Maliari | Výtvarná výchova

Lautrec býval očarený všetkými tými kurtizánami, speváčkami a tanečnicami. Yvette nebola výnimkou, lenže ako jedna z mála bola očarená Lautrecom. Skutočne sa jej páčil a obdivovala aj jeho umenie, nazývala ho géniom deformácie. Ďalšou Lautrecovou múzou bola írska speváčka May Belfortová. Lautrec použil z času na čas ako motív inšpirácie i muža - hlavne spevácka hviezda Aristide Bruant

Prezývku „božská Sarah“ dostala od legendárneho dramatika Oscara Wilda. A ona ňou nesporne bola: Sarah Bernhardtová. Sarah Bernhardtová bola kráľovnou francúzskej romantickej a klasickej tragédie. Spôsobila revolúciu v ženskom klasickom herectve svojím prekvapivo intenzívnym a expresívnym divadelným prejavom. Bola veľmi chudá, s bledou tvárou a brčkavými hrdzavými vlasmi, ale jej prekrásny hlas, pôvab jej pohybov a ohnivá povaha urobila Sarah Bernhardtovú jednou z najväčších herečiek tej doby.

Albín Brunovský sa narodil 25.decembra 1935 v Zohore. Detstvo a mladosť prežité v rovinatom prostredí Záhoria zalesnenom borovými hájmi sa vryli vnímavému chlapcovi do duše. K dojmom z mladosti sa už ako zrelý umelec neustále vracal, z atmosféry pokojného vidieka čerpal a zasadzoval doň príbehy svojich výtvarných diel. V jeho rodnej obci neboli žiadne pozoruhodné umelecké monumenty. Ľudia boli zaneprázdnení poľnými prácami ako každodenným údelom.

Keď Jules Chéret vytvoril v roku 1867 plagát pre Bel Valentino so Sarah Bernhardtovou, bolo jasné kto bude po dlhé roky stredobodom inšpirácie umelcov tvoriacich litografické plagáty. Bol to symbol ženy, znak novej modernej doby pričom  každý umelec dúfal, že na svojom plagáte bude môcť zvečniť herečku, tanečnicu či speváčku, ktorá mu dopomôže ku sláve. Samozrejme, platilo to aj naopak. Nejedna z týchto dám sa chcela presláviť. Tak sa napokon aj stalo, každý dnes pozná rovnako dobre Sarah Bernhardtovú či Alfonsa Muchu.

Toulouse-Lautrecovou múzou bola z veľkého množstva parížskych žien aj Jane Avrilová, hovorilo sa jej tiež La Mélanite (čierny granát), ktorá patrila od roku 1890 k jeho verným modelkám.

Upriamenie sa umelca na stvárňovanie prírody a s ňou spojených erotických motívov možno vysvetliť aj z hľadiska Freudovskej psychoanalýzy. Brunovského láska k prírode nadobudnutá v detstve, mohla viesť umelca pod vplyvom veľmi vážnej životnej zmeny k úniku z reality do sveta detských spomienok, čo sa v psychoanalýze klasifikuje ako neurotický proces. Je známe, že podľa Freuda sexuálne pudy, ktoré boli v detstve potlačené a sublimované, uvoľňujú pre kultúrnu činnosť pozoruhodne množstvo síl. Pudy môžu byť od pôvodného cieľa odvedené sublimáciou, ktorá môže mať rôzne formy, pričom jednou z nich môže byť umelecká tvorba.

Chéret je prvou veľkou osobnosťou plagátu, vynálezcom nového umenia, objaviteľom nového farebného pútača, ktorý úplne nahradil staré vývesky. V Londýne uvidel na vlastné oči silu a účinok komerčnej reklamy, ale jej tlaku nepodľahol. Chéret zostal Francúzom a jeho plagáty slúžili skôr na osvieženie a obveselenie chodcov. Navyše mal i vyššie ambície maliara, ktoré u anglických komerčných grafikov neboli. Chéretov prvý zaznamenaný pokus o plagátové umenie pochádza z roku 1858 s názvom Orfée aux Enfres. Hoci tento plagát spôsobil v tých dňoch revolučne, bol to tmavý nepodarok s nevhodným farebným použitím. V nasledujúcich rokoch zlepšil Chéret techniku miešania farieb a zjednodušil aj svoje návrhy.

Aj Muchov plagát ovláda žena, nové atraktívne zjavenie, symbol doby. Táto kráska sa však nezrodila z peny, ale z nových spoločenských vzťahov, ktoré ovládajú predovšetkým peniaze. Muchova litografia odpovedá na najintímnejšie potreby davu, ktorý chce zbožňovať a ktorý spojuje krásu a rozkoš so spoločenským úspechom. Mýtus v podobe elegantnej ženy opustil neživé alegórie historizmu a zamiešal sa do života bulvárov.

Tolouse-Lautrec nachádzal svoje modelky na obrazy a plagáty v rôznych zábavných parížskych podnikoch a kabaretoch. V jednom z nich, v Moulin Rouge stretol tanečnicu s výstrihom až po pás, úžasnú šelmu neresti a rozkoše, fascinujúcu La Goulue.

V tvorbe Albína Brunovského treba spomenúť cyklus obrazov Chvála zamotaných snov. Brunovský sa zamýšľa a vyzdvihuje krásu milostného aktu a následného zrodu života. Vo väčšine jeho diel v tomto cykle, sa objavuje vždy dvojica muža a ženy v tesnej blízkosti, ba dokonca až pri milostnom akte.

Mucha je prvý štylista, art director, režisér, dramaturg krásnej ilúzie a modernej poézie reklamy. Niekde na pomedzí geniálnej intuície a neuveriteľnej kresliarskej rutiny vystihol sny ľudí i potreby doby. Svoj veľký dekoratívny talent dal do služieb nového exotizmu, ktorý zaplavil ulice miest a prenikol aj do interiéru.

Je pozoruhodné ako Albín Brunovský stvárňuje pocity ženy na obraze Dáma v klobúku I. (Vdova), 1981. Má zvláštny výraz, ktorý akoby rozprával príbeh ženy. Žena, ktorá prežila mnoho strachu o svojho manžela. Jej trpká púť pripomína výjav ako na jej klobúku. Ten strach je tak silný ako búrka na mori, ako hrozivé vlny, ktoré lámu lode ako keby boli z papiera. Dámin klobúk je taký ťažký, až mi to pripadá ,že táto žena už nedokáže niesť svoje trápenie, žiaľ a každú chvíľu by sa mala zosypať, utrápiť na smrť. Autor ju krásne vystihol a dal do jej očí tajomnosť. Je nakomponovaná tak, že upúta človeka na prvý pohľad.

Lautrec je neodmysliteľne spojený s bohatým parížskym nočným životom, so zábavnými podnikmi, v ktorých nachádzal okúzľujúce dámy pre svoje litografické plagáty. Takmer výlučne používal v plagátovej tvorbe motív ženy, výnimku tvorí iba niekoľko plagátov pre Aristida Bruanta, temperamentnú hviezdu parížskych kabaretov. Kaberetné tanečnice La Goulue, Jane Avrilová, speváčky May Miltonová či May Belfortová  a mnoho ďalších sa stali Lautrecovými múzami.

Ďalším princípom Brunovského tvorby je premena jedného predmetu na druhý napr. Záhradné divadlo, kde sa predmetné monštrá podobajú ako rastlinám, tak i pripomínajú ľudské telá. Tento princíp je vlastne prejavom večnej zmeny, vzniku a zániku. Dôležité je však v tomto kontexte, že princípy spojovania a prerastania predmetov sú i princípmi sexuálnymi.

Hlavným predmetom Brunovského grafiky je človek. Ide teda o živú hmotu, ktorá je v neustálom pohybe, v neustálej zmene. Tento pohyb a zmenu symbolizuje aj žena, ktorá je stvárňovaná v rôznych podobách v celej Brunovského tvorbe.

Grafická tvorba Albína Brunovského patrí, nepochybne i v dôsledku školenia u V. Hložníka, k tej vetve modernej maľby a grafiky, ktorú by sme pomocne mohli nazvať „fantazijnou“ alebo „imaginatívnou“. Na prvý pohľad je zrejmá spojitosť Brunovského tvorby so surrealistickou maľbou. Poznamenajme už na tomto mieste, že táto spojitosť neznamená prihlásenia sa Brunovského k surrealistickému hnutiu, starému ortodoxnému, ani k novým neosurrealistickým snahám.

Celé dielo Albína Brunovského je naozaj neobyčajné a mnohotvárne v technike, tematike i vo výraze. Je pozoruhodné a sympatické, že každú techniku, ktorú si zvolíl a ktorou sa sústredenejšie zaoberál, virtuózne zvládol. Kritikom oponuje vždy novou vyššou technicky náročnejšou a obsahovo nabitejšou kvalitou.