Akvarel » história akvarelu - Výtvarné techniky | Výtvarná výchova

Znalosť rozotierania pigmentov a farbív vodou je veľmi stará. Môžeme ju sledovať už v najstarších prejavoch ľudskej hmotnej kultúry ako najjednoduchšiu dekoratívnu techniku, ale aj pri výzdobe rukopisov (najstarším príkladom sú egyptské knihy mŕtvych). Najviac sa používala v Japonsku a Číne, kde sa takto zdobili dekoratívne predmety (vejáre, lampy, tienidlá) a závesné obrazy (makimona). Už v užšom zmysle je však akvarel známy ako samostatná technika maľby až na konci 17. storočia, hoci už nemeckí maliari v prvej polovici 16. storočia – Albrech Durrer, Hans Holbein a niektorí umelci podunajskej školy, napríklad Albrech Altdorfer – akvarelovú techniku bežne používali. Lukáš Leydenský tak isto koloroval svoje kresby akvarelom.

Akvarel bol však dlho považovaný skôr za doplnkovú techniku slúžiacu na prípravu definitívnej maľby a na kolorovanie kresby. Holandskí a flámski maliari 17. storočia tak zhotovovali lavírované skice krajín alebo interiérov a veľkí freskári používali akvarel ako rýchlu pracovnú pomôcku na študijné kompozície.

Akvarel sa tiež používal pri drobnomaľbe, najmä v portrétnej miniatúre, ktorej korene nájdeme u Hansa Holbeina mladšieho. Táto technika, spočiatku na pergamene, neskôr na slonovinových a kostených doštičkách sa považovala za veľmi účelové odvetvie maľby a vyvíjala sa pomerne samostatne, často využívala príbuzné techniky, hlavne gvaš a pastel. Na vyššej úrovni pestovali akvarel Francúzi Nicolas Poussin (1594 – 1665) a Claude Lorrain (1600 – 1682), najmä v dokonalých, svetelne pozoruhodných štúdiách krajín. Nemali však priamych následníkov. Jedným s prvých veľkých maliarov, ktorí dali prednosť tejto technike pri definitívnom vyjadrení a ktorí tak stali na začiatku svojbytného rozvoja akvarelu, boli Angličania Villiam Turner (1775 – 1851) a Thomas Girtin (1775 – 1802).

Akvarel sa dostal už na začiatku 19. storočia do programu umeleckých škôl a maliarskych akadémií. Stal sa tiež obľúbenou technikou vedutistov a maliarov žánrových obrazov, s ktorých za všetkých možno menovať rakúskych maliarov otca a syna Jakuba a Rudolfa Altovcov, ktorí sa preslávili technickým majstrovcom.

V 19. storočí sa technika akvarelu dosť uvoľnila. Maľovalo sa na suchý nepripravený podklad a používala sa už krycia beloba na zdôraznenie svetiel, alebo ako čiastočná podmaľba. Niekedy táto technika zámerne prechádzala do kombinácie priesvitných akvarelových farebných vrstiev s opakovaným gvašom, často aj s pastelom. Tak isto sa používala silná imprimitúra z rybieho oleja a bieloby. Na dosiahnutie väčšej hĺbky odtieňov, najmä v tieňoch sa jednotlivé farebné vrstvy izolovali liehovým fixatívom, ktorý zabraňoval miešaniu a spájaniu ďalšej vrstvy. Umelci špecializovaní na tento druh maľby si zväčša vypracovali osobitú techniku, často presahujúcu rámec klasického chápania i technických zásad, ktoré dnes je však ťažké postihnúť.