Plagát v období secesie » Výtvarné techniky | Výtvarná výchova

V druhej polovici 19. storočia sa vyvinuli základné rysy a myšlienky spoločenského usporiadania a technického vybavenia, ktoré sú dnes charakteristické pre moderný život. Od prvej elektrickej batérie až po občianske vojny, od prvého telefonického hovoru až po všeobecné hlasovacie právo, väčšina bežných životných prostriedkov a náležitostí politiky slúžila neobvyklej koncentrácii obyvateľstva v mestách a ich narastajúcemu osobnému pohodliu. Tieto znaky modernej doby boli patentované práve v týchto rokoch veľmi dynamického rozvoja spoločnosti. Nastala obrovská migrácia obyvateľstva do miest, s ktorou súvisí nebývalý rozvoj komunikačných a informačných prostriedkov. Práve žurnalistika a plagátová tvorba sa stali najrozšírenejšou formou verejného oznamovania do doby, kedy sa pravidelne uskutočňovalo rádiové vysielanie.

Demokratický rozvoj spoločnosti zasiahol aj umenie. Umelci už nechceli oslavovať ideálne hodnoty feudálneho, aristokratického režimu. Stavali sa proti akademickým pravidlám a objavili slobodu, ktorú im prinášal život. Ako inšpiračný zdroj hrala hlavnú úlohu príroda a jej princípy pohybu, premeny, dynamiky a rastu. Verili, že sa ornamentom dokážu postaviť proti klasickému umeniu. Ťažiskovou témou bola téma ženy, ako nositeľky vysokých duchovných hodnôt a ako personifikácia erotických vlastností. Vlasy ženy sa stali obľúbeným prvkom secesie. Secesia sa na jednej strane pokúšala ozdraviť život, na druhej predstavovala dekadenciu, cynizmus až morbídnosť. Využila kult erotiky a smrti, skúmala duševné nálady, bola introvertná i optimistická, výbušná a energická, ale vnútorne rozporuplná a zložitá. Inšpirovala sa symbolizmom, japonským, keltským a krétskym umením.

V secesii sa preferoval závesný obraz, gobelín, ale aj plagát a farebná litografia. Umenie sa tak dostalo do mestského prostredia, kde hrala dôležitú úlohu samotná ulica. Ulica sa na konci 19. storočia premenila na otvorenú spoločenskú scénu, rozšírila svoje pôsobenie. Nebola len cestou z kamenných kociek po ktorých sa ľudia presúvali z miesta na miesto. Ulica bola miestom zábavy, pokušenia, bohémskeho života, ale aj miestom, v ktorom sa menili dejiny.

Na ulici prežívali svoj život všetci chodci a práve pre týchto chodcov bol určený aj plagát, ktorý ich mal sprevádzať, tešiť, povzbudzovať. Mal si vynútiť ich pozornosť, mal prekvapiť, vzrušiť a hlavne upútať. A plagát, vylepovaný na stenách miest medzi rokmi 1890 až 1905 to dokázal najlepšie. Z každej strany sa na chodcov usmievali prekrásne dievčatá a lákali ich kúpiť si kávu, alkohol, bicykel, šijací stroj, plynové lampy alebo pozývali do kabaretov, divadiel a nočných podnikov zhliadnuť hviezdy vtedajšieho umeleckého neba. Počas tohto obdobia sa plagát povzniesol až na úroveň umeleckého diela, čo bolo predtým nemysliteľné. Vďaka svojej umeleckej hodnote premenil vtedajšiu ulicu na jednu obrovskú galériu prístupnú rovnako žobrákovi ako aj boháčovi.

Obrovská popularita reklamného plagátu v secesii, či už išlo o komerčný alebo umelecký plagát, mala neblahý vplyv na stále dychtivejších zberateľov týchto plagátov. Veľmi rýchlo sa tak stalo módnym zhromažďovanie reklamných plagátov do súkromných zbierok, pričom sa z týchto zberateľov neraz stávali zlodeji strhávajúci plagáty zo stien. „Vonkajšie múzeum“ sa z ulice prenieslo do domu a bolo ukazované ako pôvabný a nový spôsob dekorácie. Vášeň pre tieto zbierky bola taká obrovská, že niektorí zberatelia nazhromaždili aj 500 – 600 rozličných plagátov, ktoré prenášali cez Atlantik do Spojených štátov amerických. V roku 1896 bolo len v Amerike viac ako 6000 zberateľov plagátového umenia. Idea „vonkajšieho múzea“ sa premiestnila do súkromných zbierok, čo z jedného hľadiska môže tešiť, pretože tým sa potvrdilo, že plagát je plnohodnotným umeleckým dielom. Na druhej strane však stojí pôvodná funkcia plagátu, lebo plagát bol určený širokej verejnosti a patril na ulicu.

Reklamný plagát tak už opäť nebol demokratickou formou umenia, pretože sa stal prístupným len boháčom a obyčajným chodcom zostali len šedé a pusté ulice miest. Spoločne s týmto fenoménom aj nadvláda hodnotného plagátu začala na začiatku 20. storočia ustupovať do pozadia.

Plagát sa v 20. storočí s rastúcou potrebou čo najrýchlejšie a v čo najväčšom počte informovať stal výtvorom tak samozrejmým, že stratil svoju pôvodnú umeleckú hodnotu. Technika farebnej litografie používaná pri tvorení plagátov bola pomaly nahrádzaná kvalitnejšou a lacnejšou ofsetovou technikou. Je iróniou, že najpoužívanejšiu grafickú techniku, ktorou farebná litografia v plagátovej tvorba bola, vynašiel Čech Alojs Senefelder a ďalší Čech, Kašpar Hermann, ju v podstate odstavil na vedľajšiu koľaj, pretože v roku 1907 vytvoril prvý ofsetový stroj. Tak rýchlo ako sa litografia vďaka svojim možnostiam dostala na vrchol záujmu umelcov tvoriacich plagáty, tak rýchlo sa aj prestala používať.

Pre mnohých umelcov, ktorí boli priekopníkmi plagátového umenia v secesii, predstavovala plagátová tvorba iba prechodným úsekom ich rozvíjajúceho sa talentu. Veľa z najvýznamnejších plagátových umelcov sa po roku 1900 začalo venovať iným oblastiam výtvarnej tvorby. To je aj prípad jedného z najvýznamnejších plagátových umelcov, Julesa Chéreta, ktorý sa po tomto roku vrátil naspäť ku klasickému maľovaniu a z parížskych stien sa vytratili jeho usmievavé Chéretky.

Krásne, usmievavé dievčatá na plagátoch prinášajúce radosť chodcom na uliciach sa už po krátkej dobe vymenili za drsných chlapov v prilbách verbujúcich mladých mužov do vojen. Táto nová móda sa v roku 1914 stala predpoveďou dlhoročného nástupu propagandy a agitácie prostredníctvom plagátového umenia. Kde sa pominuli zlaté časy dekoratívneho plagátu ?

Našťastie, plagátové umenie v 20. storočí udržiaval pri živote filmový a divadelný plagát. V súčasnosti sa nám môže zdať, že filmový plagát z výtvarného hľadiska zomrel. Novými trendami jeho prevedenia sú fotografické koláže, tváre známych hercov lákajú na dejové filmy, ktoré predáva predstava, že na filmovom plátne uvidíme obľúbeného herca. Divadelný plagát však vo svojej výtvarnej forme prežil. Samozrejme, prechádza ďalšími a ďalšími fázami dúfajme nikdy nekončiaceho vývoja.

Plagáty boli v secesii skutočnými umeleckými skvostami prístupnými každému človeku. Hoci sa umelecká hodnota plagátov v 20. storočí rapídne znížila, stále dokážu zaujať širokú verejnosť a výtvarných kritikov. Bohužiaľ nie na ulici, kam plagát patrí, ale na rôznych výstavách a bienále plagátov.