Plagát » Žena - symbol plagátov » Výtvarné techniky | Výtvarná výchova

Každý plagát je reklamou, či propaguje časopisy, divadelné predstavenia, cigaretový papier, alkohol, zábavné podniky, čokoládu, vždy je reklamou. Je reklamou aj pre samotného umelca a modelky, speváčky, hercov, zobrazených na plagátoch. V secesii bol plagát veľkou reklamou ženského pôvabu. Deväťdesiatdeväť percent plagátov zobrazuje vo svojej kompozícii ženu, pretože pre secesný plagát boli muži nepoužiteľní, škaredí, predstavovali iba percento ich použitia v plagátovej tvorbe.

Námet ženy bol najčastejšie zobrazovaný na litografických plagátoch a divadelné či komerčné plagáty tvorili akúsi studňu nevysýchajúcich možností mladých, začínajúcich umelcov túžiacich sa presláviť vo svete umenia. Plagáty sa neraz stali ich odrazovým mostíkom na dlhej ceste za nesmrteľnou slávou.

Žena sa stala hlavným motívom, ktorý spájal všetkých umelcov na prelome 20. storočia. Je neodmysliteľnou súčasťou plagátového umenia. Nikdy v dejinách umenia nebolo ženské telo znázorňované v takom množstve a s takým erotickým nádychom ako práve v plagátovej tvorbe v období medzi rokmi 1890 a 1905. Symbol ženy zaplavil ulice miest po celom svete.

Vzťahy medzi oboma pohlaviami začali byť vnímané predovšetkým v rovine zmyslovej a v súlade s touto optikou sa stala dôležitou rovnako erotická symbolika rastlinných i zvieracích foriem, ktorá bola pravdovravnejšia než najpresnejšie volené slová. Dekadencia oživila skryté vášne, dala zmyslovosti spoločenský význam a uviedla ju do salónov, neresť a obscénnosť zahalila plášťom umenia. Dynamickými líniami vykrojená večná Eva – vystupujúca z hmlového oparu alebo unášaná vlnami životodarnej pralátky, uväznená i odovzdaná, spútaná prúdom svojich vlastných vlasov – sa stala dekoratívnym emblémom, ktorého sa zmocnili všetky secesné umelecké prejavy.

Ženský idol prelomu 20. storočia belle epoque (neurčite premenlivý charakter ženy, ktorá na čas ovládla celý Paríž a stala sa ideálom ženskej krásy na celom svete) je rodnou sestrou éterických oduševnených panien z obrazov Danta Gabriela Rosettiho. Pre slávneho preraffaelistického maliara bolo ženské telo symbolom všetkej krásy. Avšak jeho zasnené ženské postavy, stelesňujúce splynutie erotiky s ušľachtilosťou duše, majú plné a zmyselné pery, ktoré kontrastujú so zbožným výrazom v očiach.

Slovo žena tiež nadobúda v secesii aj nebezpečného výrazu – žena je zároveň zlý a animálny tvor, upír, ktorý požiera mužov, Je to vraždiaca Judita, sajúci upír a zvádzajúca, vo víre nekonečného tanca, ktorá bez prestávky pokúša a ohrozuje silné pohlavie.

Bola to snáď nevinnosť a čistota, čo pôsobila na ľudí stojacich pred plagátmi na uliciach miest alebo erotickosť vyžarujúca z týchto plagátov? Kto boli tieto ženy, ktoré sa v tenkých šatách s krásnymi dlhými vlasmi, usmievali z plagátov na prizerajúcich sa ľudí? Boli to kurtizány, herečky, obyčajné ženy, že dokázali očariť umelcov, ktorí potom tvorili tie úžasné plagáty?