Obraz „Dvorné dámy - Las Meninas“ je nazývaný aj ako „Rodina Filipa IV. – Las Meninas“. Je považované nielen za najvýznamnejšie dielo európskeho maliarstva, ale tiež za vrcholné dielo celej histórie svetového umenia vôbec. Španielsky barokový maliar Diego Rodriguez de Silva y Velázquez ho vytvoril na objednávku. Dôvod i pozadie vzniku nezvyčajného obrazu vyvoláva i dnes veľa hádaniek.
Vierohodné zobrazenie kráľovskej rodiny
Tento nenútený skupinový portrét bol namaľovaný v poslednom období umelcovho života v roku 1656 olejom na plátne. Má obrovské rozmery, na výšku to je 3,18 m a na šírku 2,76 m. Témou v tomto monumentálnom naturalistickom diele sa stáva diskrétne zobrazenie života na kráľovskom dvore, zachytenie gest a pohľadov postáv. Výjav sa odohráva v interiéri madridského zámku Alcázare, v miestnosti bohato vyzdobenej obrazmi. Toto dielo ničím nepripomína panovnícku moc. Púta svojou nenútenosťou, výstižnosťou a výrazovou pravdivosťou. Zároveň je realistickým a vierohodným výjavom zo súkromného života kráľovskej rodiny. Portréty sa vyznačujú jednoduchosťou a svetelným efektom. Prirodzenosť všetkých zobrazených hrdinov je namaľovaná s veľkým majstrovstvom.
Mimoriadna zložitosť skupinového portrétu
Kompozične nový skupinový portrét „Dvorné dámy - Las Meninas“ (meninas, čo po portugalsky znamená „malé dámy“) patrí k najzložitejším a najimpozantnejším dielam. Scéna sa odohráva v miestnosti, ktorá bola daná maliarovi k dispozícii. Autor na obraze zachytil aj sám seba s paletou a štetcom v ruke. Rozmiestnením postáv v priestore zvyšuje čaro bezprostrednej živosti. Tak ako všetky osoby, sú identifikovateľné tiež obrazy na stenách a sála.
Dielo je možné interpretovať rôznymi spôsobmi. Je portrétom nielen kráľovskej rodiny Filipa IV. a ich členov, ale diskutovaná je aj prítomnosť samotného maliara na obraze. Podľa odborníkov a bádateľov nemožno jednoznačne povedať, či je objektom maliarovej pozornosti kráľovský pár, ktorých podoby sa odrážajú v zrkadle umiestnenom v zadnej časti miestnosti alebo ide skôr o portrét infantky a jej sprievodu. O tom, čo maľuje, môže podrobnejšie vypovedať zrkadlo v pozadí a malá infantka im mala spríjemniť monotónne pózovanie. Na rozmerné plátno maliar pravdepodobne práve maľuje ich podobizne. Tejto interpretácii však protirečí skutočnosť a žiadny zdroj neuvádza, že bol niekedy dvojportrét Filipa IV. a Marie Anny namaľovaný.
Pravdepodobnejšou verziou je, že maľoval infantku so sprievodom a reprodukoval to, čo vidíme my. Kým umelec maľuje, do miestnosti vstupujú kráľovskí manželia. Niektorí z prítomných už zbadali prichádzajúci kráľovský pár a umelec prerušil svoju prácu. Takisto ich zbadala jedna z dvorných dám. Dvorný maršál v pozadí je pripravený ich odprevadiť.
Ústredná postava obrazu
V strede kompozície je zachytená infantka Margarita Teresa, následníčka trónu (dcéra kráľovskej rodiny). V čase maľovania mala päť rokov. Obklopená je spomínanými dvornými dámami, zvanými „las meninas“, podľa ktorých je obraz pomenovaný. Osoba Margarity je charakterizovaná veľmi výstižne. V jej výraze vidieť detskú zraniteľnosť, vznešenosť, ale zároveň šibalstvo detskej tváričky. Infantka so zlatými vláskami je zobrazená v bielych hodvábnych šatách so zdobenými rukávcami i živôtikom.
Vzťahy osôb na portréte
Kráľovskú rodinu v tej dobe tvorili kráľ Filip IV. Španielsky a jeho manželka Mária Anna Rakúska. Ich dcéra Margarita Teresa ich prišla pozrieť v sprievode celej svojej suity. Vyzerá to, ako by pozerala priamo na nás, môže však pozerať na rodičov. Malá infantka prišla v spoločnosti dvorných dám a doprevádzajú ju ešte dvaja liliputi a dvorní úradníci. Vľavo jej ponúka jedna z dvorných dám (Maria Agustina Sarmiento) v kľačiacej polohe, tak ako predpisoval vtedajší dvorný protokol, na zlatej tácke červený terakotový krčah s nápojom. Druhá (Isabel de Velasco) sa ukláňa kráľovskému páru a čaká na príkazy princeznej. Obe pôvabné malé dvorné dámy, ktoré sa o ňu starajú, majú oblečené nádherné vystužené krinolíny.
Liliputka Mari-Bárbola je osobnou spoločníčkou a obľúbenkyňou princeznej. Stojí za psom a jej nie pekné črty, neforemná postava i tmavé šaty zdôrazňujú ešte viac jemnú infantkinu krásu. Vedľa nej stojí útly liliput a dvorný šašo Nicolasito de Portusato, ktorý dobiedza nohou do veľkého spiaceho psa. Na obraze navodzuje pocit nenútenosti a naznačuje tým určitú dôvernosť a ľahostajnosť voči tomu, čo ho obklopuje. Podľa driemajúceho psa možno usúdiť, že je spoločnosť v miestnosti už dlhšie. Vyzerá to, akoby účasť na maliarskych sedeniach v paláci bola úplne bežná.
V prítmí za nimi vedie rozhovor mníška s úradníkom (možno kňazom) a ich prítomnosť naznačuje moc cirkvi. Dospelí majú zrejme dozerať, aby sa návštevníci správali slušne.
V zadnej časti miestnosti na schodoch sa nachádza kráľovnin komorník José Nieto Velázquez, ktorý bol zodpovedný za každodenný chod kráľovskej domácnosti (pravdepodobne bol maliarovým príbuzným). Jeho postava uzatvára celý priestor. Otvorené dvere s niekoľkými schodíkmi vedú do jasne osvetleného priestoru. Dvorný maršal zrejme otvoril dvere a odhrnul záves, aby odprevadil kráľovský pár. Tento výjav možno ale interpretovať aj ako upozornenie na odraz kráľa a kráľovnej v zrkadle.
Velázquez považoval za dôležité maľovať okrem kráľovskej rodiny aj služobníctvo a najmä liliputov, ktorí tvorili súčasť kráľovského dvora. Boli to pre neho rovnako zaujímaví ľudia ako členovia kráľovskej rodiny (v tej dobe sa dávali portrétovať iba najbohatší). Študoval výzor každej z postáv, aby mohol odhaliť jej charakter.
Rafinovaná kompozícia pred zrkadlom
Celú šírku obrazu vypĺňa skupinka ôsmich postáv. V strede sa nachádza infantka. Kompozíciou pred zrkadlom vytvára maliar vnútorný portrét kráľovskej rodiny, do ktorej v určitom zmysle patril aj on sám. Kráľovský pár stojí na mieste pozorovateľa obrazu a ich postavy sú vidieť v zrkadle. Celá scéna sa predvádza im. Do popredia obrazu stavia ich dcéru (plod mnaželského zväzku), ktorá sa nachádza v centre kompozície. Postava vedľa zrkadla nás určitým spôsobom upozorňuje na odraz kráľa a kráľovnej v zrkadle, ktorí by inak mohli zostať bez povšimnutia (zrkadlo vnútri obrazu už pred ním umiestnil van Eyck v podobizni manželov Arnolfiniovcov). Taktiež prázdne háky na lustri vedú náš zrak smerom dozadu miestnosti a ten najvzdialenejší smeruje k zrkadlu, v ktorom sa odráža kráľovský pár.
Obraz v obraze
Bohato oblečený maliar predstavuje sám seba ako dvorana (Velázquez bol naozaj váženým dvorným maršalom). Autoportrét maliara počas jeho práce na kráľovskom dvore sa v tejto podobe objavil po prvý raz a vyvoláva zvláštny záujem. Španielska etiketa bola veľmi prísna a iba pár ľudom bolo dovolené zotrvať v takej intímnej blízkosti kráľovskej rodiny. Svedčí to o jeho rastúcej prestíži, ktorej sa na kráľovskom dvore tešil. Je to zároveň jeho jediný autoportrét, ktorý môžeme s istotou pokladať za vlastný. Dôstojný postoj svedčí o hrdom sebavedomí muža, který si vždy zachoval vnútornú nezávislosť a to aj voči kráľovskému objednávateľovi (v ktorého službách odieval dôležitých dvorných úradníkov).
Umelec, ktorý sa portrétoval pri maľovaní plátna prišiel s témou obrazu v obraze. Vidieť je zadná strana obrovského plátna, ktoré je opreté o veľký stojan. Môžeme sa ale len domnievať, čo maľuje. Podľa niektorých odborníkov a vzhľadom k veľkosti plátna ich viedla k domnienke, že umelec počas maľovania maľoval vlastný portrét a len nám ukazuje, čo sa odohráva pred v plátnom a za ním. Je hlboko sústredený, zakláňa sa a skúmavo, nenáhlivo si prezerá spoza plátna kráľovský pár. Nerozptyľuje ho ani infantka s jej družinou. Stojí hrdo v ľavej časti obrazu so štetcom a paletou v ruke. Jeho postava prevyšuje všetky ostatné a vyzerá to, akoby išiel portrétovať pozorovateľa.
Velázquez má na sebe kráľovské vyznamenanie, kríž rytierskeho rádu sv. Jakuba, čím bol povýšený do rytierského stavu. Kráľ Filip mu ho udelil tri roky po dokončení obrazu. Podoba kríža bola na príkaz kráľa domaľovaná až v roku 1640 po maliarovej smrti, kedy povýšil kráľ maliarstvo na slobodné umenie.
Hra svetla a tieňa
Na scénu preniká svetlo z okna vpravo. Hra svetla a tieňa na bočnej stene zvyšuje ilúziu hĺbky obrazu. Svetlo prichádza tiež z miesta na schodoch, kde stojí komorník. Najvýraznejšie ale dopadá svetlo z miesta, kde stojí kráľovský pár, teda z miesta pozorovateľa. Ilúziu priestoru pomáha tiež vytvoriť nezvyčajne veľká plocha stropu.
Väčšia časť plátna je však ponorená do pološera. To sa týka aj obrazov vzadu na stene. Rozpoznať môžeme len dve diela, jedno je kópiou Rubensovho diela Atény a Arachné, druhé Jordaensovho Apolóna a Marsyása.
Nová technika
Velázquez použil harmonizujúce sýte farby a pracoval plynulým štýlom s dlhými viditeľnými ťahmi štetca. Maľba s dlhými štetcami mu umožnila oveľa pohotovejšie svoje dielo hodnotiť. Vyvinul techniku, pri ktorej sú detaily obrazu zreteľné iba z určitej vzdialenosti. S virtuóznou ľahkosťou ťahov sa mu darí vytvoriť takmer nadskutočnú ilúziu, v ktorej nie je možné oddeliť zdanie od skutočnosti. Zobrazenie postáv vyvoláva dojem plastickosti jemným tónovaním a nanášaním mnohých odtieňov farieb. Niekoľko ťahov štetca presvedčivo charakterizuje optickú hodnotu svetlých stužiek a ružíc v čiernych vlasoch vľavo stojacej dvornej dámy Marie Agustiny alebo jemne členených prstov infantky Margarty Teresy.
Dielom „Dvorné dámy“ chcel pravdepodobne Velázquez vyjadriť ušľachtilosť svojho umenia v dobe, kedy bolo maliarstvo považované za nedôstojné a manuálne remeslo. Mal v úmysle ním vyzdvihnúť vznešenosť umenia založeného na idei, teda na činnosti ducha.
Obraz „Dvorné dámy - Las Meninas“ sa nachádza v „Museo del Prado“, v Madride.
Použité zdroje
- Robert Cumming, Slávne obrazy (vydavateľstvo Fortuna Print, Bratislava, 1996)
- Anna-Carola Kraussová, Dějiny malířství od renesance k dnešku (vyd: nakladatelství Slovart 1996, Praha)
- Götz Eckardt, Diego Velázquez (vydavateľstvo Tatran Bratislava/Henschelverlag Berlín, 1987)