Techniky maľby a kresby | Výtvarná výchova

Vznik plagátu je nemysliteľný bez vynálezu litografie. Pražský rodák Alois Senefelder ponúkol verejnosti už na konci 18. storočia techniku, ktorá dávala tlačenému obrazu rovnaké možnosti ako slovu. Senefelder bol prvý, kto si uvedomil a tiež úplne využil chemickú reakciu solnhofenského vápenca. Od tejto chvíle sa sily oboch prostriedkov vyrovnávajú. Civilizácia slova bude aj civilizáciou obrazu. Keď Senefelder urobil v roku 1826 prvú viacfarebnú tlač, stala sa definitívnym víťazom vo výrobe tlačeného obrazu.

V priebehu storočia prešla grafika zmenami povahy námetovými i technickými. No však jej základná podstata zostala zachovaná: rozmnožovanie výtvarného diela pomocou tlače. Pôvodne označovalo pomenovanie grafika všetky spôsoby kreslenia a písania (podľa významu z gréckeho slova grafein = písať, kresliť), neskôr sa jeho obsah zúžil na reprodukovanú kresbu, alebo text. Dnes teda, podobne ako pred storočiami chápeme grafiku ako prevedenie kresby do takej podoby, z ktorých sa dá v grafickom lise vytlačiť väčšie množstvo rovnakých a rovnako kvalitných výtvarných diel. Základným princípom grafiky je teda rozmnožovanie diela tlačou.

Práca voskovými a olejovými pastelmi je veľmi obľúbená technika u detí, pretože umožňujú v krátkom čase pokryť i veľké plochy papiera. Voskový pastel je tvrdší než olejový, pri kreslení ho treba silnejšie pritlačiť na papier a výsledkom je sýta a svietivá farba. Olejový pastel je mäkší a mastnejší a pritom mimoriadne svietivý. Lepšie sa ním kreslí na drsný kresliaci papier, voskovým pastelom na hladký papier. Výbornou pomôckou je kresliaci papier s jednou hladkou a druhou drsnou stranou, ktorý sa dá použiť pre oba druhy pastelu.

Pokryte celý hladký kresliaci papier vrstvou bieleho alebo rôznofarebného pastelu. Striedajte náhodne alebo podľa určitého plánu vrstvy a pásy rozličných farieb, pričom postupujete od najsvetlejších cez tmavšie, až napokon naneste na celú plochu čiernu voskovú farbu alebo čierny prípadne farebný tuš, do ktorého pridajte trocha mydla, aby lepšie prilipol. Tak sa Vám tuš nebude odlupovať.

Koláž je francúzsky výraz/collage -lepenie/,ktorým sa všeobecne označuje výtvarná technika nalepovania rozličných materiálov, predovšetkým papiera a tkanín. Táto technika vyžaduje viac trpezlivosti. Obľubovali ju najmä umelci v prvej polovici 20 storočia, z nich najvýznamnejší sú Braque, Picasso, Matisse.

Na platňu zo skla, kovu alebo z plastickej hmoty nanesieme olejovú, temperovú alebo tlačiarenskú farbu podľa vlastnej predstavy. Na platňu položíme mierne pijavý papier a pritlačíme ho. Vrstva farieb sa pritlačí na papier a obraz nás prekvapí farebnými účinkami. Monotypiu možno vytvoriť aj trochu odlišným spôsobom. Medzi dve platne nanesieme hrubú vrstvu farieb. Keď ich od seba oddelíme, tak že každú posunieme opačným smerom, farby sa posunú, rozmažú a vytvoria zaujímavé a zakaždým veľmi originálne obrazy. Sú to náhodne efekty, závisia však vo veľkej miere od aj od obratnosti a citu pre farby.

Je to technika moderná, pomerne rýchla, pôsobivá a prinúti vás vystihnúť základné tvary vecí, lebo špachtľou sa nedajú maľovať drobné detaily. Experimentovať s touto technikou je veľmi užitočné, lebo vyžaduje zručnosť a jasné predstavy. Farba vymiešaná a nanesená špachtľou je sviežejšia a svietivejšia ako pri práci štetcom. Preto ak máte sklon k „ mazaniu“, usilujte sa od toho odučiť používaním špachtle.

Perokresba tušom na svetlý papier je pôsobivejšia ako kresba ceruzou. Jestvuje veľa druhou pier, alebo iných končitých nástrojov, ktorými sa dajú zhotoviť výrazné kresby: oceľové pero s ostrým hrotom, drievko, pero s piatimi hrotmi, bambusové alebo trstinové pero, redisové pero atď. Kedysi sa používalo na perokresbu iba husie brko, ktoré sa dalo zastrúhať rozličnými spôsobmi, podľa potreby.

Na techniku akvarelu sa používajú akvarelové farby. Dnes máme k dispozícií veľmi kvalitné akvarelové farby, vyrábané v rozličných formách – v tubách, téglikoch i v tuhej podobe, nemožno celkom vylúčiť vždy zaujímavú možnosť technického experimentu s vlastnou prípravou farieb, či už kvôli vyskúšaniu starej techniky, alebo vlastnému hľadaniu, väčšmi zodpovedajúcu výtvarnému zámeru. Tvrdé farby v tvare gombíkov a kociek ktoré sú na trhu, nie sú určené len na študijné (školské) účely, ako ich často označujú a považujú za menej hodnotné, ale sú napríklad veľmi vhodné na maľbu miniatúr.

Batikovanie je starobylá remeselná technika využívaná pri zdobení a farbení rôznych predmetov, najmä textílií. Pomocou batiky zdobili látky rôzne národy už pred viac ako 2000 rokmi a dnes toto umenie opäť prekvitá. Podstata batiky leží v prekrývaní miest, ktoré majú zachovať svoju pôvodnú farbu.

Už praveký človek sa graficky prejavoval v jaskyniach vo Francúzsku, v Španielsku, v severnej Afrike alebo v juhoamerickej džungli, keď vytváral na kamenných stenách pri skromnom osvetlení obraz býka alebo mamuta. Zdôrazňoval mohutnú silu svojho protivníka i živiteľa. Praveké naturalistické zobrazovanie zvierat sa vyvinulo preto, že zodpovedalo naliehavým ekonomickým požiadavkám svojej doby. Vynútila si ho potreba nájsť a uloviť korisť, ktorá by zabezpečila pravekému človeku dostatok potravy na prežitie. Tieto výtvory, prevažne magického významu nemuseli obsahovať estetický prvok, ktorý bol až druhoradý a teda nebolo potrebné dosahovať úroveň umeleckých diel. Pre magický význam úplne postačovali prosté náčrty a skice.

Historickou podložkou temperovej maľby bolo drevo. Antický a egyptský maliari používali sykomorové a cedrové drevo, umelci talianskeho trecenta topoľ, orech a gaštan, ale aj píniu, hrušku a javor. V severnom Taliansku a v Nemecku dávali prednosť dubu a hruške, výnimočne buku, lipe a ihličnatým drevinám. Drevené dosky sa zostavovali z fošní hrubých 3 až 5 cm, spájaných kolíkmi alebo zvlakmi a ich povrch určený na maľovanie sa nahrubo urovnával rašpľou a potom sa brúsil. Maliarské cechy a bratstvá dbali na to, aby majstri na významnejšie objednávky používali skutočne dobre drevo vyschnuté drevo, zoťaté v zime a najmenej 5 rokov voľne schnúce.

Znalosť rozotierania pigmentov a farbív vodou je veľmi stará. Môžeme ju sledovať už v najstarších prejavoch ľudskej hmotnej kultúry ako najjednoduchšiu dekoratívnu techniku, ale aj pri výzdobe rukopisov (najstarším príkladom sú egyptské knihy mŕtvych). Najviac sa používala v Japonsku a Číne, kde sa takto zdobili dekoratívne predmety (vejáre, lampy, tienidlá) a závesné obrazy (makimona). Už v užšom zmysle je však akvarel známy ako samostatná technika maľby až na konci 17. storočia, hoci už nemeckí maliari v prvej polovici 16. storočia – Albrech Durrer, Hans Holbein a niektorí umelci podunajskej školy, napríklad Albrech Altdorfer – akvarelovú techniku bežne používali. Lukáš Leydenský tak isto koloroval svoje kresby akvarelom.

Pomocou batiky zdobili látky rôzne národy už viac ako pred 2000 rokmi. Zvyšky plátna zdobené batikou našli v egyptských hrobkách už v 5. storočí. Vykopávky v Číne odhalili, že výrazná batika sa tam robila v 7. storočí. Niektoré dôkazy naznačujú, že batika pochádza práve z Číny. Batikovanie tu vzniklo v 1., alebo 2. storočí pred našim letopočtom. Ázijci farbili svoje odevy rôznymi farbami pomocou prírodných látok, získavaných z častí kvetín a stromov. Staroveké vzorky batiky sa našli aj v Japonsku a Indii, kde sa batikovala hlavne bavlna a hodváb. Batikovanie sa do sveta neskôr rozšírilo hlavne obchodnými cestami.

Každý plagát je reklamou, či propaguje časopisy, divadelné predstavenia, cigaretový papier, alkohol, zábavné podniky, čokoládu, vždy je reklamou. Je reklamou aj pre samotného umelca a modelky, speváčky, hercov, zobrazených na plagátoch.

Technika tempery je veľmi stará, stretávame sa s ňou už v starom Egypte a opisujú ju všetky klasické pramene k dejinám maliarskych techník. Poznatok, že vodné emulzie sú po zaschnutí nerozpustné, urobil z emulznej maľby rozšírenú techniku najmä preto, že prirodzeným emulgačným prostriedkom sa mohol stať vaječný žĺtok, čo veľmi zjednodušilo prípravu emulzných spojív.

Akvarel si vyžaduje ľahkú pijavú podložku bez výraznejšej štruktúry so schopnosťou odrážať svetelné lúče. Podložka totiž má aj funkciu podkladu, ktorý sa pri akvarely používa výnimočne a obmedzuje sa skôr na charakter preparácie alebo imprimitúry. Z tohto hľadiska sú najvhodnejšie a najpoužívanejšie papiere, pergamen, hodváb a kostené, hlavné slonovinové doštičky. Celkom výnimočne na začiatku 20. storočia sa používali aj plátené podložky s osobitne upravenými kriedovými podkladmi. Papier na akvarel musí byť ručný, dlhovláknitý, primerane tenký a pijavý, čomu najlepšie vyhovujú špeciálne polokartóny a kartóny tradičných značiek.

S pribúdajúcim množstvom voľného času a s neustále sa zlepšujúcou finančnou situáciou, mestská populácia dosiahla značný intelektuálny a duchovný rozvoj. Vďaka lepšej úrovni vzdelania ľudia uznali význam umenia, kultúry a literatúry. Hneď ako začali byť zverejňované plagáty, zvýšil za záujem ľudí po knihách, novinách, magazínoch, ktoré prinášali nové informácie z vonkajšieho sveta k čitateľovi.

Temperové farby sa riedia čistou vodou. Aj štetce sa pri striedaní farieb a po dokončení práce vymývajú vodou, preto musíme mať pri maľovaní pohár alebo inú nádobu a častejšie v nej vymieňame vodu. Ak chceme dosiahnuť dobre výsledky, musíme dbať aj na kvalitu a druh štetcov. Pri maľovaní temperou sa používajú ploché štetce. Najlepšie sú vlasové štetce no na voľné nanášanie farby stačí aj štetinový štetec.