Na zlepšenie našich služieb používame cookies.

Vincent Willem van Gogh (1853 - 1890) sa stal jedným z najznámejších maliarov v histórii osobností svetového výtvarného umenia a po Rembrandtovi je dnes považovaný za najväčšieho holandského maliara. Svojím štýlom patrí Gogh najvýraznejšie k fauvistom, expresionistom a z časti tiež medzi ranú abstrakciu, ale on sám sa považoval za postimresionistu a expresionistu.

Jeho výrazné a rozsiahle dielo je naplnené obrovskou tvorivosťou a malo ďalekosiahly vplyv pre nastupujúcu generáciu expresionistov (napr. Edvarda Muncha, Henriho de Toulouse) i na tradičnú impresionistickú maľbu. Svoje najznámejšie diela vytvoril v posledných dvoch rokoch života. S prekvapujúcou intenzitou - v relatívne krátkom časovom úseku desiatich rokov vytvoril viac ako 2100 umeleckých diel (900 olejomalieb a 1300 kresieb, akvarelov, skíc a výtlačkov).

Goghova takmer denníková spoveď

Vincent van Gogh svoju umeleckú i životnú cestu podrobne zaznamenal zásluhou korenšpondencie s bratom Theom. Zbierka listov medzi ním a jeho mladším bratom je najobsiahlejším zdrojom pre pochopenie Vincenta ako umelca i osobnosti, stali sa zdrojom pre to, čo je známe o jeho myšlienkách a názoroch. Poukazujú tiež na vysokú teoretickú úroveň, s ktorou pristupoval k dielam a ako jeho umelecká činnosť stále viac určovala jeho predstavy o skutočnosti. V rokoch 1872 až 1890 si s bratom vymenili 652 osobných listov, v ktorých je zaznamenaný každý závažnejší krok v jeho živote na ceste za umením.
Uverejnené boli v roku 1914.

Svojim nevšedným osudom zaujímal nielen historikov výtvarného umenia, ale i spisovateľov a filmových tvorcov.

Vincentova celoživotná opora

O štyri roky mladší brat Theo bol Vincentovi zároveň celoživotným priateľom a poskytoval mu nielen finančnú, ale i emocionálnu podporu. Vincentov neľahký život bol naplnený vnútornými pochybnosťami a  poznamenaný neúspechom a chudobou. Zlyhal vo všetkých oblastiach života, či už sa jednalo o štúdia, prácu, ktorou sa nedokázal sám uživiť alebo z nej bol vyhodený. V osobnom živote bol sklamaný z nešťastných lások. V neskoršom období sa prejavili jeho povahové črty, keď sa jeho svet neznášal so svetom iných. Stal sa k ľuďom ľahostajný, uzavretý a konfliktný, čo sa prejavilo aj vo vzťahu k rodičom. Počas svojej maliarskej kariéry predal len jeden obraz.

Originálny a ľahko rozpoznateľný maliarsky rukopis

Maľba sa stala pre Vincenta van Gogha vyjadrením jeho vlastných pocitov. Svojráznym spôsobom sa snažil o znázornenie reality. V tvorbe sa pokúšal o zachytenie vnímania svojich bezprostredných emocií. S expresívnosťou používal línie i farby. V časoch, keď začínal maľovať sa jeho farebná paleta skladala predovšetkým z tmavých, temných farieb krajiny. Až v neskoršom období, keď sa presťahoval do južného Francúzska, začal používať svetlejšie a jasnejšie farby. V tomto období znázorňoval prirodzenosť živými, odvážnymi farbami, ktoré evokovali silné emócie a drsnú krásu.

V Arles namaľoval Vincent veľa obrazov v teplých tónoch, jasných farbách, veľa kvitnúcich kvetov a stromov, ktoré pripomínajú japonskú krajinu, sériu známych kresieb so slnečnicami a pšeničnými poľami. Ako prvý začal maľovať i v noci. Vyvrcholením sa stal obraz „Hviezdna noc“. Ovplyvnený silným slnečným svetlom a krásou prírody si našiel cestu k svojmu unikátnemu a vysoko rozpoznateľnému maliarskemu štýlu.

Základná technika maľby

Výrazné stopy na jeho štýle zanechala technika zvaná pointilizmus. Neskôr vymenil typické bodky za svoje malé čiarky. Touto technikou namaľoval rad obrazov v lete 1887. Nanášal vysoké vrstvy farby (impasto) a pracoval nezvyčajne rýchlo. Výrazné a temperamentné ťahy štetcom sa nesnažil nijako zakryť ani upraviť. Často maľoval nehmotné veci ako napr. vírenie vzduchu, dym z fajky, svetelné alebo slnečné lúče. Nemaľoval veci ako vyzerajú, priestorovú skúsenosť podriadil expresii subjektívnych stavov. Do každého plátna vložil osobný symbolizmus s psychologickým a duchovným posolstvom.

Výrazový prostriedok maľby

Výrazovým prostriedkom van Gogha sa stala farba, jej kontrastný účinok a kompozícia. Vo svojich dielach sa snažil o čo najbližšie priblíženie sa k prírode. Pridržiaval sa skutočnosti, ale uvedomoval si emociálny vplyv farieb a ich expresívnosť. Modelmi mu vždy boli jednoduchí ľudia z najbližšieho okolia. Nemaľoval ľudí s vonkajšiou krásou, ale snažil sa o zachytenie ich určitého charakterového rysu či ľudskosti. Vo svojich dielach spracovával svoje skúsenosti, maľoval svoje túžby a zúfalstvo, osamelosť, lásku a rozrušenosť, oddanosť, únik pred svetom, harmóniu i nekľud.

Syndróm „náhradného dieťaťa“

Vincent Willem van Gogh sa narodil 30. marca 1853 v Holandsku v meste Groot – Zundert. Pochádzal z piatich súrodencov. Bol synom evanjelického farára. Prvý syn sa narodil mŕtvy, o rok na deň presne sa narodil chlapec, ktorý dostal rovnaké meno ako prvý – Vincent Willem. Vedomie náhradníka mal „vpísané“ už od narodenia. Meno nebohého brata neumožňovalo matke zmierniť svoj žiaľ a Vicent mal pocit, že je odsúdený na rolu „náhradníka“. K jeho citovému utrpeniu prispel i fakt, že bol brat pochovaný na cintoríne vedľa fary s rovnakým (jeho) menom a dátumom narodenia a matka ho nútila chodiť každú nedeľu nosiť na hrob kvety. Prekonaná tragická udalosť rodiny tak už od samého počiatku vrhala svoj tieň na jeho budúci život. Sestra popisovala Vincenta ako vážneho, zadumaného a neupraveného chlapca, ktorý mával záchvaty zúrivosti. Za jeho drsným zovňajškom sa skrývala neobyčajne citlivá, vnímavá a neustále na sebe pracujúca osobnosť.
 
V roku 1864 začal navštevovať internátnu školu a bol zúfalý z opustenia rodičovského domu. Učil sa po francúzsky, nemecky a začal kresliť. Bol zástancom systematického prístupu k predmetom a pre nespokojnosť o štyri roky neskôr školu prerušil a vrátil sa domov. V šestnástich rokoch začal van Gogh pomáhať ako učeň pre galériu s umeleckými predmetmi v Haagu, ktorú založil jeho strýko a mala v rodine dlhú tradíciu. Často býval prekladaný do rôznych pobočiek v Bruselu, Londýne a Paríži. Práca v obchode s umeleckými predmetmi mu bola neoceniteľnou školou a rokmi sa naučil rozpoznávať umeleckú kvalitu.

Pracovné neúspechy

V roku 1873 sa presťahoval do Londýna, kde žil osamelo, zanedbával svoju prácu a začal kresliť prvé obrazy, ktoré sa nedochovali. Následne bol po krátkom pobyte preložený do Haagu a neskôr do Paríža. Dobré vzťahy nemal ani s kolegami a zákazníkmi. Z prvého zamestnania bol po štyroch rokoch prepustený a sľubná kariéra obchodníka s umením sa skončila v roku 1876.

Vincent sa vrhol na štúdium biblie, pokúsil sa uplatniť v cirkevnej službe a v rokoch 1876 - 77 pracoval za stravu a bytovanie ako pomocný učiteľ neďaleko Londýna, neskôr ako pomocný kazateľ. V Amsterdame začal študovať teológiu, ktorá bolo nad jeho sily a po roku štúdium prerušil. Koncom roku 1878 nastúpil ako laický kazateľ v najchudobnejšom belgickom baníckom revíri. Žil v krajnej biede v chatrči, navštevoval chorých a spával na slame. Ani tu si nenašiel cestu k ľuďom, zanedbával sám seba, čo pohoršovalo predstavených  a jeho mzda mu bola za túto službu odňatá. Zotrval tu až do roku 1880 a stal sa závislým na podpore mladšieho brata Thea. Viacej sa zaujímal o maliarstvo a v tomto čase začalo medzi ním a bratom rozsiahle dopisovanie. Neskôr pre neustále spory s rodičmi a zastávanie extrémnych náboženských názorov ich opúšťa a odmieta otcove peniaze.

Maliar jednoduchých a prostých ľudí

Vincent začal maľovať na duševné odreagovanie a prekonanie vnútorného napätia. Po celú dobu ho finančne podporoval brat. Jeho námetmi bol chudobný život baníkov a biednych ľudí. V roku 1880 sa zapísal na umeleckú akadémiu v Bruseli, kde zostal rok. Rozhodol sa, že sa stane maliarom prostých jednoduchých ľudí. Zameral sa na maľbu dedinčanov, v dielach zobrazuje roľníkov pri ťažkej práci, tkalcov, krajiny, portréty starých ľudí - obyvateľov starobincov. Ovplyvnili ho diela Jeana - Françoise Milleta, ktorého témy zodpovedali jeho vlastným pocitom. Odchodom do Haagu navštevuje hodiny maliarstva u Mauva a tu vznikli jeho prvé olejomaľby a akvarely. Odmieta však pracovať so sadrovými modelmi a maľuje podla živých modelov. Spoznal sa tak s Clasinou Maariou Hoornik (prezývanou Sien). Sien bola prostitútka a alkoholička, ktorá pracovala ako modelka a bola tehotná. V Haagu maľuje krajiny a ďalšími modelmi sú mu obyvatelia starobinca a Sien s novorodencom.

Nešťastné lásky

Vincentovi sa nedarilo ani v súkromom živote, opätovne bol nešťastne zaľúbený. Počas pobytu v Londýne 1873 sa jednostranne a beznádejne zamiloval do dcéry domácej (Ursule Loyerovej) a jej odmietnutie u neho vyvolalo prvú psychickú krízu. Tento prvý žiaľ ho veľmi povahovo zmenil, začal mávať depresívne nálady, veľa čítať bibliu a náboženske spisy.

Po odchode z umeleckej akadémie v roku 1881 sa nakrátko vrátil do rodičovského domu, kde prežil ďalšiu nešťastnú lásku k ovdovelej sesternici Kate Vos-Strickerovej, ktorá tam bola na návšteve. Zakrátko sa vrátila do Amsterdamu, Vincent za ňou vycestoval a chcel sa s ňou oženiť. Ona ho ani neprijala a na demonštráciu svojho utrpenia v prítomnosti jej rodičov držal svoju ruku v plameni lampy.

Počas pobytu v Haagu  v roku 1882 sa zaľúbil do svojej „modelky“ Sien, býval s ňou a jej piatimi deťmi a plánoval sa s ňou oženiť. S jeho vlastnou rodinou prišlo k ďalšej roztržke, liečil sa v nemocnici z kvapavky a rodičia ho chceli dať zbaviť svojprávnosti. Nnapokon sa na naliehanie brata so Sien po roku rozišiel.

Ďalší krátkodobý vzťah prežil počas návratu do rodičovského domu v roku 1884 s Margot Begemannovu. Vincentovi rodičia im opäť nepriali a Margot sa pokúsila o samovraždu.

Časté sťahovanie a pocity osamelosti

Časté sťahovanie a pocity osamelosti priviedli Vincenta v roku 1883 opäť do domu rodičov, kde strávil dva roky. Tí sa medzičasom zmierili s umeleckou dráhou svojho syna, tolerovali mu jeho správanie i výstredné obliekanie a vedľa fary mu prenajali ateliér. Za ich podpory bral hodiny spevu a učil sa hrať na klavíri. V roku 1885 mu zomrel otec, z čoho bol veľmi zdrvený.
Počas tohto obdobia namaľoval okolo 200 malieb. Väčšina obrazov je v tmavých, zemitých farbách, používal zjednodušené línie a celkovo pôsobia ťažkopádne. Toto jeho plodné obdobie je charakteristické výraznými scénami zo sedliackeho života a temnými dramatickými krajinami. Pár mesiacov po otcovej smrti dokončil obraz „Jedáci zemiakov“.

Ovplyvnenie japonským umením

Na jeseň roku 1885 odcestoval van Gogh do Antverp, kde navštevoval umeleckú akadémiu. Po niekoľkých mesiacoch odmieta akademické učebné princípy, dostáva sa do konfliktov a opúšťa školu. Počas tohto krátkeho obdobia sa zoznámil s japonským umením, ktoré začal zbierať a študovať techniku japonského farebného drevorezu. Obdivoval jeho svetlé barvy, použitie plátna a hlavných línií. Japonským umením bol natoľko ovplyvnený, že ho použil na dekoráciu stien vo svojom ateliéri a niektoré jeho portréty sú maľované s pozadím pripomínajúcim japonskú krajinu. Takisto obdivoval prostý život japonských umelcov.

Vplyv neoimpresionizmu

Do Paríža k bratovi Theovi sa Vincent presťahoval v roku 1886 a neskôr spolu obývali malý byt na Montmartri. Tu sa zoznámil s dielami Degasa, Pissarra, Sisleyho, Renoira, Moneta, so zásadami plenérovej maľby a so Signacovou a Seuratovou teóriou neoimpresionizmu. Oceňoval použitie svetla a farieb, ale kritizoval ich pre nedostatok sociálneho cítenia. Objavil v sebe netušené možnosti v obohacovaní významovosti diela zámerným organizovaním výrazových prostriedkov. V tomto období sa stupňuje farebnosť jeho obrazov, maľuje zátišia, kytice, pohľady na parížske ulice a zákutia, portréty a autoportréty. Počas dvoch rokov života stráveného v Paríži namaľoval okolo 200 obrazov, z toho väčší počet obrazov technikou pointilizmus.

Aby ušetril peniaze, on i jeho priatelia si namiesto najatých modelov pózovali navzájom. Život v meste bol pre Vincenta príliš hlučný a namáhavý a nedovoľoval mu potrebné sústredenie sa. Spriatelil sa s Gauguinom a v jeho tvorbe ho priťahovali zjednodušené schémy farieb a tvarov. Spoločenský život i rozpory s bratom sa pre neho ukázali ako únavné a neznesiteľné a v roku 1888 opustil Paríž a odcestoval do Arles (Bouches-du-Rhône).

Myšlienka založenia umeleckej komunity

Vo svojom novom domove bol nadšený tunajšou krajinou a dúfal, že tu vytvorí novú umeleckú skupinu. Plánoval založiť slobodné, sebestačné umelecké spoločenstvo maliarov, ktoré  by prijalo jednoduchý životný štýl a našli by tu pre svoju tvorbu harmóniu i inšpiráciu. Takisto Gauguin chcel založiť združenie umelcov a na naliehanie Thea sa nakoniec v októbri 1888 nasťahoval k Vincentovi. Slnko a arleská samota napĺňali Vincenta šťastím a plný optimizmu si prenajal „žltý dom“, ktorý sa stal jeho symbolom a mal sa stať východiskom i putom plodnej umeleckej diskusie.

Van Goghovo zrútenie a incident s odrezaným uchom

Priateľstvo Gogha a Gauguina bolo plné napätia a ich vzťahy sa začali zhoršovať. Spoločne síce spracovávali motívy, porovnávali si výsledky, ale sa aj hádali o umelecké koncepcie.

Presný sled udalostí, ktoré viedli k incidentu s van Goghovým uchom, nie je známy. Podľa dostupných údajov prišlo v deň pred Štedrým dňom v roku 1988 k prudkej hádke. Gogh ohrozoval Gauguina britvou a tomu sa pred ním podarilo utiecť. V noci si van Gogh v záchvate  úzkostí a halucinácií urezal spodnú časť ľavého ucha, ktoré potom umyl, zabalil do novín a odniesol ho ako darček do verejného domu jednej z jeho bývalých prostitútiek s odkazom, aby ho dobre strážila. Ráno našla zraneného van Gogha polícia a odovzdala ho do nemocnice. Gauguin z Arles odcestoval a informoval brata Thea o jeho stave. Vincent bol z nemocnice prepustený v januári 1889. Počas pobytu medzi stenami ústavu se stala klinika a jej záhrady hlavným objektom maliarovho záujmu. Na žiadosť občanov Arles, ktorí boli zdesení nevyspytateľnosťou van Goghovho správania, bol opäť umiestnený v nemocnici v marci.

Posledný rok života strávený v izolácii

Vincent van Gogh prežil svoj posledný rok v čiastočne dobrovoľnej i vynútenej osamelosti.
Prežíval duševné muky a trpel čoraz silnejšou depresiou, ale pokračoval v maľovaní.
V tejto dobe začali jeho dielam dominovať prevažne tvorenie kruhov, krúženie a cifrovaný štýl s krúživými ťahmi. Táto technika je najviac viditeľná v maľbe „Hviezdna noc“.

Vincent sa zmieril so svojím stavom a potom, čo obyvatelia Arles podpísali petíciu, že je van Gogh nebezpečný, sa rozhodol v máji 1889 na vlastnú žiadosť presťahovať do ústavu pre duševne chorých v Saint-Paul-de-Mausole (pri Saint-Rémy-de-Provence). Theo mu zaplatil dve izby, jednu s výhľadom do záhrady, aby ju mohol využívať ako ateliér. V liečebni mohol pod dozorom ošetrovateľa  maľovať aj v prírode.

V lete po návšteve v Arles však dostal ťažký záchvat, po ktorom bol dlho v bezvedomí. Na jeseň v roku 1889 pri práci mimo ústavu sa dostavili znovu ťažké záchvaty so stratou vedomia, zhoršením pamäti, halucináciami, chcel jesť farby a začal sa báť ostatných ľudí. Prejavuje sa to aj vo výbere farieb - začal opäť používať tlmené odtiene, tmavšiu harmóniu bez silných kontrastov, pridáva nezvyčajné lomené odtiene, ktoré zodpovedajú stavu mysle.

Svadba Thea a Vincentove obavy z budúcnosti

V apríli 1889 sa oženil brat Theo s Johannou Bognerovou. Vincent mal obavy zo straty milovaného brata, jeho podpory, cítil sa vyhostený zo spoločnosti a nemal nádej na budúcnosť. V januári 1890 vystavoval v Bruseli a cítil sa veľmi dobre. Bol predaný jeho jediný obraz počas života, „Červená vinica“(1888) za 400 frankov.

Bratovi Theovi sa v tom čase narodil syn, ktorého pomenoval po strýkovi - Vincent Willem. Maliar mu bol za krstného otca a venoval synovcovi obrazy. Ako špeciálny dar pre malého namaľoval obraz „Kvitnúce kvety mandľovníka“ (február 1890) -  použil na ňom najintenzívnejšiu, najžiarivejšiu a najjasnejšiu modrú farbu na pozadí, akú kedy použil. Biele mandľové kvety rašia z ešte zimou stuhnutých vetví a dávajú zvesť o novom počínajúcom živote. Na obraze pracoval s veľkou trpezlivosťou a sebaovládaním, aké mu inak nebolo vlastné.

Ťažká recidíva choroby

V roku 1890 dostal van Gogh znova ťažkú recidívu, ktorá trvala dlhšie ako inokedy. Aby mal Theo brata bližšie, opustil Vincent kliniku a usídlil sa blízko Paríža, v Auvers-sur-Oise. Začal sa liečiť u doktora Paula Gacheta, ktorý bol sám maliar amatér a už predtým liečil niekoľko známých umelcov. Dostalo sa mu tam mimoriadne priateľského prostredia, Vincent sa s ním spriatelil a vytvoril svoj jediný lept „Portrét doktora Gacheta“. V Auvers chodil takmer denne za prácou do polí a vznikli viaceré obrazy s poľami pod rozbúrenou oblohou.

Theovi sa však prestalo dariť a Vincent cítil ohrozenie svojej existencie, ak by ho brat nemohol podporovať. Prišlo tiež ku konfliktu s dr. Gachetom a Vincent zistil, že všetky kontakty sú zničené, rovnako aj nádeje na prácu, ktorá ho držala pri živote. Stále častejšie sa mu vracali záchvaty a cítil tušené nebezpečie úplneho šialenstva. Theovi napísal posledný list 23.júla.  

Goghova samovražda

27. júla 1890 odišiel Vincent van Gogh opäť maľovať do prírody. Za súmraku sa postrelil do hrudníka a so zranením sa vrátil do hostinca, kde mal prenajatú izbu. Domáci zbadal na schodoch krvavé stopy, privolal dr. Gacheta a brata Thea. Vincent celý ďalší deň presedel na posteli a fajčil. Brat Theo ho našiel krvacajúceho v izbe. Vincent zomrel v noci 29. júla 1890 v jeho náručí vo veku 37 rokov.

Pochovaný bol na cintoríne v Auvers-sur-Oise vo Francúzsku. Po Vincentovej smrti sa zhoršil aj zdravotný stav Thea, ktorý trpel syfilisom, bol oslabený smrťou brata a nebol schopný sa s jeho smrťou zmieriť. Theo zomrel o šesť mesiacov neskôr, v januári 1891 a bol pochovaný v Utrechte. Theova manželka Johanna sa vrátila s dieťaťom do Holandska. Ako oddaná stúpenkyňa Vincetových prác dala v roku 1914 telo manžela exhumovať a na jej žiadosť bol pochovaný na cintoríne v Auvers vedľa Vincenta.

Johanna sa pokúšala zhromaždiť čo najviac Vincentových obrazov. Mnoho z nich však bolo zničených alebo stratených. Viaceré obrazy vyhodila van Goghova matka, pri jej sťahovaní ďalšie predala starožitníkovi, ktorý ich predal pod cenu, desať centov za kus. Zvyšok zhorel.

Obrazy  z posledných mesiacov života

Na obrazoch zo Saint-Rémy, kde počas pobytu namaľoval vyše 150 olejomalieb a neskôr na obrazoch pochádzajúcich z Auvers sa vinú vlnité krivky a zložitá spleť ostrých, zúbkovaných čiarkových línií. Oba prvky sú nabité napätím a dynamikou. Odvážne vynechávanie línií je často pripisované jeho psychickému stavu. Počas života v Auvers-sur-Oise začal znovu maľovať, ale energia farieb je prevedená do čiar. Za 70 dní, ktoré tu prežil, vytvoril viac ako 80 obrazov.

Kvôli výrazne turbulentnému štýlu obrazu „Obilné pole s vranami“ býva tento považovaný za Vincentov posledný obraz pred samovraždou. Jeho skutočne posledným dielom však bola „Záhrada u Daubigny“.

Autoportréty

Počas celého života vytvoril van Gogh množstvo autoportrétov, ktoré zachytávajú jeho emocionálny zápas. V rokoch 1886 - 1889 namaľoval 37 svojich podobizní. Na obrazoch je jeho pohľad zriedkakedy zameraný na diváka, vyzerá akoby sa pozeral inde. Obrazy sa líšia farbou i intenzitou svetla, niektoré vykresľujú umelca s fúzami, niektoré s obväzom, zobrazujúce epizódu s oddelenou časťou ucha. Na pozadí autoportrétu „Vlastná podobizeň s obviazaným uchom“  je znázornená japonská rytina. Svoj posledný autoportrét namaľoval v septembri 1889.
Duševné ochorenie

Do akej miery ovplyvnilo van Goghove obrazy jeho duševné zdravie, bolo po jeho smrti predmetom špekulácií. Podľa kritika umenia Robert Hughesa jeho neskoré práce ukazujú, že bol na vrchole svojich schopností a mal ich úplne pod kontrolou.

V čase, keď mával Vincent záchvaty zúfalstva a halucinácie, nemohol pracovať a v tejto dobe žil iba z kávy, chleba a absintu. Počas záchvatov mal sklon k násilnostiam a halucináciám, pil terpentín a začal jesťfarby. Medzi tým mal jasné mesiace a maľoval, čo ho preberalo k životu z hlbokých depresií. Za domnelú príčinu jeho choroby bola považovaná schizofrénia, epilepsia a opilstvo spôsobené absinthom. Mohlo ísť aj o bipolárnu poruchu, syfilis, otravu z požitia farieb a akútnu intermitentnú porfýriu. K zhoršeniu dochádzalo podvýživou, prepracovanosťou, nespavosťou a konzumáciou alkoholu. Určiť príčinu sa pokušalo viac ako 150 psychiatrov asi s 30 rôznymi diagnózami.

Uznanie až po smrti

Goghove dielo bolo za jeho života takmer neznáme a nedočkal sa výraznejšieho uznania. Po smrti však jeho sláva rýchlo vzrástla, najviac po výstave v Paríži 17. marca 1901 (11 rokov po Goghovej smrti). Jeho matka však žila dosť dlho a nakoniec videla, že jej syn je cenený ako umelec a génius.

Na základe údajov z aukcií a súkromných predajov patria diela van Gogha spolu s dielami Pabla Picassa medzi svetovo najdrahšie obrazy. Niektoré z jeho malieb zaujímajú vysokú pozíciu v zozname najdražších malieb sveta. Obraz „Kosatce“ (máj 1889), namaľovaný počas pobytu v Saint-Rémy bol predaný 30. marca 1987 za vtedy rekordných 53,9 miliónov dolárov. Prekonal ho však „Portrét doktora Gacheta“, ktorý sa predal 15. mája 1990 za 82,5 miliónov dolárov.

Významné diela

Sedliačka a sedliak pri sadení zemiakov (1885), Zátišie s bibliou (1885), Seina s mostom Grande Jatte (1887), Váza s margarétami a veternicami (1887), Štyri slnečnice (1887), Váza s dvanástimi slnečnicami (1888), Kvitnúca broskyňa (1888), Pohľad na rovinu pri Crau neďaleko Arles (1888), Nočná kaviareň na Place Lamartine (1888), Žltý dom (1888), Rozsievač (1888), Goghova stolička v Arles s fajkou (1888), Nemocničný dom v Arles (1889), Obilné pole s tujami (1889), Pšeničné pole s cyprusmi (1559), Olivový háj (1889), Arlesanka (1888)

Vincent Willem van Gogh 138

Na pobreží v Scheveningen (1882)
– v diele sa prejavuje umelcova tendencia k abstrakcii. Striedanie hnedých farebných odtieňov a zdôraznenie paralelných obrazových vrstiev, pastózne nanášanie farby

Jedáci zemiakov (1885) – prvé veľké dielo z holandskej pôsobnosti, obraz dokončený dva mesiace po otcovej smrti

Van-willem-vincent-gogh-die-kartoffelesser-03850

Spálňa v Arles (1889) – slávny obraz, používa svetložltú farbu a nezvyčajné perspektívne efekty

VanGogh Bedroom Arles1

Obilné pole s vranami – namaľovaný mesiac pred smrťou, vyjadruje intenzívnu náladu týchto dní, jeho smútok a krajnú osamelosť. Tento obraz je považovaný za najdokonalejší. Autor dosiahol veľkej kvality i sily. Temný mrak akoby naznačoval umelcovu hlbokú depresiu a kŕdeľ čiernych vrán predtuchu smrti

A Vincent Van Gogh

Podobizeň doktora Gacheta (jún 1890) – majstrovské dielo van Goghovho portrétneho umenia. Obraz sa stal významným základom priateľstva medzi obidvoma mužmi.

Vincent van Gogh - Dr Paul Gachet - Google Art Project

Hviezdna noc (jún 1889)
- najzvláštnejšie dielo v jeho tvorbe, zachytáva pohľad z okna sanatória. Na vyvolanie „zvláštnej“ nálady sa odchýlil od priameho pozorovania prírody, vytvoril ho po pamäti počas dňa. Vychádzal z vlastnej fantázie tvarov a farieb.

Van Gogh - Starry Night - Google Art Project

Kostol v Auvers-sur-Oise (1890)
- majstrovské dielo, vzniklo počas víkendu stráveného u dr. Gacheta.

Vincent van Gogh - The Church in Auvers-sur-Oise, View from the Chevet - Google Art Project

Použité zdroje

  • Marian Váross: Vincent van Gogh (vydavateľstvo Slovenského fondu výtvarnych umení, 1964)
  • Ingo F. Walther: Vincent van Gogh (Benedikt Taschen/Vydavateľstvo Slovart, Bratislava, 1992)
  • https://en.wikipedia.org/wiki/Vincent van Gogh