Expresionizmus (z latinského výrazu expressio – výraz) sa najčastejšie označuje za hnutie, ktoré získalo veľkú obľubu hlavne v Nemecku (a je charakteristické hlavne pre severské, nemecky hovoriace krajiny). Prvé diela vystavené pod názvom “Expressionisme” sa ale objavili v Paríži už v roku 1901. Vychádza z rovnakých základov ako fauvizmus a preto sa vo Francúzsku tento výraz nepoužíval. Vo vzťahu k maliarstvu bol výraz expresionizmus prvýkrát použitý v roku 1910 umeleckým historikom Abym Warburgom.
Všeobecne známym pojmom sa stal v roku 1911 na výstave berlínskej secesie vo Švédsku, Anglicku a Nemecku. Pôvodne sa vzťahoval len na výtvarné umenie, ale od roku 1911 sa začal tento pojem používať aj pre literatúru a preniesol sa tiež do sochárstva, poézie a hudby. Najväčší rozvoj zažíval počas prvej svetovej vojny a tesne po nej, kedy nastali pre rozvoj tohoto hnutia mimoriadne priaznivé podmienky. Nemecko sa ako porazená krajina stretávala s finančnou aj psychickou krízou, ktorú expresionizmus veľmi dobre dokázal zachytiť.
Zameranie na vnútorné dojmy umelcovej duše
Expresionizmus ako umelecký smer nemá štýlovo vyhranené výtvarne prostriedky. Vznikol ako protiklad impresionizmu a naturalizmu. Jeho cieľom bolo ukázať jeho úpadok v 19. storočí. Odmietol umenie zobrazujúce skutočnosť. Maliari vo svojich dielach zdôrazňujú subjektívny zážitok a vyjadrujú obavy nad osudom človeka. Prostredníctvom výtvarného diela sa snažili o vyjadrenie svojho postoja k skutočnosti. Expresionizmus má vypracovanú koncepciu, kde má byť dielo prejavom umelcovej duše. Hlavným vyjadrovacím prostriedkom je okrem výraznej farby a úpravy tvarov zameranie sa na vnútorné dojmy. Umelci vyjadrujú expresionistickou tendenciu vnútorné psychické stavy a dodávajú presvedčivý výraz pri zobrazovaní ľudského utrpenia. Charakteristické je stupňovanie dramatickosti farebným i tvarovým zveličovaním, ostrými farebnými kontrastmi a deformovanými kontúrami. Svojimi dielami sa snažili o vyjadrenie výrazu – psychického náboja, vlastných zážitkov a pocitov jednotlivca v krízovych situáciách bez ohľadu na akékoľvek konvencie. Chceli zobrazovať svet z pohľadu človeka, ktorý zažíva svet vo svojom vnútri, vyjadrenie duševných pocitov ako je des, hrôza z násilia, strach, samota. Väčšina expresionistických diel je smutných až depresívnych a tento pocit sa nimi snažia navodiť. Preto je termín expresionizmus často spájaný s pocitmi úzkosti. Pre zvýšenie efektu prežitku často dochádza k deformácii reality. Výrazný vplyv na ich tvorbu malo praveké a ľudové umenie a tiež detská kresba. Do istej miery naviazal expresionizmus na primitívne umenie prírodnych národov.
Vyznačuje sa žiarivými, kontrastne spojenými farbami, lomenými čiarami a krivkami. Farebné plochy sú ohraničované linkou. Veľmi často sa používali čisté farby, umelci sa nesnažili o perspektívu. Využívali protiklad svetla a tieňa. Vyjadruje sa buď dravou farebnosťou alebo naopak kontrastom čiernej a bielej či zobrazením znekľudňujúcich gest postáv. Tvar podlieha silnej štylizácii a deformácii. Po námetovej stránke sú využívané náboženské a mystické námety. Použité boli i klasické námety ako je portrét a rôzne iné figurálne kompozície. Používa novú formu, ale zachováva tradičné témy a len zriedkakedy sa venuje sociálnym či politickým problémom.
Estetická revolúcia
V expresionizme išlo o čisto estetickú revolúciu, umelci chceli vytvoriť nové maliarske umenie. Prvá vlna expresionizmu vznikla v rokoch 1885 – 1900 a bola ovplyvnená dielami Vincenta van Gogha, Paula Gauguina a Henriho Matissa, ktorých považovali za najvyššie autority tej doby. Od Gogha prevzali expresionisti špecifické vibrovanie farieb a výraznú silu (ktorou vedel dať svojim dielam hlboký obraz plynúci z jeho pochmúrneho života a psychických problémov). K druhej vlne, ktorých diela sa stali východiskom pre expresionistov, patrili belgický maliar a grafik James Ensor, nórsky expresionistický maliar Edvard Munch či francúzsky maliar Robert Delaunay. James Ensor sa venoval hlavne fantastickým a strašidelným motívom masiek, kostlivcov a čertov. Silne ovplyvnilo evokatívne a intenzívne spracovanie úzkosti Edvardom Munchom nemecký expresionizmus dvadsiateho storočia.
Expresionizmus v Nemecku (1905 – 1919)
V Drážďanoch vznikla v roku 1905 umelecká skupina „Die Brücke“, ktorá sa usilovala o zrealizovanie myšlienky spoločenstva maliarov a obnovu maliarskeho umenia. Pri jej zrode stáli Ernst Ludwig Kirchner, Erich Heckel, Fritz Bleyl a Karl Schmidt-Rottluff . Členovia „Die Brücke“ prijali bohémsky štýl života, umelci spolu bývali, maľovali spoločnými potrebami a používali spoločný štýl maľby. Stávalo sa, že si svoje diela nepodpisovali a nechávali divákov a kritikov polemizovať o ich autorovi. Myslenie mladých maliarov sa uberalo smerom k farbe. Ich skúmanie farby a expresie viedli k rozkvetu maliarskeho štýlu, ktorý neskôr prebrali viacerí umelci. V roku 1906 bol vydaný manifest nového združenia, v ktorom dávali najavo svoj rozchod s akademizmom, presadzovali v ňom „slobodu života“, túžbu po zbúraní konvencií a vieru v budúcnosť.
Do skupiny „Die Brücke“ sa postupne pridávalo mnoho ďalších členov, napr. Max Pechstein, Otto Mueller, holandskí maliari Lambertus Zijl a Kees van Dongen, švajčiarsky maliar Cuno Amiet a tiež český maliar Bohumil Kubišta. Aj keď v roku 1907 odišiel zo skupiny jeden zo spoluzakladateľov Fritz Bleyl, zostávajú ostatní členovia súdržní a aktívni. Ich skupinové výstavy sa však príliš netešili záujmu verejnosti. V roku 1909 predstavil Max Pechstein, ktorý sa medzičasom odsťahoval do Berlína, svoje plátna a o rok neskôr boli jeho práce odmietnuté. Pechstein sa preto postavil do čela „Novej secesie“ („Neue sezession“) a vytvoril Salón odmietnutých. Tam vystavujú svoje diela jeho priatelia z „Die Brücke“, ktorí ho pravidelne navštevujú. Ďalšie centrum bolo vytvorené v Berlíne okolo časopisu „Der Sturm“ v roku 1910 (vydavateľ Herwarth Walden). K jeho členom patril rakúsky maliar a grafik Oskar Kokoschka. V roku 1911 opustili Drážďany aj Kirchner, Heckel, a Schmidt-Rottluff. Príchodom do Berlína dochádza postupne v skupine ku konfliktom a po uverejnení kroniky, ktorú publikoval v roku 1913 Kirchner a označil v nej sám seba za vodcu „Die Brücke“, sa skupina rozpadla.
V Mníchove vznikla v roku 1911 expresionistická skupina s názvom „Der Blaue Reiter“. Zakladateľmi boli Franc Marc a ruský maliar Vasilij Kandinskij. K nim sa pridajú Gabriela Münterová (Kandinského žiačka a družka), Paul Klee, Alfred Kubin a August Macke. Aj oni uprednostňujú emócie pred kompozíciou a kladú dôraz na duchovný rozmer diela a farbu. V roku 1911 – 1912 organizovali výstavy, na ktorých reakcie verejnosti prekypovali výsmechom a sarkazmom. Napriek tomu sa k nim pridávajú nemecký maliar Max Beckman, ruskí maliari Alexej Javlenskij a Marianna Verlovkinová. Po vypuknutí vojny sa do Ruska vracia v roku 1914 Kandinskij, veľa expresionistov odchádza na front a rozpadá sa i „Der Blaue Reiter“.
Českí predstavitelia boli sústredení do skupiny nazvanej „Osma“ a boli ovplyvnení predovšetkým Edvardom Munchom. Patrili medzi nich: Václav Špála, Bohumil Kubišta, Vilém Nowak a Rudolf Kremlička.
Slovenskí predstavitelia expresionoizmu: Koloman Sokol, Imro Weiner-Kráľ a Mikuláš Galanda.
Použité zdroje
- Anna-Carola Kraussová: Dějiny malířství od renesance k dnešku (vyd.: nakladatelství Slovart, 1996)
- Němečtí expresionisté. Největší malíři. Život, inspirace a dílo, č. 107, Praha, 2000