Vznik plagátu je nemysliteľný bez vynálezu litografie. Pražský rodák Alois Senefelder ponúkol verejnosti už na konci 18. storočia techniku, ktorá dávala tlačenému obrazu rovnaké možnosti ako slovu. Senefelder bol prvý, kto si uvedomil a tiež úplne využil chemickú reakciu solnhofenského vápenca. Od tejto chvíle sa sily oboch prostriedkov vyrovnávajú. Civilizácia slova bude aj civilizáciou obrazu. Keď Senefelder urobil v roku 1826 prvú viacfarebnú tlač, stala sa definitívnym víťazom vo výrobe tlačeného obrazu.
Vznik litografie
Litografia mala od úplného začiatku slúžiť osvete, mala pomocou obrazu šíriť myšlienky, správy a vzdelanie. Dá sa dokonca povedať, že litografia v mnohom túto úlohu splnila a pridala aj niečo navyše. Plagát asi nebol jej hlavným programom, napriek tomu i on vychádzal z možností litografickej tlače a plne využíval výhody vyšších nákladov.
Senefelder nebol len vynálezcom litografie, ale aj zdatným konštruktérom, pretože skonštruoval rôzne typy tlačiarenských lisov, predovšetkým lis s trecou lištou, na ktorého princípe pracujú ešte dodnes používané stroje.
Nová technika tlače sa s úžasnou rýchlosťou rozšírila do mnohých európskych krajín. Oceňovali sa predovšetkým jej reprodukčné schopnosti, prostredníctvom ktorých sa mohli ľahšie a dokonalejšie rozmnožovať diela starých majstrov. Litografia mala okrem reprodukčných schopností aj schopnosť najrýchlejšie informovať. Okrem toho však veľké množstvo umelcov začalo litografickú tlač používať pochopiac jej veľké možnosti, aké táto technika poskytovala. Vynálezca Senefelder sa ešte dožil veľkého rozvoja litografie v dvadsiatych rokoch 19. storočia. Stále obľúbenejšími sa stávali výjavy zo všedného života, kreslené anekdoty, historky, módne listy a podobne. Práve podľa nich môžeme vidieť meštiansky život, či módne trendy ako najrýchlejší a najlacnejší prostriedok informovania. Ak použijeme súčasnú terminológiu, tak ide o skutočne rozsiahly sociologický prieskum spoločnosti pomocou obrazu.
Využitie litografie
Jedným z prvých umelcov, ktorí používali litografickú tlač, bol Francisco de Goya. V roku 1819 nakreslil svoje prvé litografie a tri roky pred smrťou vydal cyklus litografií Toros de Buerdos, kde sa inšpiroval býčimi zápasmi. Litografia sa stala umením naozaj ľudovým, prístupným, pohotovým, schopným rýchlo sa rozšíriť, a tým prispela k intenzívnemu pohybu v kultúrnej oblasti. Parížske dvadsiate roky sú dobou, ktorá objavila novú moc tlače v modernom svete. Stala sa účinným prostriedkom v politických zápasoch – v karikatúrach a kritických dielach Paula Gavarniho či Honoré Daumiera.
.jpg)
Keď sa v roku 1848 proces litografickej tlače natoľko zdokonalil, že bolo možné tlačiť 10 000 kusov litografických listov za hodinu, umelecká hodnota litografie stratila pôvodnú úroveň. Bolo to spôsobené tým, že sa litografia využívala hlavne na hromadnú reprodukciu. Keď sa v roku 1838 objavil fotoaparát na dagerotypie, predchodcu dnešných fotoaparátov, spôsobil lepšie uplatňovanie fotografie. Tá umožňovala ešte väčšiu presnosť reprodukcie, dala sa rýchlejšie zhotoviť a bola lacnejšia než litografická tlač.
Zdalo sa, že klasická litografia bola odsúdená na zánik, ale koncom 19. storočia sa zdvihla nová vlna záujmu o túto techniku s jej charakteristickými vlastnosťami – kresbovou mäkkosťou, maliarskosťou a ľahkým zvládnutím. Boli to predovšetkým francúzski umelci, ktorí litografiu znovu objavili. Édouard Manet, Edgar Degas alebo Auguste Renoir sa zaslúžili o jej znovuzrodenie.
Najväčšie uplatnenie však našla technika farebnej litografie v plagátovej tvorbe v období medzi rokmi 1890 a 1905. Umelci ako Jules Chéret, Henri de Toulouse-Lautrec, Alfons Mucha, Jean de Paleologue, Paul Berthon, Theophile Alexander Steinlen a ďalší využili jej možnosti a tvorili plagáty, ktoré zmenili dovtedy zaužívaný pohľad na litografiu ako reprodukčnú techniku.
Litografia ako výtvarná technika sa po jej znovuobjavení v 90. rokoch 19. storočia dostala na vrchol záujmu umelcov, pretože bola najpoužívanejšou technikou v plagátovej tvorbe tohto obdobia. Litografický plagát sa už nikdy nebude tešiť takej obrovskej pozornosti verejnosti, výtvarných kritikov ako v období medzi rokmi 1890 a 1905.