Jan Vermeer van Delft (1632 – 1675) bol popredným umelcom holandského maliarstva. Po smrti upadlo jeho dielo rýchlo do zabudnutia a stalo sa doceneným až v 19. storočí. O jeho živote sa toho vie veľmi málo. Prisúdiť mu možno len asi 35 zachovaných diel a jednoznačne možno jeho autorstvo určiť iba pri niektorých z nich. Tento najvýznamnejší predstaviteľ zlatého veku delftského maliarstva sa stal zároveň jedným z najzáhadnejších a najmenej pochopiteľných umelcov.
Záznamy o maliarovej mladosti
Záznamy o živote Johannesa (alebo Jana) Vermeera van Delfta pochádzajú iba z úradných listín. Narodil sa v roku 1632. Jeho otec bol obchodník s umeleckými dielami a v roku 1631 vstúpil do cechu sv. Lukáša v Delfte a súčasne kúpil krčmu. Používal priezvisko Reynier, ale neskôr si ho zmenil na Vermeer.
Rodičia o Janovi rozhodli, že sa stane maliarom. Na začiatku 40. rokov navštevoval akadémiu, pravdepodobne v Amsterdame. Otec sa venoval viacerým remeslám, čo malo zrejme vplyv i na syna. Otec zomrel v roku 1652 a zanechal rodinu v ťažkej situácii. Po otcovi prebral Jan obchod s umením a stal sa poradcom zberateľov.
Nezvyčajné manželstvo
V roku 1653 sa mladý Jan Vermeer oženil s Catharinou Bolnesovou, ktorá pochádzala z katolíckej rodiny (zatiaľ čo jeho rodina bola protestantská). Jej rodina navyše pochádzala z oveľa vyššieho spoločenského postavenia. Ich manželstvo muselo byť veľmi výnimočné, nakoľko žili v dobe, kedy sa striktne dodržiavali pravidla konvencie. Ich rozdielne vierovyznanie a nerovné sociálne postavenie bolo pre sobáš ojedinelé. Vermeer konvertoval na katolicizmus. V decembri 1653 bol prijatý tak ako jeho otec do gildy (maliarskeho cechu) sv. Lukáša. V kruhu ostatných maliarov musel byť maliar naozaj rešpektovanou osobnosťou, keďže bol opätovne zvolený správcom alebo zástupcom maliarskeho cechu.
Finančné problémy veľkej rodiny
Delft, kde rodina bývala, bol pokojné a prosperujúce mesto s atraktívnym centrom. Okolo roku 1650 sa v ňom usadilo niekoľko talentovaných umelcov. Jeho panorámu tvorili stredoveké budovy a veže, ktoré sa objavovali v mnohých maľbách delftských umelcov. Od konca 16. storočia bolo mesto výrazne protestantské a katolíci v ňom boli iba tolerovaní. Nemali právo zastávať verejné úrady a žili v jednej štvrti mesta. Mladá rodina Vermeerovcov sa niekoľko rokov po svadbe nasťahovala k manželkinej matke, ktorá žila v katolíckej štvrti. Tá ich až do konca svojho života finančne podporovala, aj keď spočiatku ich vzťahu nepriala. Vermeer si maľovaním zarobil len málo. Za 19 rokov tvorby (v rokoch 1656 – 75) namaľoval sotva 40 obrazov, priemerne to boli len 2-3 obrazy ročne. Záležalo mu na vlastnej nezávislosti a nechcel sa podriadiť rozmarom trhu. Prekvapujúce je, že maľovanie bolo len jeho vedľajšou aktivitou.
V roku 1670 po smrti svojej matky a sestry zdedil rodinnú krčmu Mechelen. V roku 1672 odcestoval ako expert do Haagu, kde mal oceniť zbierky talianskeho maliarstva (označil ich za „hromadu smetí a mizernej maľby“).
V roku 1675 mal Vermeer s manželkou 11 detí, ale nebol schopný uspokojiť ich potreby a zabezpečiť rodine slušný život. Krajinou zmietali náboženské nepokoje a po útoku francúzskych vojsk kráľa Ludovika XIV. sa zrútilo celé holandské hospodárstvo. V meste, ktoré bolo protestantské, neboli katolícke diela veľmi populárne a len ťažko si nachádzali vhodných kupcov. Vermeerova umelecká činnosť ustala, nakoľko nemohol predať ani jeden zo svojich obrazov. Jan Vermeer upadol do zúfalstva a zakrátko na to zomrel 15.12.1675 vo veku 43 rokov. Pochovaný je v Starom kostole v Delfte (Oude Kerk). Kritická finančná situácia donútila vdovu predať veľa jeho obrazov a vyhlásiť bankrot.
Maliar žánrových výjavov
Jan Vermeer bol najväčším majstrom interiérových žánrových výjavov. Vďaka precíznemu spracovaniu dokázal naplniť svoje diela prepracovanou a neopakovateľnou atmosférou. Inšpiráciu nachádzal medzi veľkými flámskymi majstrami, ale rozvíjal i svoj vlastný originálny štýl. Maľby majú mimoriadnu výrazovú silu a nezvyčajne poetické čaro. Svoju pozornosť prenáša predovšetkým na maľovanie intímnych žánrových scén.
Najobľúbenejšie témy
Prvé Vermeerove plátna predstavujú mytologické témy. Neskôr dominovali v jeho tvorbe výjavy z každodenného života, ktoré vyjadrovali morálne alebo politické posolstvo. Typické pre jeho tvorbu bolo zobrazovanie dôverného vzťahu medzi dvoma osobami. Často sa v jeho dielach objavuje motív listov, či už ich písania alebo čítania. Najznámejšie obrazy zobrazujú interiéry a pohľady na ľudí, v ktorých sú jeden až dve postavy pohrúžené do nejakej činnosti (píšu, čítajú alebo hrajú na hudobnom nástroji). Nachádzajú sa v krásnych interiéroch s orientálnymi kobercami, s perlami väčšinou na krku a turbanmi na hlave. Len v dvoch dochovaných dielach sú zachytené pohľady na mestá.
Kompozícia diel
Maliar vo svojej tvorbe vytváral akýsi odstup medzi jednajúcimi osobami a pozorovateľom. Postavy sú umiestnené do stredu obrazu a zachytené sú iba do pásu alebo po kolená. Vyhýbajú sa kontaktu s okrajom, čo by vyvolávalo dojem bezprostrednej blízkosti. Stávajú sa tak súčasťou interiéru, nie naopak (sú závislé na scéne, scéna neobklopuje postavy). Ľudia vytvárajú akýsi „dodatok“ k vlastnému prostrediu a všetko v zátiší je znehybnené. Nábytok je postavaný v rohoch miestnosti. V popredí jeho obrazov sa nachádzajú roztiahnuté závesy a ťažké tkaniny. Vytvára to uzatvorený, privátny priestor. Horizontálne usporiadanie kompozície zdôrazňujú mapy a obrazy, zavesené na zadnej stene či pri nej postavaný nábytok. Z celkovej kompozície Vermeerových obrazov dýcha harmónia a pokoj.
Špecifická práca so svetlom
Vermeer sa stal popredným umelcom holandského maliarstva dôkladným uplatnením perspektívy a brilantným využívaním svetla v interiéroch. Obľuboval zložité priestorové usporiadanie a vytváranie presvedčivej ilúzie predmetov na obmedzenom priestore. Jeho diela majú prísne vyznačené hranice miestnosti a priestor sa spolupodieľa na vytváraní intímnej a tajomnej nálady. Dôkladným skúmaním svetla a špecifickou prácou s ním vytváral povrch vecí svoju zrnitosť, akoby bol posiaty bodkami kmitavého svetla. Aby docielil výnimočne silného svetelného efektu, na miestach najviac vystavených slnku bodkoval plátno malými kvapkami bielej farby.
Vermeerove maliarske umenie
Genialita Jana Vermeera spočíva vo virtuóznej práci s už známymi technikami.
Využíval ich ale tak, aby svoje diela naplnil poetickým kľudom. Veľmi starostlivo narábal s farbou. Na zachytenie hrboľatej štruktúry pridávaal do farby piesok. Všetky farby sú teplé a svieže, prežiarené svetelnými efektmi. Perspektívu v jeho tvorbe často neutralizuje šikmo šachovnicovo usporiadaná dlažba na podlahe interiéru.
K dosiahnutiu vernej kompozície a perspektívy pracoval Vermeer údajne s prístrojom zvaný „camera obscura“, ktorá bola predchodkyňou dnešných fotoaparátov (vynájdená na prelome 15. a 16.storočia). Predpokladá sa, že to bolo hlavne pri maľbách jeho dvoch krajinomalieb.
Vývoj tvorby
V maliarskom vývoji Jana Vermeera môžeme rozlíšiť tri obdobia. V prvom období vytváral rozmerné maľby s historickou tematikou. V druhom období maľoval rozmerné práce prežiarené teplými farbami, ktoré zobrazujú výjavy zo súčasného života. Sú to pokojné námety s jednou alebo dvoma postavami ponorenými do všednej, každodennej činnosti, niektoré z nich hrajú na hudobnom nástroji. Farby obrazov z tohto obdobia majú chladnejší kolorit. V poslednom období tvorby je vidieť určité zhrubnutie štýlu a je postrehnuteľná strata sviežosti farieb. V posledných rokoch chýba tiež určitá prirodzenosť, čo bolo pravdepodobne pod vplyvom finančných ťažkostí.
Vlastný umelecký štýl
Umelec si vytvoril na začiatku 60. rokov vlastný vyzretý štýl, ktorým sa odlišoval od ostatných maliarov. Typickými pre jeho maliarsku techniku sú intenzívne kontrasty, napr. červené šaty zobrazené vedľa svietivo bieleho čepca, čierny klobúk kontrastujúci so sivou stenou atď. Priestory pôsobia až nadprirodzene realisticky. Spôsob, akým modeluje tvary a s akou citlivosťou vníma kontúry, nemá v holandskej maliarskej epoche obdobu. V neskoršej tvorbe sa v jeho obrazoch objavujú stále menej mužské postavy a ich existencia je skôr naznačená rôznymi predmetmi (napr. v obraze „Perlový náhrdelník“ symbolika náhrdelníku ako darčeka od muža).
Koniec zlatého veku holandského maliarstva
Úmrtím Jana Vermeera sa skončil zlatý vek holandského maliarskeho umenia. Od konca 17. storočia upadol maliar do zabudnutia. Zachovali sa správy, že mohol mať mecenáša, ktorým mal byť Jacob Dissius. Po maliarovej smrti vlastnil až 19 jeho diel. Zvyšné sa väčšinou ocitli v zbierkach zberateľov. Jeho dielo bolo znovuobjavené až v polovici 19.storočia. Umelcova tvorba je doposiaľ dosť neznáma a na začiatku 20. storočia ho istý maliar (menom Van Meegeren) pod jeho menom falšoval, čo vyšlo najavo až v roku 1947.
Dnes je tento veľmi výstižný maliar žánrových výjavov považovaný za jedného z najväčších majstrov holandského maliarstva. Jeho tvorba je priam dokonalá, vidieť v ňom zmysel pre pokoj a harmóniu. Len tri umelcove diela sú presne datované. Je to Kupliarka (1656), Astronóm (1668) a Geograf (1669). U zvyšných nemožno dátum presnejšie určiť.
Ďalšie významné diela
Ateliér (okolo 1665), Kristus v dome Marty a Márie (okolo 1654 – 56), Dievča hrajúce na gitare (okolo1667), Žena s krčahom (okolo 1664-65), Žena s váhou (okolo 1671-74), Spiace dievča, Alegória vernosti, Dáma sediaca pri spinete.
Mliekarka (okolo 1658) – zobrazuje prostú ženu plnšej postavy v modrej zásterke a žltom kabátiku. Jediná postava zachytená počas nalievania mlieka je namaľovaná na pozadí prázdnej steny, no napriek tomu má nesmiernu výrazovú silu. Maliar zobrazuje činnosť ženy, z ktorej vyžaruje sústredenie, sebaovládanie a vyjadruje jej kľud i pohyb súčasne. Miestnosť je naplnená svetlom, ktoré akoby vychádzalo priamo z obrazu. Majstrovsky je znázornené tiež zátišie na stole.
Alegória viery - dielo symbolizuje katolícku vieru
Milostný list (okolo 1669 – 70) – hlavná scéna je znázornená cez otvorené dvere
Diana a jej spoločnice (okolo 1655 – 56) - umelcovo prvé známe dielo
Perlový náhrdelník (okolo 1664) - zachytáva prchavý okamih nedokončeného pohybu ženy, ktorá sa na seba pozerá v zrkadle. Zastavila sa pri jeho zapínaní očarená svojím vlastným obrazom alebo pohľadom na perly, ktorých odlesk zbadala v zrkadle. Na sebe má oblečený krátky žltý saténový kabátik lemovaný hermelínom (maliar si ho zrejme obľúbil, použil ho ešte na ďalších 6 obrazoch). Jediný zdroj svetla vychádza z okna naľavo. Na stole je pohodená ťažká tkanina, dolná polovica postavy i celého výjavu zostáva v hlbokom šere. Niektorí kritici nachádzajú v perlovom náhrdelníku symbolickú prítomnosť muža, ktorý ho žene zrejme daroval.
Dáma stojaca u spinetu (1670) - tento obraz pochádza z neskoršieho obdobia tvorby. Žena je osvetlená zozadu, svetlejšie akcenty sú na tvári a na šatách.
Hodina hudby (okolo 1662-64) - vyznačuje sa expresivitou a zložitou kompozíciou.
Dievča čítajúce list (okolo 1657) - zvláštny dôraz kladie na svetlo, ktoré dodáva jas a lesk červenej záclone. Svetlo dopadá cez otvorené okno a rozjasňuje tiež tvár dievčaťa. Zdôrazňuje štruktúru okenných rámov, žltého závesu i steny v zadnej časti miestnosti. Umelec vytvoril veľmi dômyselné tiene - zatienenie fragmentov steny, ktorá by inak pôsobila prázdne a až príliš rozmerne. Pomocou tieňov sa vyhýba monotónnosti. Pohľad diváka tak priťahuje k postave ženy. Stena tvorí prázdny priestor okolo dievčaťa, čím vytvára určitú intimitu. Záves a stôl zasa zreteľne oddeľujú pozorovateľa od dievčiny. Skúmaním tohto diela röntgenovými lúčmi v neskoršom období sa ukázalo, že maliar počas práce na obraze pridával a odstraňoval rozličné prvky, aby našiel ideálne vyváženú kompozíciu.
Dievča s pohárom vína a dvoma mužmi (okolo 1659 – 1660) - znázorňuje záletnú scénu
Kupliarka (alebo U kupliarky, 1656) - jeden z najkrajších obrazov na svete. Je to umelcove tretie umelecké dielo, ktoré sa dochovalo. Tento obraz znamená prechod umelca k žánrovým obrazom, ktoré sa odvtedy stali hlavnou oblasťou jeho tvorby. Na obraze sú spojené dve silné farby- je to žltá farba kabátika kurtizány a červený odtieň kabátika zákazníka. Tie isté, ale tlmenejšie odtiene nájdeme na koberci vpredu. Farby na bielom čepci a golieri sú nanesené v silnej vrstve. Veľmi jemne sú namaľované poháre a krčah, ktoré uzatvárajú celú kompozíciu na pravej strane obrazu. Zaujímavou postavou je nenápadná stará žena so šatkou na hlave s prešibaným výrazom v tvári - postava kupliarky.
Na obraze znázorňuje zrejme maliar i sám seba ako nenúteného svedka frivolnej scény (jediný známy umelcov autoportrét).Toto majstrovské dielo zatieňuje svojou krásou takmer celé západné umenie.
Čipkárka (alebo Paličkujúce dievča, okolo 1669 – 1670) - umelcov najmenší obraz, rozmery 24,5 x 22cm. Formát obrazu korešponduje s miniaturistickou technikou práce ženy. Jej postava je pohrúžená do práce, vyzerá sústredene a trpezlivo. Za ňou v pozadí je len prázdna stena, aby sa i divák sústredil na to, čo robí. Pri maľovaní použil bodovú techniku nanášania farieb, na ktorú neskôr naviazali impresionisti. Pri pohľade z diaľky pôsobí maľba jednoliatym dojmom.
Gavalier a dáma pijúca víno (asi 1658 - 60) – scéna je umiestnená v ľavom rohu izby. Osvetlená je jediným zdrojom svetla, ktoré prichádza tak ako u väčšiny obrazov z ľavej strany. V tomto diele možno nájsť aj hlbší, moralizujúci význam motívu. Za viditeľným zobrazením scény je v náznakoch vykreslená milostná scéna pochybného charakteru. Žena si pozdvihla pohár k ústam, akoby sa chcela vyhnúť vyčkávaciemu pohľadu svojho gavaliera. Ten je prichystaný jej okamžite doliať. Vyzerá to, akoby ju chcel opiť a zbaviť vlastnej vôle. Napriek tomu nepôsobí obraz hrubo ani eroticky.
Ulička v Delfte (okolo 1657-58) - na obraze sa nachádza jedna z mála Vermeerových krajinomalieb, zachytáva charakteristický pouličný výjav.
Pohľad na Delft (okolo 1661) - každý prvok zobrazenej krajiny je priam dokonalý (krajinu podriadil vlastnej vízii). Panorámu mesta s tehlovými domami dopĺňa pás vody a široký pás neba. Svetelné lúče rozdeľujú mesto na slnkom zaliatu a ponurejšiu časť. Vytvára ju obloha, nad mestom prechádzajú svetlé oblaky až do tmavých, búrkových mrakov v hornej časti obrazu.
Žena čítajúci list (alebo Mladá žena čítajúci list, okolo 1663) - žena v modrom kabátiku je v druhom stave, pravdepodobne ide o jeho manželku. Je sústredená a vytvára dojem zastavenia času.
Dáma v červenom klobúku (okolo 1665) – portrét je výnimočný majstrovským využitím svetelných efektov a zmyselnosťou.
Umelecký ateliér (alebo sa nachádza tiež pod názvami Alegória maliarstva či Maliar v svojom ateliéri, okolo 1665) - obraz má charakter intímnej spovede. Detaily naznačujú umelcovu úctu k dejinám maliarstva, ktoré sú na obraze namaľované s veľkou precíznosťou. Zobrazuje maliara oblečeného do historického odevu a obráteného chrbtom k pozorovateľovi. S určitosťou je to sám Vermeer, ktorý začína maľovať portrét mladej ženy. Pózujúcou postavou s venčekom na hlave je múza Clio, patrónka dejín. Maliar chcel zrejme vyjadriť, že umelec by si mal vyberať témy z dejín. To zodpovedalo názoru vtedajšej doby, že historická maľba je jedným z najvznešenejších druhov maliarskeho umenia. Majstrovsky zobrazený je luster a s veľkou presnosťou veľká mapa zavesená na stene. Môžeme na nej dokonca rozpoznať Holandsko pred rokom 1581. Vermeer chcel pravdepodobne vyjadriť nostalgiu za dobou, kedy bola jeho vlasť ešte katolíckou krajinou. V diele spája naturalistickú techniku so zložitou kompozíciou a nádherne osvetleným priestorom. Kompozičné prvky sú dokonale vyvážené, ľavú stranu kompozície oddeľuje bohato zdobený záves. Rodina sa snažila, aby práve tento obraz aj v najťažších chvíľach zostal ich vlastníctvom.
Použité zdroje
- Jan Vermeer van Delft, Největší malíři. Život, inspirace a dílo, č. 61, 2000
- Velikáni výtvarneho umenia (vydavateľstvo Perfekt, a.s., Bratislava, 1996)