Akvarel je technikou lazúrnych farebných vrstiev – pigmentov, jemne rozptýlených v spojivách riediteľných vodou. Lazúrny efekt sa využíva pri akvarely celkom dôsledne, pričom si táto technika vynucuje obrátený postup výstavby farebnej vrstvy než pri pastely – najintenzívnejšie svetlá vytvára len podklad maľby, najintenzívnejšie tiene zas najhustejšia farebná vrstva alebo súčet vrstiev, ale stále bez krycieho efektu.

Akvarel je v podstate rýdzo iluzívna technika a vzťah medzi farbou a svetlom divákovi skôr navodzuje než vytvára. Základnou zásadou pri maľbe akvarelom je čistota. Štetce na maľovanie i pomocné štetce musíme udržiavať stále, a teda aj počas maľovania čisté. Neumyté nečistoty v štetci zapríčiňujú kalnosť tónov, alebo prekvapujúco lomené odtiene. Musíme mať po ruke dosť čistej vody, handričky na utieranie štetcov, čistú špongiu alebo mäkký jelenicový tampón na vytieranie svetiel a mäkkých prechodov.

História akvarelu

Znalosť rozotierania pigmentov a farbív vodou je veľmi stará. Môžeme ju sledovať už v najstarších prejavoch ľudskej hmotnej kultúry ako najjednoduchšiu dekoratívnu techniku, ale aj pri výzdobe rukopisov (najstarším príkladom sú egyptské knihy mŕtvych). Najviac sa používala v Japonsku a Číne, kde sa takto zdobili dekoratívne predmety (vejáre, lampy, tienidlá) a závesné obrazy (makimona). Už v užšom zmysle je však akvarel známy ako samostatná technika maľby až na konci 17. storočia, hoci už nemeckí maliari v prvej polovici 16. storočia – Albrech Durrer, Hans Holbein a niektorí umelci podunajskej školy, napríklad Albrech Altdorfer – akvarelovú techniku bežne používali. Lukáš Leydenský tak isto koloroval svoje kresby akvarelom.
Akvarel bol však dlho považovaný skôr za doplnkovú techniku slúžiacu na prípravu definitívnej maľby a na kolorovanie kresby. Holandskí a flámski maliari 17. storočia tak zhotovovali lavírované skice krajín alebo interiérov a veľkí freskári používali akvarel ako rýchlu pracovnú pomôcku na študijné kompozície.
Akvarel sa tiež používal pri drobnomaľbe, najmä v portrétnej miniatúre, ktorej korene nájdeme u Hansa Holbeina mladšieho. Táto technika, spočiatku na pergamene, neskôr na slonovinových a kostených doštičkách sa považovala za veľmi účelové odvetvie maľby a vyvíjala sa pomerne samostatne, často využívala príbuzné techniky, hlavne gvaš a pastel. Na vyššej úrovni pestovali akvarel Francúzi Nicolas Poussin (1594 – 1665) a Claude Lorrain (1600 – 1682), najmä v dokonalých, svetelne pozoruhodných štúdiách krajín. Nemali však priamych následníkov. Jedným s prvých veľkých maliarov, ktorí dali prednosť tejto technike pri definitívnom vyjadrení a ktorí tak stali na začiatku svojbytného rozvoja akvarelu, boli Angličania Villiam Turner (1775 – 1851) a Thomas Girtin (1775 – 1802).

Akvarel sa dostal už na začiatku 19. storočia do programu umeleckých škôl a maliarskych akadémií. Stal sa tiež obľúbenou technikou vedutistov a maliarov žánrových obrazov, s ktorých za všetkých možno menovať rakúskych maliarov otca a syna Jakuba a Rudolfa Altovcov, ktorí sa preslávili technickým majstrovcom.

V 19. storočí sa technika akvarelu dosť uvoľnila. Maľovalo sa na suchý nepripravený podklad a používala sa už krycia beloba na zdôraznenie svetiel, alebo ako čiastočná podmaľba. Niekedy táto technika zámerne prechádzala do kombinácie priesvitných akvarelových farebných vrstiev s opakovaným gvašom, často aj s pastelom. Tak isto sa používala silná imprimitúra z rybieho oleja a bieloby. Na dosiahnutie väčšej hĺbky odtieňov, najmä v tieňoch sa jednotlivé farebné vrstvy izolovali liehovým fixatívom, ktorý zabraňoval miešaniu a spájaniu ďalšej vrstvy. Umelci špecializovaní na tento druh maľby si zväčša vypracovali osobitú techniku, často presahujúcu rámec klasického chápania i technických zásad, ktoré dnes je však ťažké postihnúť.

Technika akvarelovej maľby

Akvarel je technika vyžadujúca veľkú skúsenosť a zmysel pre farebnú skladbu transparentných vrstiev. Možno ju, prirodzene, použiť celkom voľne buď priamo miešanými farebnými odtieňmi, alebo ich zložitým vrstvením za použitia lavírovanej monochrómnej podmaľby, zvyčajne hnedých alebo šedých odtieňov. Pri vrstvení silne transparentných lazúr musíme počítať s tým, že dostaneme lomové odtiene celkom iného rázu, než u priamo miešaných farieb. Spôsobuje to oveľa väčšmi sa uplatňujúca subtraktívna optická skladba farieb.

Klasická technika akvarelu podmaľovávala svetlými, takmer neutrálnymi tónmi na ktoré sa nasadzovali sýtejšie odtiene. Svetlá sa zásadne vynechávali, alebo „nasadzovali" ostrým lokálnym vymytím farebnej vrstvy štetcom, alebo tampónom z vlhkej jelenice. Na uľahčenie práce sa robila rezerváž svetiel aj pomocou priehľadného gumového roztoku (gumy v benzíne).

Aquarel Kasteel Schaloen, Valkenburg

Akvarelové farby

Na techniku akvarelu sa používajú akvarelové farby. Dnes máme k dispozícií veľmi kvalitné akvarelové farby, vyrábané v rozličných formách – v tubách, téglikoch i v tuhej podobe, nemožno celkom vylúčiť vždy zaujímavú možnosť technického experimentu s vlastnou prípravou farieb, či už kvôli vyskúšaniu starej techniky, alebo vlastnému hľadaniu, väčšmi zodpovedajúcu výtvarnému zámeru. Tvrdé farby v tvare gombíkov a kociek ktoré sú na trhu, nie sú určené len na študijné (školské) účely, ako ich často označujú a považujú za menej hodnotné, ale sú napríklad veľmi vhodné na maľbu miniatúr.

Podložky a podklady u akvarelu

Akvarel si vyžaduje ľahkú pijavú podložku bez výraznejšej štruktúry so schopnosťou odrážať svetelné lúče. Podložka totiž má aj funkciu podkladu, ktorý sa pri akvarely používa výnimočne a obmedzuje sa skôr na charakter preparácie alebo imprimitúry. Z tohto hľadiska sú najvhodnejšie a najpoužívanejšie papiere, pergamen, hodváb a kostené, hlavné slonovinové doštičky. Celkom výnimočne na začiatku 20. storočia sa používali aj plátené podložky s osobitne upravenými kriedovými podkladmi. Papier na akvarel musí byť ručný, dlhovláknitý, primerane tenký a pijavý, čomu najlepšie vyhovujú špeciálne polokartóny a kartóny tradičných značiek.

Zvláštnu skupinu tvoria veľmi kvalitné japonské a čínske papiere, zhotovené z rastlinných vlákien kodsu, ďalej z bavlnených odpadkov s prímesou hodvábnych vlákien. Zvláštny druh tvorí takzvaný ryžový papier, často používaná podložka čínskych akvarelov a gvašov, ktorá nie je papierom v pravom zmysle slova, ale špirálovito lúpanou a zlepovanou dreňou rastliny Arallia papyrifera H. Najdrahším papierom tohto typu je tzv. cisársky imperiálny kartón. Čínske a japonské papiere sú ideálne dlhovláknité, nenapučiavajú a sú veľmi odolné voči vode, možno ich ľubovoľne vlhčiť bez obavy, že sa rozvláknia, majú optimálnu pijavosť farby a odolávajú pôsobeniu mikroorganizmov.

Papiere na akvarel musia byť glejené v celej hmote, nielen na povrchu. Priveľmi mastné, alebo vodu odpudzujúce papiere sa odmastňujú benzínom, alebo sa natierajú zriedenou volskou žlčou. Povrch akvarelových papierov má byť primerane drsný, pretože lepšie prijíma farbu a dáva jej lepšie optické vlastnosti.

Akvarelové papiere sa nemajú skrúcať a odkladať zrolované. Vznikajú tak deformácie často bežným okom neviditeľné, ktoré sa hneď prejavia vo farebnej vrstve (pretože stlačený papier inak prijíma farbu), odhliadnuc od toho, že taký papier ma stále tendenciu rolovať sa. Pri dobrých akvarelových papieroch nie je úprava podkladu potrebná.

Plátno nie je pre akvarel typickou podložkou. Ak sa používalo, muselo sa upraviť glejovo kriedovým, alebo sadrovým podkladom, doplneným ešte veľmi riedkou imprimitúrou s olovnatej bieloby, aby sa podklad pri mokrom procese pri práci nerozmočil.

Hodvábne podložky sa upravovali zväčša len náterom silne zriedeného roztoku volskej žlče, alebo jemnou škrobovou apretúrou, aby tkanina bola tuhšia a nešmýkala sa pod štetcom. Potrebná bielosť sa docielila veľmi riedkym náterom kriedovej bieloby, spájané dextrínom, alebo rybím glejom.