Tempera » Vývoj podkladov a podložiek pre temperu | Výtvarná výchova

Historickou podložkou temperovej maľby bolo drevo. Antický a egyptský maliari používali sykomorové a cedrové drevo, umelci talianskeho trecenta topoľ, orech a gaštan, ale aj píniu, hrušku a javor. V severnom Taliansku a v Nemecku dávali prednosť dubu a hruške, výnimočne buku, lipe a ihličnatým drevinám. Drevené dosky sa zostavovali z fošní hrubých 3 až 5 cm, spájaných kolíkmi alebo zvlakmi a ich povrch určený na maľovanie sa nahrubo urovnával rašpľou a potom sa brúsil. Maliarské cechy a bratstvá dbali na to, aby majstri na významnejšie objednávky používali skutočne dobre drevo vyschnuté drevo, zoťaté v zime a najmenej 5 rokov voľne schnúce.

Aby sa znížila nepríjemná vlastnosť dreva – objemové zmeny zapríčinené kolísajúcou vzdušnou vlhkosťou – obťahovalo sa pergamenom alebo plátnom, často aj oboma súčastne, a až na túto vrstvu sa nanášal podklad. Neskôr slúžil ako podložka pre temperovú maľbu papier, textil, omietka: dnes sa používajú hlavne drevovláknité dosky a preglejky.

Klasickým podkladom pre farebnú vrstvu temperovej maľby bola glejom spájaná sadra alebo krieda. V čase najväčšieho rozkvetu temperovej maľby v 14. storočí sa príprave venovala veľká pozornosť. Vznikla dokonca špecializovaná profesia pomocníkov – prípravárov, ktorí mali za úlohu pripravovať dosky na maľbu. Na povrch dosky sa stabilizujúcimi polepmi plátna sa nanášala najprv základná vrstva šedej, tzv. horskej kriedy, spájaná glejovou vodou. Po zaschnutí sa vrstva zarovnala rašpľou a obrúsila sušenou rybou kožou. Na túto vrstvu sa opakovane nanášali tenké nátery čistej kriedy tak dlho, kým sa povrch dokonale nevyrovnal a mohol sa jemne preleštiť. Preleštením vznikol dokonale hladký povrch, na ktorý sa naniesla izolácia (trenk) z glejovej vody alebo aj čistej, len silne zriedenej temperovej emulzie. Izolácia mala upraviť nasiakavosť kriedového podkladu, aby sa farby priveľmi nevpíjali (nezarážali), ale pritom sa viazali k podkladu. Na izoláciu sa už robila vlastná podmaľba (imprimitúra) , často vo dvoch vrstvách . Žiarivo biely kriedový sadrový podklad (gesso) mal veľký význam pri optickej výstavbe obrazu, vytváranej svetlopriepustnými až lazúrujúcimi farebnými nátermi: rovnakú úlohu tu mala aj riedka imprimitúra.

Popri čistých kriedových podkladoch poznala technika talianského trecenta aj podklady zo sádrovej štuky ( tzv. gesso), ktorá slúžila na plastickú moduláciu pozadia (napr. svätožiar,plastického rámovania, tlačeného a puncovaného pozadia a pod).

V súčasnej tempere, ak sa robí klasickým spôsobom, sa biely podklad stále používa. Dnes sa však temperou na drevené dosky maľuje skôr výnimočne, oveľa častejšie sú drevotrieskové dosky, laťovkové preglejky alebo aj plátno. Plátno však vyžaduje pružný glejený polokriedový podklad, pri ktorom platí zásada, že musí byť „chudý“, t. j. málo spájaný.