Tempera » Historický vývoj tempery | Výtvarná výchova

Technika tempery je veľmi stará, stretávame sa s ňou už v starom Egypte a opisujú ju všetky klasické pramene k dejinám maliarskych techník. Poznatok, že vodné emulzie sú po zaschnutí nerozpustné, urobil z emulznej maľby rozšírenú techniku najmä preto, že prirodzeným emulgačným prostriedkom sa mohol stať vaječný žĺtok, čo veľmi zjednodušilo prípravu emulzných spojív.

Tempera bola podľa súvekých správ technikou antickej maľby, a rovnako dominantnou technikou byzantskej tabuľovej maľby, ktorej silné tradície dlho dožívali v ruskom maliarstve ikon. Od jednoduchej techniky „ alla prima“ primitívov tralianského trecenta dospela k technickým finesám a stala sa maľbou postavenou na zložitej optickej výstavbe farebnej vrstvy, prejavujúcou sa už v 14. storočí v dokonalosti stredoeurópskej a západoeurópskej tabuľovej maľby.

V 15. storočí vývoj tempery vrcholí v zmiešanej technike, ktorá už naznačuje prechod k olejomaľbe: bol to však prechod postupný a trval dlho do 16. storočia. Tempera sa potom uplatňovala v renesančnej nástennej maľbe, v dekoratívnej maľbe a v technicky retardovanej tabuľovej maľbe. Až 18. storočie znovu objavilo niektoré technické vlastnosti tempery, hlavne pre nástennú maľbu. V 19. storočí sa už tempera opäť vyskytuje ako svojbytná , vyhranená technika rýchle schnúcej maľby s nepriesvitnou farebnou vrstvou, vhodná na monumentálne úlohy maľby v historizujúcich slohoch.