Dadaizmus (1916-1922) ako výtvarné a literárne hnutie vzniklo vo Švajčiarsku počas 1. svetovej vojny. Dnes je pokladaný dadaizmus za umelecký smer, ale bol predovšetkým spôsobom života, ktorý mal ohlas najskôr v literárnej tvorbe. Až od roku 1917 inklinoval viac k výtvarnej tvorbe. Bol protestom proti vojne, ľudskej hlúposti, buržoáznej spoločnosti a vtedajším kultúrnym a umeleckým konvenciám.

Mal podnietiť ľudí k premýšľaniu a novému mysleniu, ale tiež mal byť provokáciou a uplatnením náhody. Jeho predstavitelia sa búrili proti tradičným umeleckým hodnotám, odmietali estetické normy a vyznávali prvky anarchizmu. Usilovali sa o vyjadrenie nového pocitu skutočnosti, využívajúc umenie k narušeniu dovtedajších konvencií života. Typickým pre dadaizmus bolo spochybňovanie pravidiel a toho, čo tradícia i súčasníci považujú za umenie. Vedome umelci vytvárali nezmyselné, nové výrazové formy, vymykajúce sa racionálnemu chápaniu a vyhlasovali ich za „antiumenie“. Niektoré techniky prevzali od kubizmu, ale rozvíjali ich iným smerom. V niektorých prípadoch to neskôr viedlo ku zmenám v estetických názoroch.

K charakteristickým znakom dadaizmu patril tiež humor a uvoľnenie fantázie. Objavili sa nové metódy tvorby. Patrila medzi nich koláž (obrazy sú robené z rôznych zlepených výstrižkov alebo roztrhaných papierov, novín, fotografií, textilu alebo nájdených predmetov)  a ready-made (ako estetický prvok sú použité nefunkčné mechanické predmety).

Vznik dadaizmu

Dátum vzniku tohoto smeru bol 5. 2. 1916 v literárnom kabarete v Zürichu. Názov dadaizmus vznikol  pravdepodobne náhodou. V apríli 1916 dostáva hravý názov „dada“, čo vo francúzštine znamená hojdací koník. Podľa väčšiny zdrojov malo byť toto slovo náhodne vybrané z otvoreného slovníka Hugom Ballom. Bolo ale vystihujúce, nakoľko dve základné zásady dadaizmu boli - nezmysel a náhoda. Umelci sa stretávali v malej reštaurácii v Zürichu (Cabaret Voltaire), kde organizovali diskusie, poetické aktivity, tanečné predstavenia, ale tiež sa tu konali výstavy moderných maliarov a koncerty vtedajšej klasickej či černošskej hudby. Spoluzakladateľmi bola skupina literátov a umelcov - Tristan Tzara (rumunský básnik), Hugo Ball (nemecký spisovateľ), Hans Arp (francúzsky sochár, maliar a básnik), Marcel Janco (rumunský a izraelský výtvarník, architekt a teoretik umenia), Hans Richter (nemecký maliar, grafik, filmový producent) a Richard Huelsenbeck (nemecký básnik, spisovateľ a bubeník). Úzko s nimi spolupracoval francúzsky maliar Marcel Duchamp (v roku 1915 emigroval do USA). Zárodky dadaizmu však prejavovali už prvé diela Marcela Duchampa z roku 1913 vymyslením hotových objektov ready-mades vystavených v galérii.

U Francisa Picabia (francúzsky avantgardný maliar a básnik, ktorý bol priateľom Marcela Duchampa a po emigrácii ho navštevoval v USA) to bolo jeho neestetickým prístupom v roku 1915. Títo umelci mali rozhodujúci vplyv na celé americké umenie 20.storočia. Obidvaja sa spoločne s americkými avantgardnými maliarmi aktívne zapojili do propagácie dadaizmu v Amerike a založili v New Yorku dadaistickú pobočku. Tento smer sa rýchlo rozšíril do celej Európy, hlavne do Nemecka a Francúzska. V Zürichu bola roku 1917 otvorená prvá dadaistická galéria, kde boli vystavené okrem uznávaných umelcov práce autorov inšpirovaných dadaizmom.

Berlínsky dadaizmus

Berlínsky dadaizmus sa prejavil v dielach umelcov až v roku 1918. Väčšina ich plagátov a letákov z tej doby sa však stratila. V roku 1919 vytvoril Kurt Schwitters  v Hannoveri metódu asambláže, ktorú pomenoval – Merz (asambláž - technika, ktorá dáva dvojrozmernému obrazu tretiu, priestorovú dimenziu. Na plochu obrazu sú rôznymi technologickými postupmi pripevnené ďalšie predmety alebo ich časti, napr. viazaním, lisovaním, zváraním...). Kurt Schwitters vyrábal asambláže z najrôznejších materiálov, papierov, kartónov, gombíkov, dreva, železných drôtov, črepov, lístkov na vlak, obalov na syry atď. Práce, ktoré vytvoril v rokoch 1919-1920 sú zaradené medzi najdôležitejšie dadaistické diela. Je jedným z mála umelcov, ktorý tvoril ešte dlho po zániku samotného hnutia. Od roku 1924 pracoval na preslávenej Merz-Bau, obrovskom stĺpe, ku kterému pripájal počas ďalších desaťročí stále nové časti. Stĺp napokon zaberal niekoľko izieb v jeho dome. Neskôr utiekol pred nacistami do Nórska, kde začal pracovať na druhej verzii Merz-Bau, potom do Anglicka, kde pracoval na tretej verzii, no obidve diela zostali nedokončené.

Fotokoláž

V apríli roku 1920 zorganizovala kolínska skupina dadaistov výstavu, ktorá bola nakoniec uzatvorená políciou kvôli obscénnemu charakteru a sťažnostiam. Najväčší výtvarný prínos nemeckej skupiny dadaistov priniesla fotomontáž (označovaná tiež ako fotokoláž), ktorú vymyslel Raoul Hausmann. Vytvoril celý rad trojrozmerných asambláží. Najdômyselnejšie fotomontáže vytvorili Hannah Hőchová a Raoul Hausmann. Okolo roku 1921 sa skupina nemeckých umelcov rozpadá. Po prvej svetovej vojne stráca na atraktivite i New York a umelci odchádzajú v roku 1921 do Paríža. Organizujú spolu s členmi rodiaceho sa surrealizmu výstavu Ernstových koláží. Dochádza k nedorozumeniam a v roku 1922 vyhlásil Tzara zánik hnutia. Historik umenia Marc Dachy sa vyjadril, že dadaizmus zmizol tak rýchlo ako sa objavil. Svoje vrcholné obdobie i koniec zažíva dadaizmus v Paríži. Posledná fáza bola plodná hlavne v literárnej tvorbe.

Budúcim generáciam naznačili dadaistickí umelci rôzne výtvarne riešenia, najmä v oblasti koláží. Ich nápady využili surrealisti. Svojim racionálnym stanoviskom a odporom ku konvenčným hodnotám pripravovalo pôdu pre surrealizmus, ktorého prvými prívržencami boli práve dadaisti.

Významní predstavitelia dadaizmu - Marcel Duchamp, Hans Arp, Raoul Hausmann, Hannah
Hőchová, Hans Richter, Kurt Schwitters, Max Ernst, Man Ray, Georges Grosz, John
Heartfield, Francis Picabia

Použité zdroje

  • Dadaismus. Největší malíři. Život, inspirace a dílo, č. 103, Praha, 2000
  • Anna-Carola Kraussová: Dějiny malířství od renesance k dnešku (vyd.: nakladatelství Slovart, 1996)