Sixtínska kaplnka predstavuje z historického a umeleckého hľadiska jednu z najvýznamnejších častí pápežského paláca vo Vatikáne. Postaviť ju dal pápež Sixtus IV., ktorý mal veľký podiel na urbanistickej obnove Ríma (odtiaľ názov Sixtínska). Začiatok výstavby bol okolo roku 1475 a dokončená bola v roku 1480. Posvätnosť tohto miesta mali umocniť architektonické prvky ranokresťanského obdobia, napr. aj dlažba z viacfarebného mramoru.

Rozľahlá pravouhlá sieň má dĺžku 40,23 m a šírku okolo 13,5 m. Klenba s nepravidelne rozmiestnenými lunetami sa dvíha do výšky 25 metrov. Po oboch pozdĺžnych stenách je po šiestich oknách. Interiér o rozlohe 1000 m2 je zdobený freskami. Na severnej stene (pri vstupe do kaplnky vpravo) sú znázornené výjavy zo života Ježiša Krista. Na južnej stene (pri vstupe do kaplnky vľavo) sa nachádzajú výjavy zo života Mojžiša. Západnú stenu (čelnú) tvorí oltár, kde je znázornený Michelangelov „Posledný súd“.

Last judgement

Nástenné fresky

Nástenná plocha pod oknami je vyzdobená freskami. Výzdoba kaplnky bola zadaná pápežom Sixtom IV. vtedajším najväčším florentským umelcom a vo výtvarnom odbore to bola prvá veľká zákazka. Vyhotovené boli v rokoch 1481-1482. Pravouhlé plochy na bočných stenách sú pokryté maľbami, ktoré vytvorili Sandro Botticelli, Cosimo Rosselli, Piero di Cosimo, Ghirlandaio, Luca Signorelli, Pinturicchio (pôv. menom Bernardino di Betty) a Pietro Perugino.

Pietro Perugino cat13a

Dvanásť malieb znázorňuje výjavy zo Starého a Nového zákona. Na pravej strane to sú smerom od oltárnej steny: Krst Krista v Jordáne, Kristovo pokušenie, Povolanie sv. Petra a sv. Ondreja, Kázeň na hore, Odovzdanie kľúčov sv. Petrovi a Posledná večera. Na ľavej strane (smerom od oltárnej steny) sa nachádzajú fresky: Mojžišova cesta do Egypta, Mojžiš prijíma povolanie, Prekročenie Červeného mora, Klaňanie sa zlatému teľaťu, Potrestanie Chóra a jeho druhov a Posledné dni Mojžišove. Výklenky medzi oknami zobrazujú portréty prvých 30 pápežov, čo zodpovedalo schéme výzdoby ranokresťanských bazilík.

Entrega de las llaves a San Pedro (Perugino)

Nástropná maľba a komplikácie pri realizácii

Výzdobou stropnej klenby Sixtínskej kaplnky bol počas pontifikátu pápeža Júlia II., ktorý rád podporoval umenie, poverený Michelangelo. Pápež si dal Michelangela Buonarrotiho povolať do Ríma v roku 1505 ako najvýznamnejšieho sochára, architekta a maliara, aby bol nápomocný pri veľkých projektoch pri prestavbe mesta. Pápež po ňom požadoval vytvorenie vlastného  impozantného náhrobného pomníka so sochárskou výzdobou, ktorý by svojou krásou predčil všetko čo dovtedy existovalo. Michelangelo mu predložil projekt veľkolepého náhrobku, kterého súčasťou bolo viac ako 40 sôch. Pápež bol projektom nadšený  a v roku 1505 poslal Michalengela s dvoma sluhami nalámať mramor. Umelec s nimi strávil viac ako 8 mesiacov v horách, mramor navozili na námestie a začal so stavbou. O tri roky neskôr, keď bola zhotovená len časť náhrobného pomníka, trval pápež na tom, aby práce zastavil a vyzdobil klenbu v Sixtínskej kaplnke. Nahnevaný Michelangelo odišiel z Ríma a odmietol sa vrátiť. Vplyv na pápežove rozhodnutie mal jeho radca (Donato Bramante – maliar a pápežov dvorný architekt, ktorý videl v umelcovi konkurenciu). Bramante bol presvedčený, že výzdobu nezvládne. I jeho žiarlivosť prispela k vyprovokovaniu Michelangelovho „súboja“ s pápežom.

EmbriaguezNoe

Umelcovo postavenie nebolo na pápežskom dvore spoločensky dôstojné. Michelangelo maliarstvo až tak neobľuboval a o technikách fresky nič nevedel. O maľbe hovoril ako o menejcennej voči sochárstvu, olejomaľbou opovrhoval a keď už, tak sa mu maľba páčila čím viac sa podobala soche. Pápež sa mu nakoniec ospravedlnil a maliar, vedomý si toho, že keby odmietol prišlo by medzi nimi k ďalšiemu konfliktu, pristúpil. Na strope bola dovtedy zobrazená modrá obloha posiata hviezdami. Pápež požadoval zobrazenie 12 apoštolov a pokrytie stropu ornamentálnymi vzormi, o čom umelec vyhlásil, že by išlo o „úbohý projekt“. Výber tém nakoniec určil Július II. a jeho poradcovia (viazanosť na náboženskú tématiku), ale originálnosť interpretácie sa stala výlučne dielom Michelangela. Strop mal znázorniť vládu Boha pred spasením ľudstva.   

Zložité vzťahy medzi Michelangelom a pápežom

Pápež vlastne potrestal Michelangela za jeho útek tým, že ho namiesto milovaného sochárstva pripútal k tejto namáhavej zakázke. Nástropnu maľbu začal Michelangelo realizovať pravdepodobne v roku 1508 (údaje sa rozchádzajú, podľa niektorých zdrojov až v januári 1509) a dokončená bola v roku 1512. Umelec pracoval na výzdobe celkom sám za veľmi ťažkých podmienok. Práca bola psychicky i fyzicky veľmi náročná a po celý čas zápasil s veľkou únavou. Počas tvorby musel ležať v polotme na chrbte (štyri a pol roka), farby mu stekali do očí, v kaplnke jedával i spával. Okrem toho mal, aspoň spočiatku, veľa technických problémov. Odmietol však pomoc skúsených maliarov fresiek, ktorí boli povolaní z Florencie a prerušili svoje práce. Michelangelo im dal pokusne namaľovať niektoré figúry, ale s výsledkom bol sklamaný. Všetko zoškrabal, zamkol sa v kaplnke a viac ich tam nepustil. Zostali mu pomáhať dvaja pomocníci, s ktorými ale nebol tiež spokojný a neskôr ich vyhodil. Uprostred práce, keď začal maľovať panel „Potopy“ musel maľbu prerušiť, nakoľko sa  prvé časti maľby začali pokrývať  plesňou a postupne sa menili farby a tvary maľby. Pápež za ním poslal architekta Giuliana da Sangalla, ktorý pleseň zastavil (freska vyžaduje hlbokú technickú erudíciu a treba pracovať veľmi rýchlo a presne). Práce sa oneskorili i kvôli nedostatku finančných prostriedkov. Odmena pre umelca bola dohodnutá až po dokončení maľby.

DiluvioU

Prvé odhalenie nedokončenej maľby

Medzi pápežom a Michelangelom vládli búrlivé a veľmi komplikované vzťahy. Obidvaja boli tvrdohlavé a výbušné osobnosti a umelec si mu trúfol odporovať.  Aj keď práce neboli hotové tak ako si maliar predstavoval, dielo bolo predčasne odhalené. K prvému odhaleniu maľby došlo v auguste 1511, kedy dal pápež Július II. odstrániť lešenie a odslúžil v Sixtínskej kaplnke omšu. V októbri 1511 dal lešenie znovu postaviť a Michelangelo pokračoval v práci.

Bramante sa snažil po prvom odhalení presvedčiť pápeža, aby zadal druhú časť klenby Raffaelovi, ktorého mal pápež viac v obľube. Keď sa o tom Michelangelo dozvedel, prišiel za pápežom a v prítomnosti Bramanteho povedal, že by nestrpel takú urážku a vypočítal im Raffaelove prečiny. Michelangelovi bolo nakoniec umožnené fresky dokončiť.  Pápež, ktorý bol prudkej a netrpezlivej povahy, prichádzal čoraz častejšie do kaplnky, aby sa presvedčil, ako jeho práce pokračujú a kedy bude dielo dokončené. Keďže mu maliar nevedel dať uspokojivú odpoveď, privádzalo ho to k zúrivosti. Raz ho chcel dokonca udrieť alebo udrel? palicou (ktorú mával vždy v ruke) a pohrozil mu, že ho zhodí z lešenia. Michelangelo sa zbalil a rozhodol sa od nedokončenej práce navždy ujsť z Ríma. Nakoniec za ním pápež poslal svojho ďalšieho obľúbenca Accursia s ospravedlnením a 500 dukátmi, ktorý sa snažil umelca ukľudniť. Michelangelo pokračoval v práci a dokončenie mu nakoniec trvalo ešte jeden rok. Výzdoba Sixtínskej kaplnky predstavuje  Michelangelov vrchol umeleckej činnosti, ale podľa jeho vlastných slov mu toto dielo spotrebovalo jeho všetku energiu.

God2-Sistine Chapel

Kompozícia a témy výjavov

Hlavnou témou výzdoby Sixtínskej kaplnky sa stalo Stvorenie sveta, človeka a jeho hriešny pád. Začína sa od oltárnej strany „Stvorením sveta“ a končí pri vstupe „Noemovým príbehom“. Cyklus Michelangelo vylíčil v epizódach a pripojil jednotlivé postavy z iných súvislostí – starozákonných prorokov, staroveké sibyly, Ježišových predkov a nahých mládencov, tzv. „ignudi“. Obrazy sú znázornené tak, aby boli dobre vidieť len od vstupnej steny. Sediace postavy prorokov a sibýl, ale aj nahých mládencov sa postupne od vstupnej strany smerom k oltárnej strane stále zväčšujú. V otázke vyrovnávania veľkostí bral umelec vopred do úvahy zväčšujúcu sa vzdialenosť. Postavy umiestnené bližšie k oltáru (ďalej od pozorovateľa) sú znázornené vo väčšej veľkosti, aby boli lepšie rozpoznateľné. Scény s mnohými figúrami z Noemovho príbehu sú umiestnené nad vstupný priestor, zatiaľ čo obrazy s málo postavami umiestnil do vzdialenejšej časti, bližšie k oltáru. Počet postáv v obrazových poliach sa takto postupne znižuje v smere od vstupnej steny. Starozákonných predchodcov zobrazil v tmavých poliach, ako keby boli v tme zahaľujúcej spasenie. Znázornil to tak dômyselne, že k vyobrazeniam v rohových poliach priradil vždy obzvlášť svetlé obrazy, čím vystupňoval ich účinok. Na paneloch bližších k oltáru (robené neskôr) badať umelecké dozrievanie a lepšie zvládnutie maliarskych prostriedkov.

Vnútorné členenie

Maliarsku výzdobu rozmerného stropu vyriešil Michelangelo v duchu sochárskej imaginácie.  Strop si rozdelil iluzórnou architektúrou, pre ktorú boli dopredu dané klenbové polia s príslušnými lunetami. Tvorí ich:

-  9 centrálnych (ústredných) panelov
-  v 12 segmentoch je znázornených 7 prorokov a 5 sibýl
-  4 rohové trojhranné polia zobrazujú starozákonné výjavy   
-  8 malieb v trojuholníkových poliach (Kristovi predkovia)
- 14 malieb v lunetách

Ústrednú os stropu predstavuje 9 biblických scén Stvorenia sveta: Oddelenie svetla od tmy,   Stvorenie planét, slnka a Mesiaca, Oddelenie vody od zeme, Stvorenie Adama, Stvorenie Evy, Prvotný hriech a Vyhnanie z raja, Noemova obeta, Potopa a Noemove opilstvo.

Veľké priečne pole prestriedal Michelangelo vždy s menšími poliami a položil tak dôraz na 4 hlavné obrazy: Boh oddeľuje svetlo od tmy, Stvorenie Adama, Prvotný hriech a Vyhnanie z raja a Potopa. Všetky obrazy predstavujú biblické scény a z oboch strán ich od seba oddeľujú pilastre (pilaster – stĺpovitý alebo pilierovitý podstavec), na ktorých je zobrazených dvadsať nahých mladých mužov, tzv. „ignudi“. Ich pózy sú plné nekľudu, pohybu a krásy. Zvíjajúce a preťahujúce sa telá pôsobia veľmi expresívne. Vyzerajú ako živé sochy a spájajú v sebe ženské i mužské rysy. Títo mladíci nemajú žiadny vzťah k symbolickým scenériám, ktoré ich obklopujú. Presný význam postáv nie je známy, sú však dôležitým prvkom. Rímsy podopierajú sošky („putti“ - malí Kupidovia) a nahí muži sedia v miestach spojenia ríms.

- Po oboch stranách centrálnych malieb sú zachytené postavy siedmich pohanských sibýl a päť židovských prorokov. Nad vchodom do kaplnky je zobrazený Zachariáš. Na opačnom konci je na čestnom mieste nad oltárom zobrazený prorok Jonáš (ktorý prorokoval Kristovo zmŕtvychvstanie). Z ľavej strany nasleduje Sibyla delfská, prorok Izaijáš, Sibyla kumská, prorok Daniel a Sibyla líbyjská. Na pravej strane sa nachádza prorok Joel, Sibyla eritrejská, prorok Ezechiel, Sibyla perzská a prorok Jeremiáš.  
Proroci, sibyly a ignudi sú usadení v tmavých výklenkoch, pričom pozícia každého z nich je jedinečná. Takmer všetky postavy sú zobrazené posediačky.
- v štyroch rohoch ústredných výjavov sú zobrazené starozákonné výjavy a ich hrdinovia: Trest Hamana, Nehanebný had, Dávid a Goliáš, Judita a Holoférmes. Scény ilustrujú vražedný fanatizmus ľudí bez Boha a ich búrlivé myšlienky.
- v 8 poliach sú znázornení Kristovi predkovia. Na ľavej strane od vchodu to sú: Josiáš, Ezechiáš, Asa a Jesse. Napravo sú zobrazení: Zorobabel, Ozijáš, Roboam a Šalamún.
- v lunetách nad oknami sa nachádzajú Kristovi predchodcovia a nasledovníci (Kristov rodokmeň). Ide o výjavy z rodinného života a výjavy zobrazujúce spánok, sen, polovedomie, predzvesť smrti atď.

Na voľných plochách po oboch stranách okien sú namaľované ďalšie výjavy s množstvom tragických postáv, menej známych prorokov a židovských hrdinov, vedených rukou Boha. Zo zadumaných tvárí dopredu vidiacich prorokov a sibýl čítajúcich v knihách osudu minulosť a budúcnosť vidieť, ako je nielen biblická minulosť, ale i celá budúcnosť ľudstva zahalená ťažkými mrakmi.

Ikonografia

Michelangelo nakreslil vyše 200 prípravných skíc výzdoby stropu, ktoré potom rozkreslil na kartóny. Majstrovsky zobrazoval ľudské postavy, predovšetkým mužské akty. Aj k ženským postavám si objednával mužské modely (napr. k Líbyjskej Sibyle). Veľké rozmery jeho malieb boli napodobeninami sôch a heroické telá pokrývajú každú časť povrchu kaplnky. Obrazový obsah 343 postáv je objasnený - témy ústredných obrazov od postavy Boha, tvoriaceho svet a človeka až po Noemovu históriu. Je známe spodobnenie v jednotlivých poliach a mená prorokov a sibýl. V rohových poliach sú zobrazené hrdinské výjavy zo židovských dejín.

Doteraz však zostáva neobjasnený celkový zmysel nástropnej maľby a existujú rôzne interpretácie. Nie je uspokojivo objasnené, prečo je kresťansko-teologický program prestúpený a doplnený v tak veľkej miere antickými motívmi. Dostatočné nie je ani vysvetlenie starovekých sibýl postavených na úroveň čo do veľkosti a významu svätým prorokom. Takisto nie je známe, prečo „ignudi“ (často nevhodne označovaných za otrokov) zaujímajú v tomto cirkevnom priestore tak dôležité miesto. Podľa niektorých zdrojov mali „ignudi“ sediaci priamo nad sibylami a prorokmi predstavovať anjelov, na to sú ale priveľmi individualizovaní. Podľa iného vysvetlenia môžu predstavovať večné ľudstvo, zamýšľajúce sa nad cestou, ktorú prešlo od počiatku zrodu. Ďalšie nedostatočné objasnenie sa nachádza vo vyobrazeniach na pozlátených štítoch (medzi „ignudi“).

Odhalenie hotovej výzdoby stropnej klenby a pápežov testament

Michelangelo pracoval na výzdobe stropu takmer bez prestávky štyri a pol roka. Umelecké dielo mimoriadnej hodnoty bolo celkom dokončené a odhalené pre verejnosť 31. 10. 1512 pri príležitosti „Sviatku všetkých svätých“.

O štyri mesiace neskôr pápež Július II. zomrel. V testamente však Michelangelovi prikázal, že musí rozpracovaný náhrobný pomník dokončiť. V prvých rokoch pontifikátu ďalšieho pápeža (Leva X.) mohol na náhrobku svojho predchodcu pracovať. Po výmene nasledovných pápežov bol však projekt niekoľkokrát zmenený a trvalo 40 rokov od prvého projektu, kým bol zrealizovaný (1505-1545). Náhrobok bol ale iba len tieňom pôvodného projektu a zrealizovaná bola až jeho šiesta verzia.

Fresková maľba oltárnej steny

V roku 1535 bol Michelangelo povolaný pápežom Pavlom III. znova do Ríma ako hlavný architekt, sochár a maliar. Neskôr bol umelec poverený výzdobou oltárnej steny v Sixtínskej kaplnke. Na čelnú stenu namaľoval výjav „Posledný súd“. Práce na tejto freske boli dokončené v roku 1541.

Súčasné poznatky a funkcia priestoru

Posledné reštaurovanie stropu modernou technikou (1980-1992) prinieslo niekoľko nových poznatkov o pracovnom postupe a maľba sa ukázala v pôvodnej farebnej harmónii. Bádatelia hovorili o tlmených tónoch, ktoré Michelangelo používal. Očistený nástropný obraz ale ukázal, že maľoval sýtymi a žiarivými farbami. Cez všetku mnohofarebnosť prevládajú zelená a fialová farba. Sú to liturgické farby omše svätej, ale dá sa to vysvetliť akokoľvek. Sixtínska kaplnka sa stala súčasťou turistických prehliadok.

V súčasnosti je tento reprezentatívny priestor využívaný cirkevnými hodnostármi. Sixtínska kaplnka slúži pápežovi predovšetkým k súkromným bohoslužbám. Je tiež miestom, kde sa odohráva voľba nového pápeža, tzv. konkláve. Z komína Sixtínskej kaplnky sa po voľbe pápeža vypúšťa čierny dym - ak je voľba neúspěšná či biely dym, ktorý oznamuje jeho úspešné zvolenie. V roku 1978 však nefungovala signalizácia dymu správne a dym nebol ani bielej ani čiernej farby. Správny signál prišiel až po nejakom čase. Z tohto dôvodu došlo k rozhodnutiu, že po zvolení nového pápeža popri tradičnej signalizácii bielym dymom zaznieva aj zvon. Jeho údery oznamujú, že sa konkláve skončilo a na pápežský trón nastupuje nová hlava cirkvi. Od zvolenia pápeža Benedikta XVI. (pápežský úrad zastával od 19.apríla 2005) je spúšťaný biely alebo čierny dym elektronicky. Až potom sa ozýva prvý úder zvona, ktorý oznamuje úspešnú voľbu nového pápeža.

Sixtínska kaplnka je od roku 1984 zapísaná v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V roku 2014 bol do prevádzky uvedený nový moderný systém klimatickej ochrany, ktorý bude lepšie vyhovovať konzervácii predmetov kultúrneho dedičstva a pamiatok, ktoré sa tu nachádzajú.

Michelangelo - Fresco of the Last Judgement

Použité zdroje

  • Kolektív autorov, editor Rolf Toman, Umění italské renesance, nakladatelství Slovart s. r. o., 2000)
  • Gilles Néret, Michelangelo (Taschen/Nakladatelství Slovart, 2003)
  • Bruno Nardini, Stretnutie s Michelangelom (vydavateľstvo Tatran Bratislava, 1978)
  • http://www.teraz.sk/magazin/sixtinska-kaplnka-obnova/102240-clanok.html
  • http://www.pohronie.sk/habemus-papam-2013/11288/