Na zlepšenie našich služieb používame cookies.

Toulouse-Lautrecove ženy

Lautrec je neodmysliteľne spojený s bohatým parížskym nočným životom, so zábavnými podnikmi, v ktorých nachádzal okúzľujúce dámy pre svoje litografické plagáty. Takmer výlučne používal v plagátovej tvorbe motív ženy, výnimku tvorí iba niekoľko plagátov pre Aristida Bruanta, temperamentnú hviezdu parížskych kabaretov. Kaberetné tanečnice La Goulue, Jane Avrilová, speváčky May Miltonová či May Belfortová a mnoho ďalších sa stali Lautrecovými múzami.

Jednou z nich bola Missia, žena Thadéa Natansona, vydavateľa časopisu La revue Blanche, ktorú maliar, podľa Perruchota zobrazuje v kožušinovom golieriku s rukávnikom, závojom a veľkým klobúkom, zdobeným čiernymi pierkami. Missia bola jednou z najkrajších žien v Paríži, preto sa netreba čudovať, že na Lautreca veľmi zapôsobila.

Get lautrec 1894 salon in the rue des moulins

Nasledujúci plagát patrí anglickej speváčke May Miltonovej. May vystupovala v Paríži iba jednu sezónu na malom, obyčajnom javisku v Irish and American bare. Potom odcestovala do New Yorku na americké turné, pre ktoré vytvoril v roku 1895 Toulouse-Lautrec pôsobivý plagát s postavou speváčky v splývavých dlhých šatách pred sýto modrým pozadím. Biely papier používa ako pozitívnu formu, jemne obtiahnutú tenkými linkami. Podlaha je načrtnutá štyrmi jednoduchými ťahmi, ktoré pretína zvírená Miltonovej sukňa. Lautrec použil na tento plagát iba päť farieb. Zatiaľ čo na tomto plagáte použil Lautrec farbu na pozadí a Miltonovej šaty sú načrtnuté linkami, pravý opak môžme vidieť na plagáte pre May Belfortovú. Tam je farba použitá na šatách a načrtnuté je pozadie. Tento plagát je zaujímavý najvyššou možnou redukciou výtvarnej formy akú sa podarilo Lautrecovi dosiahnuť. Jednoduchosť plagátu je výsledkom tvorivého úsilia, ktoré smeruje ku znakovému podaniu slova a obrazu.

Lautrecov plagát

Toulouse-Lautrec sa nesústredil len na vizuálnu stránku plagátu, prenikol do širších nálad a citov, zameral pozornosť na to, čo je v „pozadí" a zároveň existenciálne, stal sa očitým svedkom i spolutrpiacim. Nefalšované city našiel vo svete Montmartru, v ohnisku celej slávnej belle époque, ďaleko od meštiackeho citového pokrytectva. Napriek tomu toto prostredie neprikrášľoval. Chodili sem všetky vrstvy parížskeho obyvateľstva, cudzinci, tanečnice i artisti. Plný lásky, ale bez sentimentálnej záťaže kreslil veľké i malé prostitútky, a keď práve nebol po ruke papier, tak napríklad na obrus, na okraj novín, alebo na mramorovú dosku stola hlboko dojímavé kompozície. Takmer karikaturistické rysy tváre, prudké osvetlenie, dramatické obrysy, to sú jeho štylistické prostriedky.

Najradšej stvárňoval ženy a ich život. Túžba po žene ho vedie – stvárňuje ju pri každom počine. Kreslí ju od chvíle, keď vstáva, do neskorých nočných hodín, keď odkladá posledný kus ružovej bielizne. Váži si mladú modistku z klobúčnickej dielne – to dievčatko, čo vo veľkej krabici roznáša najnovší model klobúka unudeným paničkám. No najviac litografických plagátov venoval tanečniciam a speváčkam i ženám vykonávajúcim najstaršie povolanie.

Henri de Toulouse-Lautrec 051

Všetky svoje plagáty vytvoril Toulouse-Lautrec v deväťdesiatych rokoch a príliš sa nestaral o grafické práce svojich súčasníkov. Henri de Toulouse-Lautrec je úplne osobitý umelec, v ktorého diele nájdeme ohlas secesie, ale aj počiatky moderného umenia. Vďaka boudelairovskému zmyslu pre žurnalizmus mal Toulouse-Lautrec pre plagát všetky predpoklady. Zaujímal sa o veľké aféry, obdivoval šport, predovšetkým cyklistiku, vyhľadával prítomnosť veľkých hviezd parížskeho divadla a spoločenského života. Poznal rub a líce svojej doby, poznal Paríž i jeho podsvetie, celé jeho dielo je presýtené životom ulice a mesta. A bol to práve plagát, ktorý ho urobil známym ešte skôr, než bolo jeho maliarske umenie uznané.

La Goulue

Tolouse-Lautrec nachádzal svoje modelky na obrazy a plagáty v rôznych zábavných parížskych podnikoch a kabaretoch. V jednom z nich, v Moulin Rouge stretol tanečnicu s výstrihom až po pás, úžasnú šelmu neresti a rozkoše, fascinujúcu La Goulue.

Lautrec moulin rouge, la goulue (poster) 1891

Keď Lautrec každý večer sedával za stolom svojho rezervovaného stola v Moulin Rouge a díval sa na túto stále krajšiu a necudnejšiu tanečnicu, robil si prvé náčrty k jeho novému plagátu. V strede plagátu mal La Goulue, ktorú zobrazil z profilu pri tanci ako sa odráža na pozadí divákov. La Goulue vyzerala tak, aby vyjadrovala vtedajšie ovzdušie danného prostredia, ktoré bolo také vzrušujúce. Pred ňu postavil Valentina s cylindrom na hlave, ktorého silueta akoby vystrihnutá z nejakého hororu, tvorí kontrast k nadýchnutej, vysoko vlajúcej krajkovej spodničke kankánovej tanečnice, tomuto živému kvetu.

Tak vznikol v roku 1891 plagát Moulin Rouge. S týmto plagátom prešiel maliar kabaretov a nevestincov do sveta mestskej banality, surového života a ulice. Plagát pre kabaret Moulin Rouge bol veľkou reklamou a znamená ďalšiu revolúciu v plagátovom umení na ceste k úspornejšiemu, rýchlejšie čitateľnejšiemu a účinnejšiemu výrazu. Vidíme na nich scény, ktoré bol schopný vyjadriť veľmi jednoduchým a lacným spôsobom.

Z tohto plagátu sa stalo naozaj majstrovské dielo vysokej vizuálnej kvality, ktoré dosiahol farebnosťou a majstrovským vedením línií.
Udivoval svojou silou a novým tónom, majstrovstvom a nepopierateľnou údernosťou. Obdivovatelia sa tiahli za reklamnými vozmi, ktoré s nimi prechádzali ulicami a snažili sa rozlúštiť podpis. Je to Hautrec? Alebo Lautrec? Cez noc sa stal známym. Ako naznačuje kresba podlahy, nejedná sa o žiadny salón, ale ľudovú tančiareň. Striedanie svetla a tieňa, postavenie intenzívnej farebnej škvrny vedľa čiernej siluety, zvyšuje vnútorné napätie a príťažlivosť plagátu. I toto pôsobenie farby je nové a objavné a moderný plagát urobí z týchto prvých novátorských postupov záväzný kánon. Toulouse-Lautrec objavil za plochou priestor s možnosťami ukladať na seba jednotlivé plány a využívať lokálne kontrasty k vyššej umeleckej syntéze. Pri tvorbe plagátu sa Toulouse-Lautrec inšpiroval japonským drevorezom, ktorého zmysel pre plochu, čistú farbu a výtvarnú skratku úplne zodpovedal požiadavkám modernej grafiky.

Plagát pre Moulin Rouge prichádza ešte s jednou novinkou – trikrát za sebou opakuje titul. Dnes sa nad takým nápadom ani nepozastavíme, opakovanie je predsa základné klišé každej reklamy. V nasledujúcich plagátoch prepracoval ešte tesnejšie spojenie obrazu s textom. Veľmi často beží cez obraz alebo naopak obraz text zacláňa, čiastočne ho zakrýva. Podľa Perruchota boli La Goulue i Lautrec žiarivým a prechodným okamžikom života na Montmartri.

La Mélanite

Toulouse-Lautrecovou múzou bola z veľkého množstva parížskych žien aj Jane Avrilová, hovorilo sa jej tiež La Mélanite (čierny granát), ktorá patrila od roku 1890 k jeho verným modelkám.

Tanečnicu, o ktorej sa rozprávalo, že tancuje ako „orchidea v delíriu", zobrazil maliar niekoľkokrát. Keď Jane debutovala v júni 1893 v podniku Le Jardin de Paris, ktorý sa stal jedným z najvyhľadávanejších v Paríži, vytvoril Lautrec pre Jane plagát v dokonalom súlade s ovzduším tohto luxusného podniku. Plagát je plný neuveriteľnej ľahkosti. Výraz tanečnice pôsobí na nás ako magnet, ktorým všetkých priťahuje. Akoby nás chcela zvábiť svojim neopakovateľným tancom, zdvihnutou nohou ukazuje svoju čiernu pančuchu. V popredí obrovská hlava kontrabasu pripomína skutočnú ľudskú bytosť .

Lautrec jane avril (poster) 1899

Lautrec vytvoril pre Jane aj jeho predposledný plagát v roku 1898. V záverečnom diele akoby zhrnul všetku svoju skúsenosť do jediného dramatického výkriku. Okolo tela tanečnice sa ovíja farebný had, jej telo sa prehýba, ruky sa dvíhajú a perie na klobúku vlaje vo víchre konca storočia. Z Toulouse-Lautrecovej duše vytryskol farebný plameň a jeho ruka ho geniálne preniesla na plochu plagátu.

Aj keď sa takéto obrazy zdajú byť pomerne jednoduché, neboli robené unáhlene. Toulouse-Lautrec sa pri svojich grafických dielach veľmi usiloval. Mal vynikajúcu kresbu a na svojich tlačiarov robil dojem aj tým, že prichádzal ráno dozrieť na proces výroby vo večernom oblečení z predošlej noci. Začiatkom 90. rokov bolo pre umelca pravidlom, že každú noc strávil v Moulin Rouge. Z toho by sme však nemali usudzovať, že ho tam lákalo iba jeho pôžitkárstvo. Tam, kde popíjal, robil si prípravné kresby. Finálne obrazy potom dotvoril v priebehu dňa.

Ostatné Toulouse-Lautrecove inšpirácie

Lautrec býval očarený všetkými tými kurtizánami, speváčkami a tanečnicami. Yvette nebola výnimkou, lenže ako jedna z mála bola očarená Lautrecom. Skutočne sa jej páčil a obdivovala aj jeho umenie, nazývala ho géniom deformácie. Ďalšou Lautrecovou múzou bola írska speváčka May Belfortová. Lautrec použil z času na čas ako motív inšpirácie i muža - hlavne spevácka hviezda Aristide Bruant

Yvette Guilbertová

Yvette Guilbertová bola hviezdou podniku Le Divan Japonais. Bol to nízky, úzky bar, zariadený a vyzdobený viacmenej japonsky. V tomto podniku speváčka prednášala medzi desiatou a jedenástou pikantné piesne. Jej publikum tvorili predovšetkým umelci a literárny kritici. Lautrec tvoril pre Yvette predovšetkým litografie do týždenníka Le Rire, poznáme iba plagát pre Le Divan Japonais, na ktorom je zobrazená. Možno sa bála Lautrecových deformácií, pretože je známe ako Lautreca kritizovala za skice, na ktorých vyzerala škaredo a ktoré jej urobil v Le Divan Japonais. Spolu s ňou je na plagáte vidieť Jane Avrilovú a výtvarného kritika Edourda Desjardinsa. Yvette Guilbertová je na tomto plagáte identifikovateľná jedine svojimi dlhými čiernymi rukavicami.

Orchidea

Ďalšou Lautrecovou múzou bola írska speváčka May Belfortová. Stretol ju v podniku Décadents v rue Fontaine. Mala na sebe dlhé jednofarebné šaty, na krátkych rukávoch množstvo krajky a na hlave detský čepček uviazaný pod bradou na mašli. Pripomínala dieťa. Slabučkým šušlavým hláskom potom začala spievať svoju pieseň držiac v náručí malú mačičku. Belfortová však pôsobila detsky iba naoko. V skutočnosti mala čudné sklony k veciam špinavým a odporným. Ktovie, čo Lautreca na tejto divnožienke priťahovalo. Možno to bol jej cudný výraz a anjelská tvár.

Hoci niektorí kritici nazývali jej spievanie absurdným, patetickým, akoby bez života, na Lautreca jej čudný pôvab zapôsobil. K tomuto falošnému dieťaťu prejavoval veľa pozornosti a hovoril jej „orchidea". V roku 1895 vytvoril jej červený plagát. Lautrec nezabudol zobraziť na tomto plagáte ani čiernu mačku, s ktorou tanečnica vystupovala pri pesničke I´ve a little cat.

Ľudový spevák

Žena bola najčastejšou inšpiráciou umelcov v plagátovej tvorbe medzi rokmi 1890 a 1905. Z času na čas umelci použili ako inšpiráciu aj motív muža, ktorý sa najčastejšie objavoval v plagátoch Henriho de Touluse-Lautreca, konkrétne spevácka hviezda parížskych kaberetov, Aristide Bruant, ktorého prezývali „ľudový spevák". V roku 1892 sa obracia na Lautreca so žiadosťou o plagát. Bruant začína svoju kariéru v podniku Ambassadeurs na Champs-Elysées a potrebuje prilákať Parížanov na svoje predstavenia. Onedlho už bol plagát vylepený na parížskych stenách v takom množstve, že aj ľudia začali byť nespokojní. Kam sa pohli, všade sa na nich pozeral Bruant.