Roku 1924 vydal básnik André Breton prvý „Surrealistický manifest". Išlo o hnutie, ktoré spájalo básnikov a výtvarníkov. Ideovým východiskom hnutia boli výskumy psychológa Sigmunda Freuda v oblasti podvedomia. Surrealisti sa zaujímali aj o niektoré ezoterické výskumy (napr. sa považovali za pokračovateľov stredovekých alchymistov, ktorí hľadali „kameň mudrcov"). Svojich predchodcov hľadali aj v histórii - išlo o umelcov, ktorí využívali fantáziu (Hieronymus Bosch, Giuseppe Arcimboldo a i.) Účastníkmi surrealistického hnutia sa stali mnohí z umelcov, ktorí predtým patrili k dadaistom.

Vznik surrealizmu

Surrealizmus ako umelecký smer vznikol vo Francúzku v 20. storočí v dobe medzi 1. a 2. svetovou vojnou. Jeho výtvarný názor ťažil z obrazotvornosti ovplyvnenej intuície, podvedomím, preludmi a pod.. Smer patriaci do širšieho prúdu imaginativného umenia bol protikladom súbežným racionálnym, napr. konštruktivistickým tendenciám. Názov vznikol tým, že na smer bol A. Bretonom a P. Soupaultem prenesený termín z podtitulu Apollinairové hry - Prsia Tiresiové (1918) „surealistická dráma", a taktiež z básnikovho objasnenia novej poetickej reality. Termín označoval nielen novú poéziu, ale tiež sochárstvo, film, fotografiu, divadlo a ďalšie druhy umenia. A. Breton prvým manifestom surrealismu (1924) vyzdvihol význam psychického autonomizmu. Zaujíma sa najmä o sen a nekontrolované stavy, „neriadeného myslenia". Marocká vojna (1925) vniesla do hnutia sociálny zreteľ, zamerala jeho pozornosť i k marxizmu a snahám o zmenu sveta. Dôsledkom boli nové formulácie Bretonovho druhého surrealistického manifestu (1930), ktoré v 30. rokoch prenikli do mnohých tlačí, letákov, katalógov, časopisov. Povahu tretieho manifestu mala Bretonova kniha Spojené nádoby (1932)." Smer vtedy mal už širokú medzinárodnú základňu a rôzne európske strediská , Praha bola jedným z nich, kde vyšiel Bulletin international du surréaliste (1935- 1938). Prvá výstava surealistov sa uskutočnila v parižskej Galérií Pierre ( 1925), oboslali ju H. Arp, M.Ernst, P.Klee, M. Ray, A. Massobn,J. Miró, P. Picasso, P. Roy, trvalým strediskom výstav sa neskôr stala surrealistická galéria v V Paríži.

Inšpiračným zdrojom surrealizmu boli diela jednotlivých osobnosti ( A. Dürer, H. Bosch, G. Arcimboldo, F. Goya, G.B.Piranesi, F. Rops, W. Blake, O. Redon, M. Chagall, G. De Chirico), rysy niektorých epoch a smeru, zvlášť manierizmu, romantizmu, symbolizmu, expresionizmu, metafyzickej maľby, dadaizmu, v nich našli surrealisti uskutočnenie svojich princípov. Prameňom podnetu boli rovnako magické umenie, detské výtvarné prejavy a výtvory duševne chorých. Trvale silná bola literárna inšpirácia obraznosti prekliatych básnikov (G. denerval, C. de Lautréamont, Ch. Baudelaire, A. Rimbaud) a inšpirácie psychoanalytickou teóriou S. Freuda, jeho výkladu snov, psychického automatizmu, pudových príčin ľudského jednania a fantázie. Výtvarný názor chcel prekonať rozpor vonkajšieho a vnútorného sveta a využil k tomu obraznosti schopné zlučovať rozdielne prvky predmetnej skutočnosti a vytvárať z nich novú, poetickú realitu akoby mimo historický čas a priestor.

Psychický automatizmus a maľba surrealistov

Tvorivou metódou surrealistov bol tzv. „psychický automatizmus" – voľný prúd podvedomej imaginácie, kde básnické obrazy vznikajú bez rozumnej korekcie. V poézii to bolo tzv. automatické písanie, v maliarstve z neho vychádzali André Masson a Joan Miró. Tomu odpovedali použité montáže, koláže, frotáže, automatickej a kolektívnej kresby a rôznych foriem kombinatoriky, umožňujúci inšpiráciu a náhodné spojovanie rozdielnych vecí, toto spojenie smer ironizoval či poetizoval, obostieral tajomstvom a záhadou. Príznačný je fetišizmus vecí, dodávaný často až k sakralizácie predmetu či výtvoru. Pre tento smer má veľký význam objekt , nájdený predmet (kameň, list stromu), a vytvorený objekt surrealisti Surrealistický predmet, uplatňujúci sa zvlášť v sochárstve (H. Arp. O. Dominquez, M.Ernst, A. Giacometti), fetišizmus je založený na dadaistickom vydelení predmetu z ich obvyklého prostredia, vzťahu, funkcie, ktoré veci či výtvory ozvláštňuje a vtláča im magickosť. Smer svoj princíp poetickej reality absolutizoval a rozšíril na postoj ku skutočnosti vôbec, takže sa v tejto významovej a hodnotovej rovine mohli ocitnúť umelecké diela súčasne s náhodnými výtvormi či nálezmi. V surrealizme, názorovo ináč veľmi rôznorodom, sa vyhranili dve pojatia.

Prvé, označovanie za veristický surrealizmus, zobrazuje jednotlivosti vnútornej predstavy iluzívne (P. Delvaux), významovosť týchto veristicky podaných predmetov, figúr, priestoru a pod. je v ich symboličnosti a metaforičnosti. Surrealizmus používal nové techniky, ktoré vznikli už v dadaizme a vytváral ďalšie (koláž, frotáž, dekalkománia, fumáž, objekt, imaginatívny objekt a pod.) Tou je podmienená i druhá vetva, označovaná za absolutný surrealizmus, jeho znakové tvaroslovie sa síce rozišlo s veristickou nápodobou prvkov predmetnej skutočnosti, nevzdalo sa však rovnako ako prvé poňatie evokujúcej sily reality ( J. Miró). Oslobodená predstavivosť surrealizmu bola namierená proti meštianskej spoločnosti a útlaku ľudského jedinca a z časti zacielená aj proti náboženským mýtom, ktoré konfrontovala so skutočnosťou. Protest katolíckych umelcov vyvolal napr. na parížskom Salóne nezávislých (1926) obraz M. Ernsta Panna Mária trestá Ježiška pred očami svedkov A. Bretonom, P. Eluardom a M. Ernstom (1926), v ktorom bol vzťah matky a Božieho syna, doposiaľ vždy idealizovaný, pojatí ako bežná životná udalosť. Výjav odňal obom postavám ideálnu dokonalosť božských bytostí a prisúdil im reálnosť detského previnenia trestaného matkou. Táto udalosť, kde pravdivosť dokazuje prítomnosť svedkov, je zvýraznená i detailmi, napr. Ježiškovou svätožiarou, ktorá spadla na zem ako celkom hmotná vec.

Literatúra aj maliarstvo sa zaoberajú rovnakými témami (fascinujúcou ženou, sexualitou, príšerami, premenami, svetom snov)i techniky objavovania tém- automatizmus, hry „krásnych mŕtvol" a rozprávanie o snoch. Salvador Dali poznamenal „Je potrebné ustavične podnecovať zmätok – to uvoľňuje tvorivosť. Všetko to, čo je protirečivé je životodarné." Spracovanie týchto tém sa líši podľa jednotlivých línii hnutia – hyperrealistické maliarstvo fantastických vízii (Tanguy, Dali, Magritte), koláže a asambláže umožnujúce prostredníctvom prekvapujúcich rôznorodých realít prevrátenie bežnej logiky (surrealistické objekty Viktora Braunera, Mereta Oppenheima, Marcela Jeana), techniky rozohrávajúce náhodu a automatizmus, ako halucinácie Joana Miróa, „frotáž" a „gratáž" Maxa Ernsta, odtlačky Oskara Dominqeza, nepráve zlatenie nahrievaním Wolfganga Paalena, obrazy z piesku Andrého Massona.

Pri hľadaní „hlbinných síl", ktoré ovládajú myseľ, sa surrealizmus vždy snaží overiť freudovskou hypotézu, podľa ktorej sú tieto sily spojené s túžbou. Obrazy vychádzajúce z tohto iracionálneho základu nadobúdajú erotické a mytologické dimenzie.
Silnú odozvu našiel smer v Čechách, kde bola založená Surrealistická skupina (1934). I v českom umení vyvolával surrealizmus rozpory a diskusie, napr. J. Štyrský, Toyen, K.Teige, V.Tittelbach, V. Makovský, V. Sychra, F. Muzika, B. Lacina, F. Gross, F.Doležal, F. Hudeček, V. Zykmund, A. Wachsman, F. Janoušek, L. Zívr a ďalší. Smer mal svoju základňu i za vojny (skupina Ra), kedy však jeho poetické princípy zobecneli a boli začleňované do ďalších výtvarných názorov.

Vývojové hľadiska hovoria o celkove nebohatej histórii imaginatívnych plôch v slovenskom výtvarnom umení. Surrealizmus, na rozdiel od literatúry, nikdy nebol programovo realizovaný