Kubizmus 1907-1925 sa stal jedným z najvýraznejších avantgardných maliarskych smerov dvadsiateho storočia. Nakoľko v ňom literatúra nemala veľký vplyv, nemá presne určený počiatok (tj. nevyšiel žiadny manifest). Vznikol v Paríži a sú s ním spojené najväčšie mená svetového maliarstva. Zakladateľmi boli Pablo Ruiz Picasso (Španiel) a Georges Braque (Francúz), ktorí spolu začali tvoriť počas svojich štúdií v Paríži. Oboch ovplyvnil tvorbou Paul Cézanne. Spočiatku bola ich tvorba na sebe nezávislá, ale v roku 1907 začali pracovať spoločne a zostali spolu až do vypuknutí prvej svetovej vojny (1914).
Priestorová koncepcia diela
Kubistickí umelci poňali výtvarné umenie revolučným spôsobom. Vznikla nová technika i pohľad na maliarstvo. Vytvorili novú metódu systematickej štrukturalizácie obrazu na ploche. Princíp kubizmu spočíval v priestorovej koncepcii diela – predmet bol zobrazovaný z mnohých uhlov súčasne a rozkladaný na čo najjednoduchšie geometrické útvary. Maliari sa usilovali predovšetkým zachytiť pevné tvary daných predmetov. Potláčali pritom ich nepodstatné detaily a systematicky ich redukovali na základné geometrické telesá - kocku, valec, kužeľ a guľu. Zobrazovali predmety z niekoľkých strán naraz, akoby predmet obišli dookola. Kubizmus sa snažil počítať i so štvrtou dimenziou (ovplyvnenie Albertom Einsteinom) a s nekonečnom.
Preto musel kubizmus riešiť nové problémy perspektívy a vytváral nové priestorové vzťahy medzi predmetmi. Bol inšpirovaný africkým, mikronézskym a indiánskym umením a kultúrou. Pre svoju prácu využívali rôzne média a obrazové zdroje – fotografiu. Nedočkali sa priaznivého prijatia, väčšina reakcií na výstavy bola poznamenaná prudkou kritikou. Spoločnosť kubizmus neakceptovala, niektorí kritici sa sústreďovali častejšie na jednotlivých maliarov a menej na smer ako taký. Prvým a najznámejším kubistickým dielom boli Picassove „Avignonské slečny“ z roku 1907. Na ňom zredukoval ženské postavy na základné geometrické tvary a ich tváre zobrazil podľa primitívnych iberských sôch a afrických masiek.
Tým uviedli do maliarstva dimenziu „času“, obraz bol podriadený svojim vlastným zákonitostiam. Napodobenie dreva, mramoru, či novín dosiahli nalepovaním papiera zobrazujúcim daný materiál. Takto vznikla nová technika – koláž. Táto technika neskôr oslávila výnimočný úspech najmä v období surrealistov a abstraktivistov.
Fázy kubizmu
Raný kubizmus (1906 – 1909) - obdobie, kedy kubizmus vznikal. Redukuje tvary na geometrické, začína v nich rozpad tvaru a objavuje sa určitý rytmus. Diela sú ovplyvnené predchádzajúcimi maliarskymi štýlmi, ale obrazy získavali vlastnú realitu a centrálnu perspektívu. Hlavnou témou prestalo byť napodobňovanie prírody. Postupne sú zobrazované predmety obmedzované na základné geometrické tvary. Z farieb sa používali iba odtiene šedej a hnedej farby. Prvým kubistickým dielom boli Picassove „Avignonské slečny“.
Analytický kubizmus (1909 – 1912) - námety sú rozkladané na malé formy, zobrazované sú z rôznych perspektív a pôsobia ako stavebné kocky reality. Predmet je rozložený na jednotlivé geometrické tvary, ktoré sú potom zobrazené neperspektívne vedľa seba. Dochádza k čiastočnej abstrakcii, zobrazované predmety sú teda nahradené inými podobnými predmetmi. Farebnosť ustupuje do pozadia a zdôrazňuje formálne utváranie obrazu. Veľa prácam z tej doby dominuje farba, ktorá nemá k reálnej farbe znázorneného predmetu žiadny vzťah. Analytický kubizmus používa obmedzenú farebnosť (zelenú, hnedo-šedú..) i obmedzenú predmetovosť (zátišie, figurálne námety).
Svetlé a tmavé zóny slúžia k zvýrazneniu plastickosti, pričom sa využíva nielen rôznych perspektív, ale i niekoľkých zdrojov svetla. Jeho charakter určovali diela Pabla Picassa a Georgesa Braque. Sústreďuje charakteristické znaky predmetu či telesa tým, že spája dokopy pohľad z niekoľkých strán, ktoré by za normálnych podmienok nebolo možné súčasne vidno. Vzniká predstava priestoru a objemu bez centrálnej perspektívy. Prírodné tvary sú zjednodušované na geometrické tvary. Neskôr prichádza k rozpadu tvarov, obrazy sú zle čitateľné.
Syntetický kubizmus – vrcholný (1912 – 1914) - v tomto období sa maliarske techniky kubistov zmenili. Je pre nich stále dôležité, aby sa zobrazovaný predmet skladal z línií a plôch. Skladá znovu rozbité časti obrazu, ale podľa vlastnej fantázie a poetickej nálady. Proti strohej geometrickosti sa objavuje voľnejšie plynutie kriviek. Významnú úlohu má opäť farba. Obrazy boli čitateľnejšie, viac farebné, abstraktné prvky obrazu sa skladali do nových motívov. Bol vynájdený postup, v ktorom môžeme zhliadnuť predchodcov neskorších techník, napr. koláží, ready made (trojrozmerný všedný predmet ako súčasť umeleckého diela) . V snahe zvýšiť autentickosť sú do obrazov vlepované predmety - papier, noviny, tapety, imitácia dreva, piliny, piesok a podobné materiály. Hranice medzi maľovaným a reálnym predmetom sa prelínali až v samotnom objekte. Takto spracované obrazy dostávajú vecný, materiálny charakter, ktorý vytvára novú realitu obrazu.
Orfický kubizmus (1911 – 1923) - v tomto období sa už nesnažia maliari rozkladať alebo znovu skladať reálny predmet do obrazcov. Práce Roberta Delaunaya a Fernanda Légera využívali ako utvárajúci prvok farby, svetlo a dynamiku. Po roku 1923 došlo k ďalšiemu rozvoju kubizmu, ale ten už bol ovplyvnený inými smermi.
.jpg)
České a slovenské kubistické maliarstvo
Reprezentantmi kubizmu na území Čiech a Slovenska boli Emil Filla, Josef Čapek, Otakar Kubín, Bohumil Kubišta, Antonín Procházka, Václav Špála, Ludo Lehen.
Použité zdroje
- http://cs.wikipedia.org/wiki/Kubismus
- http://prima2009.wobo.cz/vytvarna-vychova/kubismus.html
- Anne Gantefűhrer – Trierová, Uta Grosenicková (ed.): Kubizmus (vyd.: Taschen/Nakladatelství Slovart 2005)