Secesia | Výtvarná výchova

Secesia je posledným z univerzálnych medzinárodných výtvarných smerov, ktorému sa podarilo vtlačiť svoj umelecký duch všetkým prejavom a veciam moderného života. Vytvorila módu a životný štýl na konci 19. a začiatkom 20. storočia. Ťažisko secesie neleží vo vysokom umení, v maľbe a sochárstve, ale v dekorácii a úžitkovom umení. Secesný ornament však nie je len dekoráciou, má významnú funkciu, je nositeľom symbolu. Nositeľkou symbolu je aj žena, ktorá bola takmer výhradným inšpiračným zdrojom secesných umelcov.

Nové umenie

Nové umenie, ktoré sa objavovalo v Európe a v Spojených štátoch od druhej polovice 19. storočia sa naplno rozvinulo v posledných rokoch tohto storočia. V jednotlivých krajinách dostalo rozličné názvy. V Anglicku a vo Francúzsku to bol Modern Style, v Belgicku Art Nouveau, v Nemecku Jugendstil a Sezession, v bývalom Rakúsko-Uhorsku takisto Sezession, v Taliansku Liberty, v umeleckých kruhoch Barcelony a Valencie Modernismo.

Toto umenie sa dá definovať ako reakcia na priemyselnú civilizáciu. Reakcia, ktorá sa zakladala na myšlienkach symbolizmu a na úsilí priblížiť sa k prírodným formám. Jeho princípy formuloval Arthur Heygate Mackmurdo, podľa ktorého „nie je otrockým napodobňovaním prírody, ale imaginatívnou tvorbou, ktorá v prírode hľadá svoje symboly“. Secesia predstavovala úsilie o oslobodenie v mene života a pravdivosti. Na jednej strane býva oslavovaná ako prielom k moderne a prvý skutočne korektný umelecký smer po baroku, a na druhej strane zase odcudzovaná ako ornamentálne peklo, gýč či záležitosť obyčajnej umeleckej zručnosti. Art Noveau, nové umenie, bolo slohom moderným a zároveň historickým.

Mocná premena odohrávajúca sa na prelome 20. storočia v sebe obsahovala zároveň predstavy krásnej smrti, a práve z tohto paradoxu sa zrodili mnohé dodnes živé pociťované extrémy. Secesia sa objavila rýchlo, no vytratila sa ešte rýchlejšie. Už po roku 1905 môžeme nájsť len jeho ojedinelé prejavy. Tento náhly rozkvet bol uľahčený tým, že umelci tohto smeru boli v úzkom spojení so symbolistickým prostredím. Vo všetkých krajinách sa maliari priatelili so spisovateľmi a architektmi a dávali im priestor vo svojich časopisoch: štylizácia tvarov, najmä prírodné motívy boli jeho príznačnými symbolmi. Nielenže sa maliari so spisovateľmi priatelili, ale niektorí boli sami básnikmi (D. G. Rossetti, W. Morris, A. V. Beardsley). Secesiu však so symbolizmom nemôžeme stotožňovať. Vzájomný vzťah je možné vyjadriť asi tak, že ak nie je každá symbolická báseň nutne secesná, je naopak každé opticky vnímané secesné výtvarné dielo symbolické.

Univerzálnosť nového umenia, ktorá sa dotýkala všetkých výrazových prostriedkov, rozvíjala sen o znovuobjavení remeselnej výroby. Art Nouveau vyvolalo renesanciu umeleckých remesiel, prijatie japonizmu a návrat ku gotike. Obľúbenosť neprerušených línií, čaro lomených oblúkov a postavy uprostred elegantných ornamentov priťahovali umelcov 19.storočia.

Japonský vplyv

Japonsko prinieslo novému umeniu napodobňovanie tvarov podľa prírody, najmä z rastlinného sveta a objav ornamentálnosti. Už svojou podstatou bolo japonské umenie naturalistické. Japonskí umelci sa snažili precítiť a vyjadriť i tie najmenšie zmeny, ktorými sa v prírode prejavujú ročné obdobia. Pre analytického ducha racionalizmu zostáva krása vecí nedostupná. Krása sa zjavuje predovšetkým citu, ktorý je schopný otvoriť ľudské srdce.

Fascinácia, ktorou na secesiu pôsobilo japonské umenie, má svoje logické dôvody a odohrávala sa v mnohých rovinách. Inšpirácia Japonskom mala najrôznejšie podoby: prejavovala sa ako v kompozičnej asymetrii, v nových prírodných a figurálnych motívoch, tak aj v doposiaľ neobvyklej úcte pred tzv. prázdnou plochou. Typické pre Japonsko je aj dynamickosť a slobodná krása voľného toku línií.

Roku 1890 vystavil Samuel Bing na École des beaux-Arts 725 japonských grafík a 428 ilustrovaných kníh, a v umeleckých kruhoch celej Európy tak vyvolal veľmi mimoriadny záujem. Japonské umenie sa stalo inšpiráciou a vzorom pre tvorbu celej jednej generácie.

Japonské umenie nebolo oceňované iba pre svoju odlišne konštruovanú perspektívu, ale predovšetkým pre hĺbku svojho citu a básnickú inšpiráciu. Vášnivé neskoré dielo Vincenta van Gogha je reakciou na stretnutie s japonskými drevorezmi. Fascinovalo ho vnútorné svetlo vyžarujúce zo svetlých farieb, dynamický rytmus línií a bodov, exaltovaná sila zjednodušených obrysov a vzájomná prepojenosť dekoratívnych škvŕn v obrazovej ploche. Rovnako odvážne rezanie postáv na Toulouse-Lautrecových litografiách bolo inšpirované decentralizovanou optikou japonských drevorezov.

Cézanne, ktorý sledoval dobovú japonomániu s veľkou neľúbosťou, jej tiež nezostal nedotknutý. Niekde v pozadí za jeho poctami hory Saint Victoire tušíme vzdialenú odozvu slávnych Hokusajových obrazov hory Fuji.

Secesné zdôrazňovanie plošnosti a presahy motívov za rámec obrazovej plochy nezostali obmedzené iba na grafiku, ale stali sa dobovým fenoménom, ktorý sa zapísal dokonca i do zariadenia interiérov. Art Nouveau sa pokúšal preklenúť priepasť medzi tzv. vysokým slobodným a nižším úžitkovým umením. V dobe okolo prelomu 20. storočia nebolo jedinej umeleckej dielne, ktorá by nerozvíjala svoje vlastné predstavy o spôsobe, ako tlmočiť japonské vzory, a tiež dobový rozkvet knižného umenia a litografie by bol bez spontánnosti japonských listov úplne nemysliteľný.

Príroda a ornament

Pružný a dynamický secesný štýl bol nepochybne odvodený bezprostredne z prírody. Rozhodujúcu úlohu tu však zohrala umelcova individualita. Príslušný prírodný model bol vytrhnutý so svojich pôvodných súvislostí a zasadený do formálne i duchovne nového kontextu. Organické tvary boli vtesnané do geometrického rastu. Jednotlivé postavy splývajú a ocitajú sa vo víre emócií vyvolávaných psychikou, v organicky plynúcom pohybe. Týmto spôsobom oživená secesná ornamentalika je stelesnením duševného preciťovania.

Práve tým sa secesia odlišuje od všetkých predchádzajúcich období a historických ornamentálnych systémov najvýraznejšie. Dokonca aj krajne abstrahovaným ľudským figúram, ba aj najzákladnejším grafickým prvkom boli v secesných teóriách pripisované určité pocity a zážitky. Umenie má evokovať fantazijné stavy, akých by v reálnom živote nebolo vôbec možné dosiahnuť – jazykový prostriedok, ktorého symbolisti odjakživa využívali a výtvarní umelci ho iba obdarili viditeľnou formou.

Podľa Wittlicha, prenikavý úspech Art Nouveau môžme vysvetliť tým, že sa v ňom podarilo citlivo spojiť dve protikladné požiadavky na dobrý moderný dizajn: Naturalistickú inšpiráciu a vizuálne účinnú správnu ornamentálnu formu. Inšpiráciu prírodou a správnu ornamentálnu tvorbu vedeli využiť aj mnohí umelci tvoriaci plagáty. Asi najlepšie túto možnosť využil vo svojich plagátoch plných ornamentov český umelec žijúci v Paríži, Alfons Mucha.