Jan van Eyck (okolo 1390 – 1441) bol výnimočný maliar, reprezentujúci začiatky zaalpskej renesancie v Holandsku. Tá zostala dlhšie v zajatí stredovekých tradícií. V 15. storočí došlo k výraznému rozdvojeniu európskeho maliarstva – na talianske a flámske, ktorého súčasťou bola aj holandská tvorba. Jeho tvorba fascinovala a výrazne ovplyvnila obzvlášť talianskych maliarov, čo nebolo v tomto období vôbec zvykom. Svojím umením si získal uznanie a obdiv v celej Európe.
Realistický portrét
Umelec priniesol základy nového štýlu v realistickom portréte. Jeho postavy sú umiestnené do prehľadne komponovaného priestoru. Vyznačujú sa dokonalým kľudom, ktorý prezrádza neprítomnosť akýchkoľvek vnútorných konfliktov. S veľkou trpezlivosťou pridával detail k detailu so snahou čo najvernejšieho znázornenia. Obdivuhodné sú jeho portréty na náboženských obrazoch, ale začínajú sa objavovať i portréty bez náboženského obsahu (dvojportrét „Podobizeň manželov Arnolfiniovcov“). Charakteristickými črtami pre jeho maľby žien bola zľahka naklonená tvár, vysoko vypuklé čelo a jemné aristokratické ruky.
Pravdivým stvárnením postáv a predmetov v priestore sa stal priekopníkom realistického podania skutočnosti a je považovaný za najväčšieho portrétistu všetkých čias.
Zavedenie nových prvkov, ilúzia skutočnosti
Jan van Eyck zaviedol vo svojich dielach nové kompozičné prvky, predovšetkým to boli zrkadlové odrazy. Mal výnimočné nadanie pre správne perspektívne zobrazenie a zmysel pre presnosť detailov. Pozorovaním a skúsenosťami prišiel k záveru, že s pribúdajúcou vzdialenosťou strácajú tvary na kontúrach, znižuje sa intenzita farieb a prechádza do modrastých odtieňov. Vytvárajú tak dojem priestorovej hĺbky tzv. vzdušnej perspektívy.
Zatiaľ čo v talianskom umení bola základom lineárna perspektíva, flámski maliari maľovali to, čo videli a dostali sa tak veľmi blízko k centrálnej perspektíve (dlho pred Leonardom objavili vzdušnú a farebnú perspektívu). V dielach Jana van Eycka nájdeme okrem nezvyčajného realizmu a zdržanlivej zbožnosti precízne línie. Zaujímal sa o rozmanitosť povrchu vecí a využíval na to všetky umelecké prostriedky, aby nimi vyjadril textúru látky či živého tela. Stal sa dokonalým majstrom v napodobňovaní živej skutočnosti.
Pokrok v technike olejomaľby
Maliari si pripravovali po celý stredovek farby sami z pigmentov zvyčajne farebných rastlín a nerastov, ktoré rozomleli na prášok. Na prípravu sa používali rôzne metódy, ale ako hlavná tekutá prísada bol pridávaný vaječný bielok. Traduje sa, že van Eyck vynašiel nový návod na prípravu farieb (s nadšením sa venoval alchýmii). Namiesto bielka začal používať olej z ľanového semena a orecha. Vyskúšal, že táto zmes má najväčšie spojovacie schopnosti. Farby sa stali priezračnejšími, intenzívnejšími a viac lesklými. Pomaly schnúca olejová farba umožňovala pracovať rozvážne s možnosťou flexibilného premaľovávania. Na vytvorenie hlbokých tónov rozotieral pomaly schnúce farby prstami.
Aj keď prevažujú v jeho farebnej škále tlmené odtiene, sú nesmierne bohaté, nikdy však nie sú žiarivé. Experimentovaním s farbami, ich jemným tieňovaním a detailmi dosiahol verné zobrazenie, ktoré ovplyvnilo vývin celého západného umenia.
Nezvyčajný realizmus a detailné vypracovanie
Umelec svojím rozmerom videnia, realizmom i technikou práce prepracoval olejomaľbu k neuveriteľnej dokonalosti. Farby sú priezračné a každý detail jeho obrazov je starostlivo dopracovaný do podrobnosti – či už sa nachádza vpredu alebo v pozadí diela. Umelec nevytvára žiadnu hierarchiu ich dôležitosti. Do tej istej roviny stavia všetko, čo sa podieľa na výstavbe maliarskeho priestoru. S tou istou presnosťou sa venuje harmonickému zostaveniu miniatúrnych detailov so šírou, vzdialenou krajinou, ktorá sa ťahá do diaľky alebo je videná cez okno.
Symbolické predmety na jeho obrazoch sú realistické, ale nesú aj náboženský význam (diela oživuje akási špecifická zbožnosť). Veľmi precízne znázorňuje reálny svet, najmä prítomnosť božskej moci v ňom.
Novátorské poňatie svetla
Svojimi svetelnými efektmi i technikou zaobchádzal Jan van Eyck novátorským spôsobom a tým sa odlišuje od ostatných holandských umelcov. Jednota kompozície zostáva zachovaná pomocou jemnej modulácie farieb a svetla. Svetlo sa stalo elementom, ktorý spája jednotlivé časti do celku a napĺňa ich nevšednou harmóniou. Tajomstvo jeho obrazov spočíva v tomto dômyselnom spojení, zladení, ktoré nepôsobí rušivo. Najväčší úspechy mal v portrétovaní.
Nepresné životopisné údaje
Nakoľko Flámi nezhromažďovali životopisné dáta, nejestvuje z tej doby žiadna biografia. Preto sa i v životopise Jána van Eycka nachádzajú početné medzery, a to hlavne v prvých rokoch života. Neznámy je presný dátum narodenia, ale malo by to byť okolo roku 1390. Taktiež nie je známa jeho tvorba z mladých rokov. Prvý dokument, v ktorom nájdeme zmienku o Janovi van Eyckovi, pochádza z obdobia okolo roku 1422.
Všeobecne sa usudzuje, že sa narodil v mestečku Masseyck neďaleko Maastrichtu a mal pravdepodobne 3 súrodencov. Z náhrobku oveľa staršieho brata Huberta (narodeného v roku 1366) sa možno dozvedieť, že bol i on váženým maliarom. O umeleckom vzdelaní mladého van Eycka vieme len veľmi málo. Základy maliarskeho umenia potrebné pre vypracovanie vlastného štýlu získal zrejme v rodinnom kruhu, od brata Huberta. Práve on začal pracovať na Gentskom oltári, ktorý neskôr, po jeho smrti, dokončil Jan.
Všestranne nadaný umelec
Holandský grófsky dvor sa snažil získať pre svoje potreby najlepších umelcov a tejto povesti sa tešil aj Jan van Eyck. Bol všestranne nadaným človekom. Ako dvorný maliar pobýval na šľachtických dvoroch, kde dekoroval vojvodove početné rezidencie, venoval sa návrhom rozmanitých ozdôb, napr. brošniam i odevom. Značnú časť svojho času ale venoval plneniu tajných úloh svojho ochrancu, vojvodu burgundského.
Diplomatické služby
V rokoch 1422 - 25 sa venoval prácam na výzdobe panovníckeho paláca Jána Bavorského v Haagu. V tej istej dobe vytvoril početné miniatúry. Po smrti vojvodu v roku 1425 odišiel do Brúgg, ale čoskoro bol opäť menovaný osobným komorníkom Filipa III. Dobrého (vojvodu burgundského). Od tej doby sa datuje ich dlhoročná spolupráca. Panovník oceňoval nielen jeho geniálne umelecké nadanie, ale i vedomosti a diplomatický talent. Okrem oficiálneho maliara sa stal jeho radcom v politických záležitostiach a emisárom. Od roku 1426 uskutočnil niekoľko „tajných ciest“, na ktorých okrem iného vyjednával sobáš vojvodu. Na dvore vyhotovil najskôr portrét infantky, ktorý mu bol odoslaný. Úspešný bol v roku 1429, kedy s ním pricestovala z Lisabonu infantka Isabella Portugalská. Umelec zorganizoval tiež ich svadobnú slávnosť, ktorá sa konala v januári 1430.
V roku 1433 sa Jan van Eyck oženil so skoro o 20 rokov mladšou Margarethou a usadili sa Bruggách. Mali dve deti, krstným otcom syna sa stal Filip III. Dobrý. V tej dobe sa veľmi intenzívne venoval maliarstvu a vznikli jeho najznámejšie diela, „Podobizeň manželov Arnolfiniovcov“ a „Madona kancelára Rolina“. Naďalej spolupracoval s vojvodom a pravdepodobne v roku 1436 odcestoval na „dôvernú misiu“ tentoraz do Prahy (dôvod nie je známy).
Jan van Eyck zomrel 9. 7. 1441 v Bruggách. Vojvoda Filip III. Dobrý prejavil svoju vďačnosť i po maliarovej smrti. Za uznanie zásluh i ako účasť nad jeho stratou vyplatil vdove značnú finančnú hotovosť.
Významné diela
Gentský oltár (okolo 1425 – 1432) - je najslávnejším dielom. Podieľal sa na ňom aj brat Hubert, po jeho smrti (v roku 1426) pokračoval na Gentskom oltári Jan. Nie je možné zistiť podiel každého z nich. Na oltári pracoval 6 rokov, dokončený bol v roku 1432. Veľký dojem z bohatstva flóry, ktorý si Jan doniesol počas cesty v Lisabone, sa odrazil na majstrovsky stvárnených krajinách oltára. Má bohatú a zložitú tématiku a je vynikajúcim dielom z hľadiska zručnosti a novátorstva. Zobrazuje 20 výjavov a znázornených je 200 postáv. Vonkajšie krídla sú sklopné a uzatvárajú centrálne tabule. Druhú, zadnú stranu oltára zdobia ďalšie výjavy. Oltár s mnoha podobami býval o sviatkoch otvorený (vtedy odhaľoval jasné farby). Cez všedné dni bol zatvorený (scény sú namaľované veľmi jemnými farbami).
Gentský oltár sa skladá z hornej a dolnej časti. Horná časť sa delí na 7 tabúľ, dolná časť má 5 tabúľ, vytvárajúci jediný výjav - adoráciu Baránka.
Otvorený Gentský oltár
Dolná časť obsahuje desiatky postáv v rozličných skupinách. V strednej dolnej časti je ilustrovaný mystický výjav „Klaňanie Baránkovi božiemu“, symbolizujúceho Krista. Oltár s Baránkom je obklopený anjelmi a Baránok obracia hlavu k prameňu Života. Nad ním sa vznáša Duch svätý v podobe bielej holubice a pred ním sa nachádza prameň živej vody. Ďalšími hlavnými prvkami komplikovanej kompozície sú štyri procesií požehnaných. Zjednocujúcim prvkom je horizont s vyčnievajúcimi vežami a stromami. V pozadí je zobrazená krajina bohatá na vegetáciu, na horizonte sa črtajú stavby Nebeského mesta. Naľavo od mystického výjavu sa nachádzajú tabule s názvom „Kristovi rytieri“, na pravej strane výjav „Spravodlivých sudcov“.
Horné tabule sú zjednotené postojmi postáv, ktoré sa obracajú smerom k stredu. Tam vidíme Boha, otca sediaceho na tróne medzi Pannou Máriou a sv. Jánom Krstiteľom (ktorý ako prvý nazval Baránkom božím). „Madona“ je veľmi realistický portrét vypracovaný do najmenších detailov a vyzerá ako ľudská bytosť. Zľava doprava je znázornený „Adam“, ďalej „Anjelský chór“, ktorý sa vyznačuje mimoriadnou expresivitou - podľa muzikológov dokonca odpovedajú pozície úst rôznym hlasom. V pravej hornej časti pokračuje výjav anjelov hrajúci na hudobných nástrojoch a končí zobrazením „Evy“ (Eva je vykreslená ako určitý prototyp svojich čias, zasnená, skleslá, vyzerá akoby spáchala prvotný hriech - hriešnica, ktorú má vykúpiť Kristova obeta – hlavný námet oltára).
Anjeli prejavujú radosť nad vykupiteľským dielom a patria k najpôvabnejším a najoriginálnejším z celého retabula. Pri početných reštauráciách boli veľa ráz premaľovávaní. V roku 1934 bola ukradnutá tabuľa s výjavom „Spravodlivých sudcov“ a na jej mieste sa nachádza verná kópia.
Zatvorený Gentský oltár
Horná časť zatvoreného oltára je lemovaná výklenkami. Na krídlach sa nachádzajú dve sibyly a dvaja proroci (úvod k príchodu Baránka božieho, ktorý vykúpi svet).
V strede sa nachádza scéna „Zvestovanie“ – Mária stojí v jednoduchom interiéri pri otvorenom okne. Cez neho je výhľad na perspektívu gentskej ulice. Jeden zo stredných obrazov predstavuje mestskú scenériu, druhý zátišie s krčahom (symbol fontány – prameňa čistej vody).
V najspodnejšom rade sú ako sochy znázornení sv. Ján Krstiteľ a sv. Ján Evanjelista. Na dolných krídlach sú zobrazené podobizne Jossa Vydty a Isabely Borluutovej (donatorov polyptychu).
Ďalšie významné diela
Zásnuby Filipa III. Dobrého s Isabellou Portugalskou (alebo tiež nazvané ako Hon na dvore Filipa III. Dobrého, 1430), Podobizeň manželov Arnolfiniovcov (1434), Timotheus (1432), Svätá Barbora (1437), Svätý Jeroným (1441 - 1442), Madona v chráme, Kardinál Nicolo Albergati.
Madona so svätcami a donatorom (alebo Drážďansky triptych, 1437) – prenosný oltár mimoriadnej krásy, ktorý tvoria 3 obrazy. Ich scenérie stvárňuje interiér románskej baziliky. Postavy sú symetrický rozmiestnené. Na centrálnom paneli sa nachádza sediaca Madona s dieťatkom na rukách. Značnou vzdialenosťou trónu od pozorovateľa i priestorom vytvára interiér sugestívny dojem hĺbky. V ľavej časti oltára je znázornený kľačiaci donator, v pravej časti čítajúca svätá Katarína Alexandrijská.
Podobizeň umelcovej manželky Margarethy (1439) - vynikajúce detailné vypracovanie. Sebavedomý a inteligentný pohľad ženy. Nie veľmi jej pridáva na pôvabe prikrývka hlavy.
Muž s klinčekom - portrét neznámeho muža, podľa zvončeka visiaceho na krku patril do rádu sv. Antona - vojenského bratstva, ktoré sa časom zmenilo na dobročinný spolok.
Muž v červenom turbane (1433) – tento obraz je často považovaný za maliarov autoportrét. Pohľad muža smeruje priamo k divákovi - ďalšie nóvum v maliarskom umení. Kontrast svetla a tieňa vytvára dojem prítomnosti modelu, akoby tvár prečnievala z rámu. S neuveriteľnou presnosťou sú namaľované vrásky okolo očí alebo stopy po fúzoch na nedôsledne oholenej tvári.
_with_frame.jpg)
Madona kanonika van der Paele (1436) – Madona je znázornená ako prostá žena stredného veku s malým dieťaťom na lone, vyžaruje z nej nesmierna vľúdnosť. Pozornosť dieťaťa je upriamená k sv. Jurajovi, ktorý si sníma z hlavy prilbu. Biskup svätý Donat má mimoriadne dôstojný vzhľad, jeho postava vyzerá poznačená chorobami a starobou.
Madona z Luccy (nazývaná aj Tróniaca Madona, 1436) - modelkou mu bola manželka Margaretha, od predchádzajúceho diela má oveľa jednoduchšiu kompozíciu. Mária práve kojí a bábätko drží v ľavej ruke jabĺčko – symbol plodu jej tela. Priestor a svetlo dodávajú obrazu nadpozemský ráz. Trón je symbolicky ozdobený štyrmi Šalamúnovými levmi (pripomína trón kráľa Šalamúna).
Madona pred fontánou (1439) – aj pri tomto diele mala byť modelkou maliarova manželka. Obraz je veľmi malých rozmerov (19 x 12 cm) a hĺbku mu dodávajú na seba sa vrstviace dekoračné motívy. Vyznačuje sa nezvyčajne zložitou kompozíciou. Prameň živej vody symbolizuje fontána umiestnená v ľavej prednej časti obrazu. V strede je situovaná Madona s dieťatkom, ktorej modré šaty kaskádovito splývajú na zem. Obraz je pre umelca netypický a je považovaný za jedno z najpoetickejších a najnežnejších jeho diel.
Madona kancelára Rolina (1435) - patrí k najslávnejším dielam. Kancelár Nicholas Rolin vyzerá ako dôstojný a veľmi vážny muž. Jeho bohatstvo a moc sa odráža v prepychovom odeve i v dekoratívnej architektúre. Madona sedí oproti nemu s malým dieťatkom v lone. Zriedkavým obrazom je stvárnenie tak bezprostredného stretnutia svetského človeka (kancelára) so svätými postavami. Krajina znázornená cez románske okná je namaľovaná so všetkými podrobnosťami (pravdepodobne ide o zobrazenie krajiny, ktorú videl na niektorej zo svojich ciest).
Jan van Eyckovi sa pripisuje aj autorstvo najkrajších miniatúr z „Turínskych hodiniek“ – modlitebnej knihy, ale sú to len hypotézy (autorstvo miniatúr bolo predmetom početných sporov a diskusií medzi historikmi umenia).
Na viacerých svojich dielach zanechal Jan van Eyck na ráme alebo priamo na obraze umelecké motto - text, ktorý v preklade znamená “Ako len najlepšie viem“.
Použité zdroje
- Jan van Eyck, Největší malíři. Život, inspirace a dílo, č. 51, Praha, 2000
- José Pijoan, Dejiny umenia 5 (vydavateľstvo Ikar, 1999)