Tento umelecký smer sa objavil okolo roku 1885 vo Francúzsku. Šíril sa najskôr v literatúre, kde bol reakciou na naturalizmus. Vo výtvarnom umení vznikol neskôr ako reakcia na prchavosť okamihu u impresionistov a na akademizmus (autoritatívne predpisovanie určitých praktík v umení). Neskôr symbolizmus splýval so secesiou a prispieval k jej formovaniu ako samostatného univerzálneho štýlu. Reagoval na zmenenú situáciu koncom 19. storočia, ktorá zbavovala umelcov starých väzieb a tí mohli viac prejaviť svoju individualitu. V mnohých ohľadoch bol negatívnou reakciou na technický pokrok a rozvoj vedy, ktorý podľa nich oslaboval silu fantázie a cit pre tajomstvá života. Stal sa akýmsi spojovacím článkom medzi impresionizmom a expresionizmom.

Svet fantázie

Umelci začali postrádať nedostatok duchovného obsahu v umení. Symbolizmus odvracia pozornosť od vonkajších zmyslových javov a usiluje sa o vyjadrenie emócií, duchovných predstáv a zážitkov pomocou symbolov a dekoratívnych prvkov. Zameral sa na tajomno, duchovno, na to, čo je neprebádané, nevysloviteľné či neznáme. Do umenia vniesol nové atribúty ako je obrazotvornosť, imaginácia, metafora a podobenstvo. Symbolisti obohatili kresťanské, antické i moderné témy ezoterickými symbolmi a jemnými narážkami na mystériá. Umelci sa snažili o preniknutie k tajomstvu významov skrytých pod povrchom javov, k ich podstate a k tomu, čo je na nich nemenného a čo je podľa ich predstavy odrazom vyššieho sveta. Obrazy sú sugestívne a naznačujú inú realitu než ktorú popisuje reálny svet. Ich snahou bolo zachytiť stav duše a vnútorné stavy človeka, ale tiež individuálne nachádzanie výrazu, ktorým by vyjadrili svoje pocity, subjektívne úzkosti, sny, nočné mory, fantázie a duševné stavy. V dielach sú typické emócie, melanchólia, vyrušenie z kľudu, sexualita, tajuplnosť, anarchia, perverzia, spiritualizmus i ezoterično. Obrazy vyjadrujú akúsi magickú snovú atmosféru.

Obsahom diel nebola viditeľná skutočnosť, ale svet myšlienok, fantázií, vízií a snov či rušivých a narušených stavov mysle. Umelci maľovali skôr na základe svojej intuície a predstavivosti než pozorovania a popisu. Intelektuálna odozva na umenie nebola pre nich tak dôležitá ako reakcia emocionálna. Symbol sa mal stať sprostredkovateľom medzi skutočným svetom a svetom duše a mal v náznaku odkrývať tajomstvá ukryté vnútri vecí a vsugerovať ich pozorovateľovi. Prírodu zobrazovali ako čosi hrozivého či narušeného. Vo svojich dielach sa snažia odhaliť jej tajomné vnútro než známu tvár. Ďalším významným a znázorňovaným prvkom symbolistov je hermafrodit, evokujúci znekľudňujúce a rozporuplné obavy a túžby.

Manifest symbolizmu

Zásady symbolizmu formuloval v roku 1886 básnik Jean Moréas v Manifeste symbolizmu. Pod vplyvom literárneho symbolizmu sa začal vyvíjať symbolizmus vo výtvarnom umení. Jeho päť základnych princípov bolo publikovaných teoretikom umenia Georges-Albert Aurierom v literárnej revue (Mercure de France). Podľa neho by malo byť umelecké dielo:

  • ideové  - základnou myšlienkou je vyjadrenie idey, myšlienky, deja
  • symbolické – malo by túto ideu vyjadriť určitou (symbolickou) formou
  • syntetické – malo by vyjadrovať tieto formy a znaky všeobecne pochopiteľným spôsobom
  • subjektívne - objekt nemá byť vnímaný ako objekt či predmet, ale ako znak vnímaný subjektom
  • dekoratívne – dekoratívne maliarstvo je prejav umenia súčasne subjektívneho, syntetického, symbolického a ideového

Významní predstavitelia symbolizmu

Veľkí umelci chceli pokračovať vlastnými individuálnymi výrazovými svetmi obrazov a plátno sa malo stať zrkadlom duše. Vznik symbolizmu ovplyvnil Paul Gauguin svojou teóriou syntetizmu, v ktorej chápal maľbu ako syntéziu subjektívne vnímanej farby a základnych prírodnych (pra)foriem ako významových nositeliek ideí. Farbe prisudzoval symbolický význam, používal nemiešané farby, čím posilnil duchovný zmysel obrazov. Obnovil obrysovú líniu a farebnú plochu obtiahnutú výraznými farebnými kontúrami. K zakladateľom symbolizmu patrili maliari Gustav Moreau, Odilon Redon, Pierre Puvis de Chavannes (maliar známy veľkým počtom nástenných malieb) a sochár Auguste Rodin.

Magickú silu výrazu a fantáziu výtvarného myslenia skrývajú obrazy Henriho Rousseaua.  Často ich napĺňal nočným svetlom a podobali sa strašidelným víziám. Z  jeho obrazov  môžeme ale tiež vycítiť túžbu po harmonickom svete.

Diela pozoruhodnej osobnosti belgického symbolizmu Jamesa Ensora sa stávajú obrazom absurdného sveta, plného zúfalstva. Bol nazývaný  maliarom masiek. Svietivými farbami líči strašidelné sprievody farebných karnevalových bytostí, masy ľudí, ktorým chýba akákoľvek individualita a ktorí sa ťahajú ako v snoch neurčitou krajinou. Maska je výrazom ohrozenia i cudzoty. Symbolickou formou stvárňuje nepriateľský pomer medzi indivíduom a masou. Typické pre symbolizmus sú jeho diela: Utrpenie svätého Antonína (Tribulations of Saint Anthony), Masky stavajúce sa proti smrti.

Henri Rousseau - Il sogno

Nórsky umelec Edvard Munch poukazuje svojou maľbou na náboženské, mystické či psychologické zmyslové súvislosti. V jeho obrazoch je zakorenená nálada konca storočia. Jeho témami sú strach, zúfalstvo, ľudská bieda, choroba, láska, sexualita, žiarlivosť, morbídnosť i smrť. Akoby dával tento psychicky labilný maliar do svojich obrazov niečo, aby sa on oslobodil od svojich démonov. V diele Búrka sú jeho postavy zjednodušené až do anonymity. Z tohoto obrazu vyznieva znepokojujúci kontrast medzi tichom vyžarujúcim z obrazu, rámusom naznačeným búrkou a úzkosťou mladej ženy. Rýchlymi ťahmi štetcom je vyjadrená farebnosť bez prechodu od zdržanlivých morbídnych tónov k svietivým farbám. Maliarske spracovanie osobného prežitku strachu na prechádzke s priateľom sa nachádza v diele Výkrik. Malo byť zároveň výrazom životného pocitu celej generácie. Toto dielo sa stalo symbolom stiesňujúceho pocitu bezmocnosti, ktorý človek prežíva vzhľadom k stále zložitejšej a neprehľadnejšej realite moderného sveta. Tvary a farby stupňujú výraznosť motívu, pod nohami mizne pôda, ozvena výkriku uvádza do pohybu nebo i zem.

Edvard Munch - The Scream - Google Art Project

Maliar Odilon Redon bol autorom imaginárnych krajín, zátiší a figurálnych kompozícií, čerpajúcich z literárnych, mytologickych a náboženskych predlôh. Ako veľmi sčítaneho autora ovplynila jeho tvorbu nielen vlastná imaginácia, ale i hudba, prírodne vedy a literatúra. Jeho diela nie je možné jednoznačne zaradiť do žiadneho zo súdobých prúdov. Sú vyznávaním kultu krásna, ale i sklonom k slabostiam a chorobe, líčením spletitých duševných pochodov, tvorivým vyzdvihnutím sna, opojenia i odmietnutím mešťanských moralizujúcich noriem kladených na umenie. Ako námet často používal vo svojich dielach oko. Typicky symbolistické diela sú: Kyklop, Zatvorené oči, Zelená smrť, Pocta Goyovi, Zjavenie, Salome, Zrodenie Venuše, Videnie, Cactus man, Duch lesa.

Redon.ophelia

Gustav Moreau sa inšpiroval literárnymi predlohami, bájkami, legendami, biblickými a mytologickými námetmi. Jeho typicky symbolistické dielo je Zjavenie.
K ďalším významným umelcom patrili Arnold Böcklin (obraz Ostrov mrtvých), Émile Bernard (Ocelové mosty v Asnieres), Gustav Klimt (Nádej), Pablo Picasso (Žena v smútku), Fernand Khnopff, Félicien Rops, Max Klinger.

Najvýznamnejším predstaviteľom v českom maliarstve, používajúcim symbolistické prvky boli Ján Preisler a v určitej časti svojej tvorby sa k nemu prikláňal i Josef Váchal. Druhú generáciu českých symbolistov tvorili: František Kupka, Jan Zrzavý, Vojtěch Preissig, František Bílek, Max Švabinský...

Použité zdroje

  • Alena Odehnalová: Vybrané kapitoly z dějin kultury XX. století (vyd.: Akademické nakladatelství Cerm, s.r.o. Brno, 2001)
  • Stehen Little, …izmy jak chápat umění (vyd.: Nakladatelství Slovart, 2005)
  • Anna-Carola Kraussová: Dějiny malířství od renesance k dnešku (vyd.: nakladatelství Slovart, 1996)
  • http://wiki.rvp.cz/Kabinet/Ucebni_texty/V%C3%BDtvarn%C3%A1_v%C3%BDchova/D%C4%9Bjiny_v%C3%BDtvarn%C3%A9ho_um%C4%9Bn%C3%AD/Um%C4%9Bn%C3%AD_19._stolet%C3%AD/Mal%C3%AD%C5%99stv%C3%AD/Symbolismus_a_secese