Umelecký smer pop-art sa stal novou formou umeleckého výrazu, v ktorom vystupujú umelci proti abstrakcii. Vznikol v Anglicku koncom 50-tych rokov 20.storočia, kedy došlo po povojnových rokoch chudoby k hospodárskej konjuktúre. V USA sa začal rozvíjať takmer súbežne a to začiatkom 60-tych rokov. Bol reakciou mladej generácie na vtedajší prevládajúci abstraktný expresionizmus, ktorý bol po druhej svetovej vojne veľmi rozšírený, ale postupne začal strácať na obľube.

Ľudia túto zmenu privítali, diela sa pre nich stali opäť známe a pochopiteľné. Dokonca niektorí tvorcovia  abstraktného expresionizmu ním boli sami stále viac rozčarovaní a už nechceli byť ďalej izolovaní od reality. Po tom, čo objavili nový zdroj inšpirácie medzi produktami konzumnej spoločnosti, vtiahli do svojich prác mediálnu záplavu.

Do umenia sa začalo dostávať to, čo ľudí každodenne obklopovalo - obchodné reklamy, moderná technika, komiksové seriály a ďalšie prvky masovej kultúry. Metóda reklamy a ilustrácie degradovala umelecké dielo do roviny obchodu a priemyslu. Umelci vtiahli mediálnu záplavu obrazov do svojich vlastných prác. Diela už nepredstavovali vymyslené svety, ale vznikali obrazy podľa obrazov, obrázkov, reklám atď. Vytvorili nový obrazový svet orientovaný na konzum, začali hľadať nové výrazové prostriedky a vracať sa k realizmu.

Slovo „pop-art“ je odvodené z anglického slovného spojenia popular art – populárne umenie  alebo popular culture – populárna kultúra  (lacné, konzumné, sériovo produkované umenie).  Pop-art sa zaraďuje do objektového umenia. Imituje obrazy z mimoumeleckej oblasti – motívy reklám, časopisov, komiksov, kín, televízie, fotografií. Charakteristické je zobrazenie pomocou neprirodzeného zväčšenia preneseného do iného materiálu. Obľubenými technikami sa stali asambláž, koláž a combine painting (využitie a zostavenie rôznych predmetov napr. útržkov novín, reklamných brožúr, firemných značiek atď). Pop-art bol inšpirovaný dadaizmom a bol v opozícii k abstraktnému expresionizmu.

Anglický pop-art

V umeleckom kontexte zaviedol prvý raz tento pojem v roku 1955 anglický kritik Lawrence Alloway. Bolo to v súvislosti s dielami a postupom umelcov, ktorí kriticky pristúpili k produktom masových prostriedkov, masmédií a k stereotypom masovej konzumácie. Anglický pop-art bol oveľa viac kritický a politicky angažovanejší než americký.

Diela abstraktných expresionistov ľudia veľmi nechápali a boli radi, že na pochopenie pop-artu im už nebolo treba mať príslušné vedomosti. Umelci im priblížili svojimi dielami umenie, kterého prvky spoznali zo stránok dennej tlače či reklamných billboardov. Za výtvarné objekty boli povýšené bezvýznamné a banálne predmety, ktoré denne potrebovali a s ktorými sa bežne stretávali. Všeobecne známe a pochopiteľné obrazové svety pôsobili na široké publikum po abstraktnom umení ako vyslobodenie. Veľkej obľube sa tešilo toto umenie hlavne u mladých ľudí, bolo svieže a moderné. Pop-art spochybnil tradičné rozdiely medzi dobrým a zlým vkusom.

V roku 1952 vznikla v Londýne skupina „Independent Group“. K skupine patrili maliari Richard Hamilton, Eduardo Paolozzi, historik a kritik umenia Reyner Banham, architekti Peter a Alison Smithsonovci a fotograf Henderson. Jednou z najvýznamnejších postáv skupiny sa stal Eduardo Paolozzi. Zoskupenie pravidelne organizovalo stretnutia, debatovalo o nepovšimnutých témach ako sú automobily, rockenroll, kybernetika atď. V roku 1956 začala táto skupina organizovať výstavy. Najvýznamnejšou sa stala „This is Tomorrow“ a je považovaná za zrod britského pop-artu. Znázorňuje zásadné témy (reklamu i hviezdy masových komunikačných prostriedkov). V dielach je vyobrazená túžba po miešaní rôznych disciplín umenia a komunikačných prostriedkov.

Prvé významné pop-artové dielo bolo vytvorené práve v roku 1956 Richardom Hamiltonom. Koláž s názvom „Just what is it that makes todays' homes so different, so appealing?“ (Prečo sú vlastne dnešné byty tak zvláštne, tak príťažlivé?) vyobrazuje mladý pár v modernom interiéri - pózujúceho kulturistu, ktorý drží v ruke veľkú lízanku s nápisom „pop“, na gauči sedí striptérka. Nechýba v ňom zmysel pre humor, ktorý pramení zo zosmiešňovania rôznych druhov a žánrov. Zároveň je zobrazený záujem o techniku, odkazy na sexuálnu sféru, záľubu v stereotypoch, teatrálnosti a komiksoch. Koláž je výrazom spojenia ikonografie a estetických postojov pop-artu.

Druhé pokolenie britského popartu sa objavuje ku koncu 50-tych rokov na výstave „Place“, kde boli vystavené diela Richarda Smitha a Peter Blake (v jeho tvorbe dominuje kultúra teenagerov). Diela R. Smitha sú typické zväčšením fotografií úžitkových predmetov alebo známych osobností a potom ich pokrýva veľkými farebnými škvrnami.

Tretia generácia pop-artových umelcov v Anglicku sa prezentuje v roku 1961 na výstave „Young Contemporaries“. Diela sú rôznorodej maliarskej tvorby, ale spája ich dôraz na kresbu, ktorá bude stále zreteľnejšia a akademickejšia. U kritikov i verejnosti sa dočkali úspechu. K umelcom patria Peter Philips, Derek Boshier, R.B. Kitaj, Patrick Caulfield, David Hockney, Allen Jones, Pauline Botyová. Neskôr priznáva vo svojej tvorbe David Hockney nadradené postavenie kresbe a čoskoro si zvolil svoju vlastnú, osobitú cestu.
To, čo ale umelcov najskôr spájalo, čoskoro zaniklo. Umelci sa pobrali odlišnými cestami a pop-art sa viac rozvíjal v Spojených štátoch.

Americký pop-art

Americký pop-art sa zrodil v okamihu, keď začal upadať britský pop-art. Vo svojich základoch sa veľmi nelíšil, ale do popredia viac stavia banálnosť. Bol výsledkom odlišnej umeleckej evolúcie a iné sú i príčiny jeho vzniku. Americký pop-art túžil vniesť po svojom do vizuálneho umenia hodnoty populárneho umenia krajiny, zažívajúcej plný ekonomický rozkvet. Námety a motívy sú tiež z každodenného života (nová technika, sériova výroba, komunikačné prostriedky). Rôznorodosťou techník a výrazových prostriedkov došlo k súhre medzi témou, obsahom a významom. Pod vplyvom dadaizmu i Duchampových ready-mades sa stala realita širšie ponímanou i vnímanou a vznikla nová, priekopnícka estetika.

Najvýznamnejším a najznámejším predstaviteľom amerického pop-artu sa stal výtvarník Andy Warhol (syn slovenských prisťahovalcov).  Po krátkom období abstraktného expresionizmu prešiel k pop-artu a vynikal v ňom tak, že je doteraz tento smer stotožňovaný s jeho menom. Spočiatku sa venoval reklamnej grafike, ilustráciam časopisov a aranžovaniu výkladov. Veľkého úspechu sa dočkala v roku 1956 jeho reklama vytvorená pre istého obuvníka a motív topánky sa objavoval v tvorbe A. Warhola až do 80-tych rokov.

V roku 1960 vytvorili Andy Warhol a Roy Lichtenstein prvé obrazy založené na komiksoch, ktoré sú pokladané za zrod amerického pop–artu. Andy Warhol inicioval svojimi „Fľašami Coca Coly “ či „Plechovkami Campbellových polievok“ prezentáciu predmetov každodennej spotreby, priemyselných výrobkov, reklamných motívov. Do svojej tvorby vnášal i fragmenty komiksov. Najobľúbenejšou technikou sa stala sieťotlač, ktorá umožnila jednoduché a variabilné rozmnožovanie a mnohonásobné opakovanie jedného motívu. Andy Warhol vytvoril touto technikou sériu rôznorodých variantov toho istého portrétu filmovej hviezdy (Marylin Monroe) alebo scény prevzatej z aktuálnej udalosti. Jeho ztotožnenie sa s konzumnou a mediálnou kultúrou sa prejavilo i pri výbere tém pre série obrazov. Často pri tom menil farbu alebo ľubovoľne na tom istom plátne opakoval motív (napodobňovanie priemyselnej produkcie predstavovaných predmetov). Diela pop-artu používali výrobky priemyselnej masovej kultúry, ale taktiež i ony boli sériovo vyrábané v umeleckej továrni Andyho Warhola (Art Factory).

Tvorba Roy Lichtensteina vychádzala predovšetkým z obrázkovych seriálov na spôsob komiksov, pričom pomocou diaprojektora prenášal na plátno detail komiksu a z tejto pôvodnej tlače znovu obraz tradične namaľoval farbou a štetcom. Izolovaním komiksových obrázkov od pôvodných súvislostí a masového vydávania si vytvoril nezameniteľný vlastný rukopis.

Novú techniku kombinovanej maľby (combine paintings -  koláž a maľba, ktorá je rôznym spôsobom kombinovaná s trojrozmernými objektmi), vytvoril ako prvý už v roku 1953 newyorský neodadaista Robert Rauschenberg. Jeho maliarske postupy vychádzajú z abstraktného expresionizmu – spojenie plochého povrchu obrazu s rôznymi reálnymi predmetmi. Plochu obrazu najskôr dopredu pomaľoval, potom na neho pripevnil kúsky tapiet,  ústrižky z fotografií, ale i vankúše, dopravné značky, hodiny, fľaše, vypchatých vtákov atď. Použitím všedných motívov a predmetov je považovaný za „otca pop-artu“. Jeho obrazy sú akýmsi druhom trojrozmerných koláží. Druhým neodadaistom bol Jasper Johns. Od roku 1954 maľoval cykly „Vlajky, Terče a Čísla“. Na jeho obrazoch sa často objavuje sivá farba, aby bola vylúčená citovosť. Maľoval technikou zvanou enkaustika (použitie farby zmiešanej s voskom a následne sa vypaľuje). Okrem iného tvoril bronzové sochy, ktoré imitovali konzervy a ďalšie predmety dennej spotreby. Johns vytváral svoje diela sám, zatiaľ čo dadaisti pracovali s hotovými predmetmi, priemyselne vyrábanými. Cestu ďalšej generácii pop-artových umelcov otvára výstava jeho prác v newyorskej galérii „Leo Castelliho“ v roku 1958. Obidvaja umelci - Rauschenberg i Johns sú považovaní nielen za predchodcov, ale i predstavieľov pop-artu.

Prvé výstavy pop-artistov vyvolali u divákov i kritikov averziu. Kritici nehodlali v umeleckej sfére akceptovať konzumnú spoločnosť. Svoje miesto si umelci vybudovali až na výstave organizovanej newyorským „Museum of Modern Art“ v roku 1960, ktorá bola venovaná technikám koláže a asambláže. Vedľa uznávaných a svetovo známych umelcov sa tu objavili diela mladej generácie tvorcov pop-artu. V roku 1961 sa v New Yorku konala výstava s názvom „The Art of Assemblage“, ale až na ďalšej výstave v roku 1962 (venujúcej sa tvorbe nových realistov) sa potvrdila definitívna rola pop-artu v dejinách umenia.  

Významné asambláže a koláže tvorili tiež ďalší umelci: Robert Whiteman, Claes Oldenburg, Jim Dine, Gerge Brecht. Claes Oldenburg pracoval so sadrou, umelou hmotou alebo tkaninou. Pomocou nich vytváral obrovské, trojrozmerné predmety a realizoval ich v skutočnej veľkosti. Ďalšími autormi sú: Tom Wesselmann a James Rosenquist, ktorí rozdeľujú a vytrhávajú významné prvky z kontextu. Rosenquist spája obrazy, ktoré nemajú akúkoľvek súvislosť a spája ich prekvapivým až nevhodným spôsobom.

Ďalšími predstaviteľmi boli Robert Rauschenberg a Bruce Nauman so svojou známou inštaláciou ,,Taperecorder”. Uvedený smer pôsobil naďalej i v 70-tych rokoch a môžeme ho nájsť v tvorbe niektorých umelcov nasledujúcej generácie. Patria k nim: Larry Rivers, George Segal, Robert Indiana, Allen Jones, Edward Ruscha, Wayne Thiebaud, Robert Watts a rad ďalších.

Na vývoj amerického pop-artu tiež zapôsobil happening (spoločná zábava, odohrávajúca sa kdekoľvek okrem galérií a muzeí - v prírode, na ulici, obchodnom dome atď). Je to spôsob improvizovanej umeleckej tvorby za aktívnej účasti diváka, ktorý sa často podiela na výsledku diela a vyvoláva až šokujúci pocit absurdity. Vznikol v 60-tych rokoch 20.storočia a k jeho tvorcom patrí maliar Allan Kaprow, básnik Jean-Jacques Lebel či komponista John Cage. V Európe sa happeningy objavujú neskôr a majú abstraktnejší charakter, sústreďujúci sa skôr na extrémne situácie.

Vplyv mal  i environment (umelecky vytvorená priestorová kompozícia, ktorá obklopuje diváka, vťahuje ho do seba a vzbudzuje určitú duchovnú reakciu - diela Edwarda Keinholza, George Segala).

Aj cez počiatočnú nedôveru si pop-art dokázal vybojovať svoju pozíciu a stal sa jedným z najdôležitejších maliarskych prúdov 20. storočia. Neustála oscilácia pop artu medzi umením a každodenným životom ovplyvnila niekoľko ďalších umeleckých smerov. Je na interpretácii diváka, či chce vidieť v pop-arte ironickú kritiku konzumnej spoločnosti alebo len manévrovanie v prúdu komercie.

Použité zdroje

  • Pop art. Největší malíři. Život, inspirace a dílo, č. 114, Praha, 2000
  • Alena Odehnalová: Vybrané kapitoly z dějin kultury XX. století (vyd.: Akademické nakladatelství CERM, s.r.o. Brno, 2001)
  • Anna-Carola Kraussová: Dějiny malířství od renesance k dnešku (vyd.: nakladatelství Slovart, 1996)