Nabizmus (1888 – 1899) ako smer existoval len 10 rokov, ale jeho umelecký vplyv bol obrovský. Postimpresionistická skupina „Nabis“ (Les Nabis) bola avantgardným zoskupením, ktoré vzniklo vo Francúzsku z nadšenia Gauguinovým umením koncom 19. storočia. Umelci sú často spájani so symbolizmom. Skupinu tvorili priatelia, väčšinou mladí maliari, ktorí boli nespokojní so svetom umenia a s pevne danými maliarskymi metódami, vyučovanými na súkromnej umeleckej škole „Akadémie Julian“ v Paríži. Názov má svoj pôvod v hebrejčine.
Nabistická maľba
Nabisti odmietajú pravidlá akademickej perspektívy a sú proti kopírovaniu podľa prírody. Ich snahou je znázorniť pocity a zachytenie duševného stavu maliara v priebehu tvorivého procesu. Podľa nich nemusí umelecké dielo kopírovať skutočnosť, ale malo by vyjadrovať pocity umelca, ktoré vníma v kontaktu so skutočnosťou. Hlboko sa zaujímajú o estetické teórie, zjednodušenie a štylizáciu skutočnosti. Preto nemá pre nich téma, na ktorej umelec pracuje, význam. Ich maľba smerovala k dekoratívnemu maliarstvu. Nechali sa inšpirovať japonskými rytinami, ktoré obdivovali.
Zaviedli celý rad estetických inovácií. Pri kresbe používali úsporne línie a odvážne vzory. Čistú farbu nanášali v širokých plochách jednoduchým a harmonickým, mäkkým spôsobom. Odmietali ideál závesného obrazu. Estetiku rozšírili do oblasti úžitkového umenia, divadelných dekorácií, architektonickej maľby, dekoratívnej nástennej maľby, plagátov, knižných ilustrácií a návrhov pre divadlo. Tvorili playbills (plagáty či programy k divadelným hrám) a ďalšie publikácie s použitím relatívne novej metódy farebnej litografie. Používali tradičné prvky ako je plátno, ale tiež maľovali na rad plochých povrchov, vrátane zamatu, lepenky, textilu, nábytku, tapiet, keramiky a robili výzdoby stien či vitráže.
Skupina ,,Nabis"
K založeniu skupiny „Nabis“ došlo v roku 1888 po návrate umelca Paula Sérusiera z Bretónska, kde sa stretol s Gauguinovým syntetizmom. Pridalo sa k nemu viacero rozčarovaných a nespokojných študentov z „Akadémie Julian“. Nabisti sa začali stretávať v parížskom bare. Skupinu tvorili Paul Serusier, Maurice Denis, Pierre Bonnard, Édouard Vuillard, Paul Ranson, Ker-Xavier Roussel. O niekoľko rokov neskôr sa k nim pridali Félix Vallotton, holandský maliar Jan Verkade, maďarský maliar József Rippl-Rónai a ďalší dánski a švajčiarskí umelci.
Paul Sérusier vytvoril v Bretónsku pod Gauguiným vedením základné dielo nabizmu - „Talizman“ (olej na dreve), ktoré získalo po návrate do Paríža veľký obdiv. Toto dielo sa povôdne volalo Aven v Lesíku lásky (krajinný výsek s riečkou Aven, kúskom lesa, cestou a mlynom v Pont-Avenu).
Nakoľko bolo dielo prijaté s nadšením, Sérusier sa rozhodol, že sa obraz stane ich „talizmanom“ a na základe toho bol premenovaný. Touto prácou sa snažil upustiť od svojej tradičnej opisnej funkcie, aby vyjadril osobné emócie a duchovné pravdy. Gauguin povzbudzoval Sérusiera, aby priblížil prírodu zo subjektívneho hľadiska a farby používal priamo z tuby bez ich vzájomných kombinácií a bez pridania bieloby. Korigoval v ňom subjektívny pocit vnímanej skutočnosti a objektívnu podobu pretvoril na takmer abstraktný portrét. Určité prvky krajiny tu ale zostávajú rozpoznateľné. Sérusier sa stal pokračovateľom nového, výrazne koloristického a subjektívneho spôsobu maľby. Na rozdiel od impresionistov používal kompaktné a veľké plochy čistých farieb, ostré farebné prechody, výrazné obrysové línie a doposiaľ nezvyčajné zjednodušovanie a elementarizovanie reálnych tvarov, smerujúcich takmer až k abstrakcii. Od Gauguina prevzal metódu pozorovania prírody.
Inšpiráciu čerpal nielen z jeho diela, ale bol priam nadšený krajinou celej oblasti Bretónska a tamojším folklórom. Toto takmer abstraktné dielo vzniklo ako dôkaz oslobodzujúcich možností symbolizmu.
Prvá výstava Nabistov sa konala v roku 1891 v galérii Le Barc de Boutteville. Sérusier sa podieľal na sólových aj skupinových výstavách vo Francúzsku i po celej Európe až do roku 1899. Rozdiely v názoroch skupiny Nabis sa prejavili po ich druhej výstave v roku 1896. Denis a Sérusier stále častejšie hľadali útočisko v bretónskej prírode, zatiaľ čo Bonnard, Vuillard a Vallotton obdivovali život hlavného mesta. Rozdiely sa najviac prejavili počas ich spoločnej výstavy v roku 1899 u Durand-Ruela. Po nej sa každý z umelcov uberal svojou vlastnou cestou, ale priateľské vztahy ich spájali i naďalej.
Teoretik skupiny Maurice Denis definoval obraz ako plochu pokrytú farbami, usporiadanú podľa určitých zákonov. Subjektivita a to, čo by sa dalo nazvať umelcov osobitý štýl, bolo v skutočnosti vykonané cez voľbu, ako usporiadať farby. Modelácia a priestorové hodnoty maľby ustúpili do pozadia. Bonnard, Denis a Vuillard patrili medzi najvplyvnejších umelcov, ktorí prijali dekoráciu ako primárnu funkciu maľby.
Najvýznamnejší predstavitelia nabizmu: Paul Sérusier, Félix Vallotton, Jan Verkade, Édouard Vuillard, Pierre Bonnard, Maurice Denis, Maxime Dethomas, Meyer de Haan, Rene Georges Hermann-Paul, Henri-Gabriel Ibels, Georges Lacombe, Lugne-Poe, Aristide Maillol, Paul Ranson, József Rippl-Rónai, Ker-Xavier Roussel, James Pitcairn-Knowles
Umenie Nabistov je zároveň mystické i zmyselné. Diela navodzovali ilúziu hĺbky, upustili od lineárnej perspektívy a modelovania. Významne zasiahlo i oblasť úžitkového umenia. Zdôrazňovalo kontinuitu medzi umením a dizajnom. Ich diela oslavujú vzor a ornament, spochybňujú hranice, ktoré rozdeľujú výtvarné umenie od remesla a v mnohých prípadoch dopĺňajú interiéry. Okrem krásy, ktorá sa nachádza v prírode, sa snažili o jej vyhľadávanie inde, o uchopenie tajomného a mystického i v prípade, že sa veci týkajú bežného, každodenného života. Umelecké dielo bolo podľa nich konečným produktom a vizuálnym vyjadrením umelca, syntézou prírody a osobných estetických metafor a symbolov.
Použité zdroje
Nabisté. Největší malíři. Život, inspirace a dílo, č. 13, Praha, 2000
http://www.metmuseum.org/toah/hd/dcpt/hd_dcpt.htm