát, to sú v 19. storočí dva nezmieriteľné protiklady. Na jednej strane existuje historizmus a rôzne reformy, na druhej strane stále sa rozvíjajúci mestský folklór, novinová ilustrácia, prvé fotografie a samozrejme plagát. Pritom nejde len o rozdiel kvality, o vysoké umenie a jeho protiklad – druhoradé žánre. Problém je zložitejší, salónne obrazy sú nakoniec rovnako banálne ako reklamné farbotlače. Plagát nie je obraz, ani umelecký objekt, ale kultúrny fenomén doby. Na plagát sa musíme pozerať ináč než na tradičné maliarske dielo a tiež ho musíme zasadzovať do iných kontextov. Ani s tradičným pojmom grafiky nevystačíme, čiže z dejín krásnej maľby a umeleckej grafiky vznik plagátu neodvodíme. Počiatky plagátu sú spojené so sociológiou mesta, s psychológiou davu a symbolikou ulice.
Ulica a mesto v plagátovej tvorbe
Noví kresliari a maliari opúšťajú ideálne alegórie a viac pozorujú život. Žurnalistika v širokom zmysle slova zaplavuje kultúru a ovplyvňuje človeka z ulice rovnako ako umelec. Každý sa musí tak trochu otrieť o modernú banalitu, aby sa dotkol novej skutočnosti. Mnohí vizionári slova i obrazu nachádzajú v modernom svete i novú krásu a prijímajú ho aj s jeho protikladmi. Zrýchlený vývoj civilizácie utvrdzuje ľudstvo v názore, že pokrok je základnou silou spoločnosti.
Plagát sa stáva súčasťou ulice, ulica je súčasťou mesta a mesto je súčasťou väčších kultúrnych a civilizačných celkov. Štruktúry sú vzájomne prepojené, vznik moderného plagátu je už len záležitosťou času. Ako výrazne sa zmenila ulica!
Prvé obrazy ukazujú ulicu ešte ako zátišie, krajinu, žáner, až neskôr maliari objavia dynamiku mestského života, ľudský dav a čulý ruch. Ulice veľkých miest sa už v druhej polovici 19. storočia podobajú plynule tečúcej rieke. Objavujú sa prvé stopy hluku, šumu, dymu, ale celok je ešte stále vnímaný lyricky. Ulicami prúdi život, ulica je dôležitou tepnou živého organizmu mesta. Z veľkých bulvárov sa rozlieva hlavný prúd do menších ulíc a zaniká v uličkách kdesi na okraji. Alebo je to možno aj naopak, do veľkého bulváru sa nakoniec vtesná celé mesto.
Ulica v 19. storočí je viac než len cestou a prostriedkom spojenia. Je samostatnou skutočnosťou, svetom pre seba, veľkolepým divadlom, miestom zábavy, či dejiskom banálnych i historických udalostí.
Práve na ulici vidíme chudobu i bohatstvo, slávu, moc a biedu. Ulica zvýrazňuje i spoločenskú nerovnosť a podnecuje davové vášne doposiaľ neznáme. V občianskych revolúciách medzi rokmi 1830-1871 vyrástli v uliciach barikády a na nich sa tvorili dejiny.
Ulica má teda svoju podobu, svoj výraz, má svoju topografiu i typológiu, má svojich chodcov, zaujímavé figúrky a mnoho ďalších postáv. Moralisti, spisovatelia a pozorovatelia života študujú mesto a podávajú o ňom zaujímavé, prekvapujúce svedectvá. Balzac popisuje chovanie a zvyky Parížanov. Ján Neruda vo svojich fejtónoch, ktoré zhromaždil v Štúdiách krátkych a kratších, popisuje mnohotvárnosť mestského života. Neruda pozoruje život, všíma si slúžky a žobrákov, počúva rozhovory ľudí, všíma si mestskú dekoráciu a predovšetkým reklamné štíty nad obchodmi.
Mesto má nad človekom magickú moc. Vťahuje ho dovnútra, robí z neho iného človeka, či už chce alebo nechce. Vzťah k mestu má veľa podôb. Začína obdivom a končí niekde hlbokou nenávisťou. Mesto poskytuje takéto rozpätie modernej existencii. Ulica ponúka od samotného chodca až po jedinca strateného v dave širokú škálu najrôznejších pocitov. Človek môže prežiť v meste nielen hlboké odcudzenie, ale aj splynutie s masou a osamelosť zameniť za stratenie vlastného ja. Nie vždy je jednoduché zaľudniť svoju samotu a pritom zostať sám sebou. Do exteriéru ulice sa premietajú vnútorné predstavy a túžby. Pôsobia tu spoločenské tlaky, doba a iné problémy. To všetko sa odráža v symboloch ulice, v jej symbolickej reči, v osloveniach, frázach a heslách.
Chodec je novou jednotkou mesta, charakteristickým typom modernej ulice. Ako legendárna bytosť prechádza tento nepatetický hrdina mestským labyrintom, ponáhľa sa za svojím cieľom, či blúdi medzi domami. Na svojej nekonečnej ceste objavuje mesto, navštevuje krčmy, kabarety, nemocnice, hotely, pasáže, verejné domy, úrady. Krok za krokom preniká do tajomstva mesta. Každej zmene exteriéru zodpovedá vnútorná psychická zmena. Večný chodec skúša všetky druhy pokušenia, radostí, útrap, rozkoše, bolesti a smútku.
Pre chodca bude nakoniec stvorený aj plagát, aby ho sprevádzal, tešil, povzbudzoval i klamal. Účelom plagátu je vynútiť si pozornosť, prekvapiť, vzrušiť, upútať, vnútiť sa do priazne chodca - diváka.
Divadlá a kaberety v plagátovej tvorbe
Nepochybne najchýrnejším zábavným podnikom secesie bol kabaret Moulin Rouge v Paríži. Otvorili ho Joseph Oller a Charles Zidler 6. októbra 1889 na bulvári de Clichy číslo 90. Jeho otvorením spôsobili doslova ošiaľ medzi Parížanmi a v tento večer prišli vo veľkom počte zatlieskať hviezdam kankánu na prvom mieste s neodolateľnou La Goulue.
Na otvorení tohto podniku nechýbal ani umelec, ktorý sa stal jeho častým návštevníkom, bol ním Henri de Toulouse-Lautrec . Začiatkom 90. rokov bolo pre umelca pravidlom, že každú noc strávil v Moulin Rouge. Hoci tam popíjal, robil si aj prípravné kresby a finálne obrazy potom dotvoril v priebehu dňa. Radosť a záujem, ktorú pociťoval v podnikoch Elysée – Montmartre alebo v Moulin de la Galette, bola v Moulin Rouge desaťnásobná. Henri de Toulouse-Lautrec vytvoril v roku 1891 pre Moulin Rouge plagát, ktorý je v súčasnosti považovaný za najhodnotnejšie dielo plagátového umenia.
Ďalším umelcom, ktorý vytvoril plagát pre Moulin Rouge, bol Jules Chéret. Na typicky Chéretovskom plagáte vidieť v popredí krásne usmievavé dievčatá jazdiace na somárikoch. Oller a Zidler, ktorí otvorili tento tanečný podnik, skutočne mali v programe vystúpenie žien jazdiacich na týchto zvieratkách. Moulin Rouge bol známy svojimi na červeno natretými krídlami mlyna. Najpozoruhodnejším znakom tohto kabaretu po jeho otvorení boli obrovské slony umiestnené za kabaretom.
Za poplatok jeden frank mohli návštevníci vystúpiť po špirálovitých schodoch do ich dutého vnútra. Jeho najväčšou atrakciou však bola dlhé roky tanečnica La Goulue.
Hoci bol Moulin Rouge najznámejším parížskym kabaretom, nemenej známym bol aj kabaret Folies Bergére, ktorý bol vôbec prvým v Paríži. Jeho dvere sa po prvý krát otvorili širokému publiku 1. mája 1869.
Tak ako je Moulin Rouge navždy spojený s tanečnicou La Goulue a Henri de Tolouse-Lautrecom, Théâtre de la Reinassance so Sarah Bernhardtovou a Alfonsom Muchom, Folies Bergére je spojený s múzou secesie Loïe Fullerovej a Julesom Chéretom, ktorý vytvoril množstvo plagátov pre tento známy kabaret a práve divadelné plagáty pozývajúce na predstavenia pantomímy alebo baletu vo Folies Bergére sa stali jeho najlepšími výtvormi. Až do roku 1886 boli jeho hlavnou náplňou cirkusové predstavenia, vystúpenia výstredných komikov a talentovaných žonglérov, ktorí boli na bulletinoch uvádzaní v programe večera ako čarodejníci prehĺtajúci živé hady.
Jules Chéret vytvoril pre Folies Bergére množstvo plagátov. Nasledujúci je ukážkou jeho klasického návrhu pre predstavenie baletu Fleur de Lotus v tomto kabarete. Tento divadelný plagát je jedným z jeho najlepších výtvorov. Prekrásne pastelové farby s ideálnou kompozíciou a neodolateľnými Chéretkami pohladia dušu každého diváka.
Chéret inšpiroval množstvo umelcov, ktorí sa vydali v jeho šľapajach a tvorili nádherné plagáty. Niektorí išli vlastnou cestou a obohatili plagátové umenie o nové postupy, o nový výrazový obsah plagátu ako napríklad Toulouse-Lautrec alebo Alfons Mucha. Naproti tomu sa niektorí umelci držali Chéretovho kánonu a medzi týchto umelcov patril aj Georges Meunier. Ten vytvoril v roku 1895 plagát pre obľúbenú tančiareň bohémskych Parížanov s názvom Bullier. Jane Avrilová, neskoršia hviezda kabaretu Jardin de Paris začala svoju kariéru práve v tomto podniku na Montparnasse. Umelci ako Guillaume Appolinaire a Pablo Picasso boli jeho pravidelnými návštevníkmi.
Meunier zachytil plagátom typickú krásu tohto podniku počas divokého kankánu, ktorý nám predvádza tanečnica povzbudzovaná nejakým zhýralcom na jeho pozadí.
Divadlá, kabarety, koncertné haly sa spoločne s ich „hviezdami" podieľali na tom, že sa práve divadelné plagáty vytvorené medzi rokmi 1890 až 1905 stali najhodnotnejšími dielami plagátovej tvorby v ich dejinách. Secesný divadelný plagát má výnimočné postavenie v celom vývine plagátovej tvorby a svieti na jeho piedestáli ako najjagavejšia hviezda.
Žena - symbol plagátov
Každý plagát je reklamou, či propaguje časopisy, divadelné predstavenia, cigaretový papier, alkohol, zábavné podniky, čokoládu, vždy je reklamou. Je reklamou aj pre samotného umelca a modelky, speváčky, hercov, zobrazených na plagátoch. V secesii bol plagát veľkou reklamou ženského pôvabu. Deväťdesiatdeväť percent plagátov zobrazuje vo svojej kompozícii ženu, pretože pre secesný plagát boli muži nepoužiteľní, škaredí, predstavovali iba percento ich použitia v plagátovej tvorbe.
Námet ženy bol najčastejšie zobrazovaný na litografických plagátoch a divadelné či komerčné plagáty tvorili akúsi studňu nevysýchajúcich možností mladých, začínajúcich umelcov túžiacich sa presláviť vo svete umenia. Plagáty sa neraz stali ich odrazovým mostíkom na dlhej ceste za nesmrteľnou slávou.
Žena sa stala hlavným motívom, ktorý spájal všetkých umelcov na prelome 20. storočia. Je neodmysliteľnou súčasťou plagátového umenia. Nikdy v dejinách umenia nebolo ženské telo znázorňované v takom množstve a s takým erotickým nádychom ako práve v plagátovej tvorbe v období medzi rokmi 1890 a 1905. Symbol ženy zaplavil ulice miest po celom svete.
Vzťahy medzi oboma pohlaviami začali byť vnímané predovšetkým v rovine zmyslovej a v súlade s touto optikou sa stala dôležitou rovnako erotická symbolika rastlinných i zvieracích foriem, ktorá bola pravdovravnejšia než najpresnejšie volené slová. Dekadencia oživila skryté vášne, dala zmyslovosti spoločenský význam a uviedla ju do salónov, neresť a obscénnosť zahalila plášťom umenia. Dynamickými líniami vykrojená večná Eva – vystupujúca z hmlového oparu alebo unášaná vlnami životodarnej pralátky, uväznená i odovzdaná, spútaná prúdom svojich vlastných vlasov – sa stala dekoratívnym emblémom, ktorého sa zmocnili všetky secesné umelecké prejavy.
Ženský idol prelomu 20. storočia belle epoque (neurčite premenlivý charakter ženy, ktorá na čas ovládla celý Paríž a stala sa ideálom ženskej krásy na celom svete) je rodnou sestrou éterických oduševnených panien z obrazov Danta Gabriela Rosettiho. Pre slávneho preraffaelistického maliara bolo ženské telo symbolom všetkej krásy. Avšak jeho zasnené ženské postavy, stelesňujúce splynutie erotiky s ušľachtilosťou duše, majú plné a zmyselné pery, ktoré kontrastujú so zbožným výrazom v očiach.
Slovo žena tiež nadobúda v secesii aj nebezpečného výrazu – žena je zároveň zlý a animálny tvor, upír, ktorý požiera mužov, Je to vraždiaca Judita, sajúci upír a zvádzajúca, vo víre nekonečného tanca, ktorá bez prestávky pokúša a ohrozuje silné pohlavie.
Bola to snáď nevinnosť a čistota, čo pôsobila na ľudí stojacich pred plagátmi na uliciach miest alebo erotickosť vyžarujúca z týchto plagátov? Kto boli tieto ženy, ktoré sa v tenkých šatách s krásnymi dlhými vlasmi, usmievali z plagátov na prizerajúcich sa ľudí? Boli to kurtizány, herečky, obyčajné ženy, že dokázali očariť umelcov, ktorí potom tvorili tie úžasné plagáty?
Vznik a vývoj plagátu
Vznik plagátu siaha až do 15. storočia, v ktorom európski remeselníci používali ručne vyrábané jednoduché informačné tabule so stručným textom oznamujúcim poväčšine nejakú udalosť v meste. Výroba týchto informačných tabúľ bola pomalá a veľmi drahá. Výsledkom toho bolo, že najlepšími plagátmi v tej dobe, ak sa dajú vôbec nazvať plagátmi, boli drevorezy, ktoré obsahovali výlučne tlačený text bez nejakého náznaku dekoratívnej vzorky. Hoci výroba plagátu trvala pomerne dlho, bola snaživá a otvorila dvere novému, vzrušujúcemu veku túžiacemu odovzdať informácie a nové správy pre ľudí prechádzajúcimi ulicami.
Pred 15. storočím boli informácie a správy rozširované pomocou mestských trubačov, ľudí, ktorí postupovali mestom. V prípade, že sa dostali na križovatku ulíc, v jej strede, alebo z kostola oznamovali, prípadne kričali nové správy od kráľa, alebo miestnych spolkov a bratstiev. Každé mesto, dedina mali svojich vlastných hlavných trubačov, ktorí boli doslova živým vozidlom prevážajúcim nové správy a informácie. Títo informátori vyhlásili každú dôležitú udalosť v meste, počnúc dobrými správami, až po pohrebné oznamy, zvolávaním rôznych zhromaždení a nechýbali ani oznámenia o stratených predmetoch.
V roku 1539, pod vládou Františka I., začali postupne plagáty, hoci pomaly, nahrádzať verejných trubačov. V tomto roku bol prijatý oficiálny dekrét, ktorý zastavil používanie týchto informátorov. Verejní trubači tak namiesto hlasného kričania na križovatkách začali vylepovať nové plagáty a vývesné tabule na plagátovacie miesta, ktoré boli presne určené. Pred rokom 1600 boli vývesné tabule prevládajúcim spôsobom verejného oznamovania.
Jeden z prvých plagátov vytvoril v 17. storočí francúzsky lekár Théophraste Renaudot. Tento protestantský lekár tlačil vo svojej obchodnej spoločnosti zoznamy adries, ktoré boli zamerané na reklamu dodávateľov a kupcov rôznych produktov. Nazval ich informačnými adresami. Tento úspešný zoznam vychádzal niekoľko rokov. V roku 1633 vytlačil zoznam týchto adries pod novým názvom „tabule informačných adries", ktoré sa stali počiatočnou etapou reklamných plagátov ako ich poznáme dnes.
V polovici 17. storočia zohráva dôležitú úlohu v rozvoji plagátového umenia divadelný plagát. Dva roky neskôr po tom, čo sa v roku 1660 dostal na anglický trón Karol II., opätovne otvorili divadlá. S ich znovuotvorením sa začali tlačiť malé divadelné plagáty, ktoré obsahovali krátke detaily hry, titulok, dátum a začiatok divadelného predstavenia. Tieto plagáty boli tlačené na ručne vyrábanom papieri.
V Londýne v roku 1672 začali tlačiť veľké plagáty, ktoré už neboli úplne čierne, ale do textu sa pridával červený tuš. Tento spôsob sa dostal do Londýna prostredníctvom francúzskej divadelnej spoločnosti. Na konci 17. storočia, londýnske divadlá vylepovali veľké plagáty na uliciach. Malé plagátiky boli distribuované do londýnskych domácností, pravidelným návštevníkom divadiel. Už v tej dobe boli londýnski herci rozhorčení, že ich mená na veľkých plagátoch nebolo dostatočne vidieť a požadovali väčšiu reklamu pre ich herecké umenie.
Plagát v 18. storočí zohrával úlohu dominantného spôsobu masovej komunikácie. Francúzska revolúcia v roku 1789 zapríčinila rýchlu explóziu a následný rozkvet všetkých foriem komunikácie. Hneď ako začali Francúzi pociťovať slobodu v médiách, v novinách sa začala objavovať tlačená reklama. Všetky formy komunikácie, od ľudskej reči cez noviny po plagáty sa tešili úžasnému záujmu.
Plagát v období secesie
V druhej polovici 19. storočia sa vyvinuli základné rysy a myšlienky spoločenského usporiadania a technického vybavenia, ktoré sú dnes charakteristické pre moderný život. Od prvej elektrickej batérie až po občianske vojny, od prvého telefonického hovoru až po všeobecné hlasovacie právo, väčšina bežných životných prostriedkov a náležitostí politiky slúžila neobvyklej koncentrácii obyvateľstva v mestách a ich narastajúcemu osobnému pohodliu. Tieto znaky modernej doby boli patentované práve v týchto rokoch veľmi dynamického rozvoja spoločnosti. Nastala obrovská migrácia obyvateľstva do miest, s ktorou súvisí nebývalý rozvoj komunikačných a informačných prostriedkov. Práve žurnalistika a plagátová tvorba sa stali najrozšírenejšou formou verejného oznamovania do doby, kedy sa pravidelne uskutočňovalo rádiové vysielanie.
Demokratický rozvoj spoločnosti zasiahol aj umenie. Umelci už nechceli oslavovať ideálne hodnoty feudálneho, aristokratického režimu. Stavali sa proti akademickým pravidlám a objavili slobodu, ktorú im prinášal život. Ako inšpiračný zdroj hrala hlavnú úlohu príroda a jej princípy pohybu, premeny, dynamiky a rastu. Verili, že sa ornamentom dokážu postaviť proti klasickému umeniu. Ťažiskovou témou bola téma ženy, ako nositeľky vysokých duchovných hodnôt a ako personifikácia erotických vlastností. Vlasy ženy sa stali obľúbeným prvkom secesie. Secesia sa na jednej strane pokúšala ozdraviť život, na druhej predstavovala dekadenciu, cynizmus až morbídnosť. Využila kult erotiky a smrti, skúmala duševné nálady, bola introvertná i optimistická, výbušná a energická, ale vnútorne rozporuplná a zložitá. Inšpirovala sa symbolizmom, japonským, keltským a krétskym umením.
V secesii sa preferoval závesný obraz, gobelín, ale aj plagát a farebná litografia. Umenie sa tak dostalo do mestského prostredia, kde hrala dôležitú úlohu samotná ulica. Ulica sa na konci 19. storočia premenila na otvorenú spoločenskú scénu, rozšírila svoje pôsobenie. Nebola len cestou z kamenných kociek po ktorých sa ľudia presúvali z miesta na miesto. Ulica bola miestom zábavy, pokušenia, bohémskeho života, ale aj miestom, v ktorom sa menili dejiny.
Na ulici prežívali svoj život všetci chodci a práve pre týchto chodcov bol určený aj plagát, ktorý ich mal sprevádzať, tešiť, povzbudzovať. Mal si vynútiť ich pozornosť, mal prekvapiť, vzrušiť a hlavne upútať. A plagát, vylepovaný na stenách miest medzi rokmi 1890 až 1905 to dokázal najlepšie. Z každej strany sa na chodcov usmievali prekrásne dievčatá a lákali ich kúpiť si kávu, alkohol, bicykel, šijací stroj, plynové lampy alebo pozývali do kabaretov, divadiel a nočných podnikov zhliadnuť hviezdy vtedajšieho umeleckého neba. Počas tohto obdobia sa plagát povzniesol až na úroveň umeleckého diela, čo bolo predtým nemysliteľné. Vďaka svojej umeleckej hodnote premenil vtedajšiu ulicu na jednu obrovskú galériu prístupnú rovnako žobrákovi ako aj boháčovi.
Obrovská popularita reklamného plagátu v secesii, či už išlo o komerčný alebo umelecký plagát, mala neblahý vplyv na stále dychtivejších zberateľov týchto plagátov. Veľmi rýchlo sa tak stalo módnym zhromažďovanie reklamných plagátov do súkromných zbierok, pričom sa z týchto zberateľov neraz stávali zlodeji strhávajúci plagáty zo stien. „Vonkajšie múzeum" sa z ulice prenieslo do domu a bolo ukazované ako pôvabný a nový spôsob dekorácie. Vášeň pre tieto zbierky bola taká obrovská, že niektorí zberatelia nazhromaždili aj 500 – 600 rozličných plagátov, ktoré prenášali cez Atlantik do Spojených štátov amerických. V roku 1896 bolo len v Amerike viac ako 6000 zberateľov plagátového umenia. Idea „vonkajšieho múzea" sa premiestnila do súkromných zbierok, čo z jedného hľadiska môže tešiť, pretože tým sa potvrdilo, že plagát je plnohodnotným umeleckým dielom. Na druhej strane však stojí pôvodná funkcia plagátu, lebo plagát bol určený širokej verejnosti a patril na ulicu.
Reklamný plagát tak už opäť nebol demokratickou formou umenia, pretože sa stal prístupným len boháčom a obyčajným chodcom zostali len šedé a pusté ulice miest. Spoločne s týmto fenoménom aj nadvláda hodnotného plagátu začala na začiatku 20. storočia ustupovať do pozadia.
Plagát sa v 20. storočí s rastúcou potrebou čo najrýchlejšie a v čo najväčšom počte informovať stal výtvorom tak samozrejmým, že stratil svoju pôvodnú umeleckú hodnotu. Technika farebnej litografie používaná pri tvorení plagátov bola pomaly nahrádzaná kvalitnejšou a lacnejšou ofsetovou technikou. Je iróniou, že najpoužívanejšiu grafickú techniku, ktorou farebná litografia v plagátovej tvorba bola, vynašiel Čech Alojs Senefelder a ďalší Čech, Kašpar Hermann, ju v podstate odstavil na vedľajšiu koľaj, pretože v roku 1907 vytvoril prvý ofsetový stroj. Tak rýchlo ako sa litografia vďaka svojim možnostiam dostala na vrchol záujmu umelcov tvoriacich plagáty, tak rýchlo sa aj prestala používať.
Pre mnohých umelcov, ktorí boli priekopníkmi plagátového umenia v secesii, predstavovala plagátová tvorba iba prechodným úsekom ich rozvíjajúceho sa talentu. Veľa z najvýznamnejších plagátových umelcov sa po roku 1900 začalo venovať iným oblastiam výtvarnej tvorby. To je aj prípad jedného z najvýznamnejších plagátových umelcov, Julesa Chéreta, ktorý sa po tomto roku vrátil naspäť ku klasickému maľovaniu a z parížskych stien sa vytratili jeho usmievavé Chéretky.
Krásne, usmievavé dievčatá na plagátoch prinášajúce radosť chodcom na uliciach sa už po krátkej dobe vymenili za drsných chlapov v prilbách verbujúcich mladých mužov do vojen. Táto nová móda sa v roku 1914 stala predpoveďou dlhoročného nástupu propagandy a agitácie prostredníctvom plagátového umenia. Kde sa pominuli zlaté časy dekoratívneho plagátu?
Našťastie, plagátové umenie v 20. storočí udržiaval pri živote filmový a divadelný plagát. V súčasnosti sa nám môže zdať, že filmový plagát z výtvarného hľadiska zomrel. Novými trendami jeho prevedenia sú fotografické koláže, tváre známych hercov lákajú na dejové filmy, ktoré predáva predstava, že na filmovom plátne uvidíme obľúbeného herca. Divadelný plagát však vo svojej výtvarnej forme prežil. Samozrejme, prechádza ďalšími a ďalšími fázami dúfajme nikdy nekončiaceho vývoja.
Plagáty boli v secesii skutočnými umeleckými skvostami prístupnými každému človeku. Hoci sa umelecká hodnota plagátov v 20. storočí rapídne znížila, stále dokážu zaujať širokú verejnosť a výtvarných kritikov. Bohužiaľ nie na ulici, kam plagát patrí, ale na rôznych výstavách a bienále plagátov.
Divadelný plagát secesie
Plagátovú tvorbu možno vnímať ako kombináciu oznamovacieho prostriedku a umeleckého diela. Tento vývoj má svoje logické pravidlá. Prvoradou úlohou plagátu je upútať pozornosť okoloidúceho, poskytnúť mu informácie. Zatiaľ čo majú informácie strohý charakter, vizuálne podanie plagátového obrazu musí podať viac, prilákať. Inými slovami často využívanými manažmentom predaja: kupujú sa kvety, ale predáva ich vôňa. Aj z tohto dôvodu musí dobre pripravený plagát ponúkať okrem textu – kto, čo, miesto, čas – aj obraz vytvárajúci fluidum korešpondujúce s ponúkaným zážitkom. Najčastejšie s divadelným predstavením.
Aj divadelný plagát má svoju históriu. V podstate odkedy existujú divadlá, je jeho neoddeliteľnou súčasťou. V jeho začiatkoch slúžil výhradne k účelu informovať širokú verejnosť o plánovanom divadelnom predstavení, ktoré sa malo uskutočniť. Ako motivátor slúžil krátky text, ktorý informoval ľudí o obsahu divadelnej hry alebo gigantické titulky pozývajúce do divadla.
Takáto reklama existovala až do roku 1867, v ktorom „otec moderného plagátu" Jules Chéret vytvoril plagát pre Bal Valentino, ktorý ponúkal okrem tlačeného textu aj vizuálny obraz v podobe krásnych, tancujúcich mladých dievčat. Od tohto okamžiku sa umelecký obraz stane súčasťou plagátu a bude tvoriť jeho najzaujímavejšiu časť – samozrejme z pohľadu diváka, pretože z hľadiska výtvarnej kritiky musí obraz tvoriť jednotu s tlačeným textom. Práve v období secesie sa táto jednota dostala na najvyššiu úroveň a divadelný plagát bol uznaný za plnohodnotné umelecké dielo. Hlavným motívom nasledujúcich desaťročí sa aj v divadelnom plagáte stal motív ženy.
Divadelné plagáty pozývajú na predstavenia, spevácke koncerty, lákajú širokú verejnosť do divadiel, zábavných podnikov, kabaretov prostredníctvom hviezd, ktoré v nich vystupujú. Najčastejšie to boli tanečnice, speváčky a kurtizány v jednej osobe či herečky. Muži zobrazení na týchto plagátoch boli výnimkou. Predsa len, žena bola, a je tým lepším objektom zobrazenia na hocijakú reklamu ako muž. Tieto ženy robili reklamu nielen divadlám a divadelným hrám, ale aj sebe. Ich mená sa neraz stali symbolom všetkých tých lokálov a divadiel a iba vďaka týmto dámam, ľudia, prevažne muži vo veľkých počtoch navštevovali ich predstavenia.
Dámy veľkého sveta vo svetle divadelného plagátu
V Paríži žili dámy veľkého sveta ako speváčky May Belfortová, May Miltonová, herečka Sarah Bernhardtová a tanečnice Loïe Fullerová, La Goulue, či Jane Avrilová, ktorú pre jej ľahkosť a pôvab prezývali La Mélanite (čierny granát). Každá z nich inšpirovala umelcov vo všetkých oblastiach ich tvorby.
Preslávili sa nielen svojimi hereckými či speváckymi výkonmi, ale aj tým, že boli modelkami najznámejších umelcov, ktorí pre ne vytvárali vynikajúce plagáty s ich podobizňami najčastejšie v spojení s divadelným predstavením, speváckym koncertom alebo boli tieto múzy reklamou pre kabarety a divadlá. Divadelný plagát bol, ale aj je, oceňovaný pre svoju vysokú umeleckú hodnotu.
Ak sa domnievame, že iba tieto múzy očarili umelcov, mýlime sa. Na plagátoch sú zobrazované aj neznáme, obyčajné dievčatá, kurtizány, slúžky, ktoré umelci možno stretli na uliciach miest, v nočných podnikoch, kaviarňach. No nesmrteľného úspechu sa však umelcom dostalo vďaka dámam veľkého sveta.