Na zlepšenie našich služieb používame cookies.

Botticelliho slávny obraz „Zrodenie Venuše“ bol prvý veľkorozmerný renesančný obraz so svetským, mytologickým námetom (obdiv antiky patril k hlavným črtám renesancie). Pôvabne znázorňuje udalosti z klasickej mytológie, kedy bohyňa v okamihu svojho zrodu vystupuje z mora.

V diele sa prelínajú stredoveké i staroveké vplyvy (tvary gotického umenia, čo je štýl stredovekej severnej Európy so štylizáciou starovekých rímskych reliéfov). Podobné prelínanie sa stredovekých a starovekých vplyvov sa objavuje vo veľkej časti raného renesančného umenia. Ukážkovo reprezentuje renesančnú sekularizačnú tendenciu (sekuralizmus - tendencia hodnotiť medziľudské vzťahy nezávisle od náboženských hodnôt, zvykov a inštitúcií). Má byť znovuzrodením starovekého ideálu krásy v období ranej renesancie.

Neurčitý dátum vzniku

Tento ženský akt postantického umenia bol na svoju dobu revolučným dielom. Svojou veľkoleposťou i rozmermi (172,5 x 278,5 cm) presahuje všetky predošlé Botticelliho práce. Zrodenie Venuše zobrazuje jeden z najmalebnejších klasických mýtov. Dátum vzniku je neistý (takisto ako u Primavery). Podľa niektorých zdrojov vznikol súčasne s Primaverou, čiže okolo roku 1478, iné ho datujú okolo rokov 1482-1486. Namaľovaný bol temperou na ľanovom plátne. Dielo patrí medzi najslávnejšie obrazy v dejinách maliarskeho umenia. Botticelli ho vytvoril pravdepodobne pre svojich mecenášov, Giovanni a Lorenza di Pierfrancesca de´Medici. Objednali si u neho niekoľko diel s antickými motívmi, ktoré mali zdobiť ich vilu v Castelle neďaleko Florencie.

Interpretácia diela

Botticelli mal skvelé znalosti gréckej mytológie a zrejme to ho inšpirovalo k vzniku diela „Zrodenie Venuše“( v známom mytologickom príbehu je gréckou bohyňou krásy a lásky Afrodite, v rímskej adaptácii to je Venuša). Pomenovaný bol na základe mylnej interpretácie námetu a názov pochádza až z 19. storočia. Maľba zobrazuje príchod Venuše na svet, vynárajúcej sa z morských vĺn, nie jej zrodenie. Podľa vzoru gréckych sôch stojí nahá Venuša v strede obrazu v nenútenom postoji, jej postava je len zľahka načrtnutá. Pokojné, ale dynamicky pôsobiace správanie ústrednej postavy dodáva obrazu prívetivý kľud. Ikonografické pramene tejto maľby sú sporné. Spomínajú sa rôzne námety, ako napr. inšpirácia  Homérom, Ovídiom či maliarovým vzdialeným priateľom a básnikom Angelom Polizianom. Do úvahy prichádzajú i ďalšie námety z antickej literatúry, ale nič z toho presne nezodpovedá dielu. Interpretácia diela je teda sporná, no napriek tomu svedčí o vzrastajúcom záujme o duchovné dedičstvo staroveku.

Ovídiov námet

Ovídiov literárny námet Hóry, podávajúcej plášť Venuši, je výtvarne vyjadrený optickými a emotívnymi náznakmi. Tento výjav má minimálne dve interpretácie. Prvá rozpráva antický príbeh o zrodení bohyne Venuše z nedosiahnuteľných sfér, z morskej peny. Po rozbúrenom mori je unášaná k zemi, do skutočného života. Maliar sa nepokúšal napodobniť skutočné vlny mora, ale využil príležitosť zobraziť more v podobe vzoru. Štylizované tvary vĺn pripomínajú písmeno „V“. Smerom do diaľky sa zmenšujú, pod lastúrou však nadobúdajú prudšie, viac sčerené tvary.

Venuša nadpozemskej krásy stojí na veľkej lastúre. Podľa gréckej báje sa vynorila na ostrove Cyprus  a čaká ju tam Hóra, pripravená zahaliť jej nahotu do nádherného, kvetmi bohato zdobeného plášťa. Venuša je poháňaná bohom vetra, Zefyrom (Zefyr - boh vetrov alebo západný vietor, bol synom bohyne ranných zôr Auróry), ktorý uniesol nymfu Chloris zo záhrady Hesperidiek, zaľúbil sa do nej a ona sa stala jeho nevestou. Tak bola nymfa povýšená na bohyňu a stala sa Flórou, ktorá mala naveky vládnuť nad kvetmi. Zefyr ako mierny, jemný vánok v tesnom objatí s manželkou Chloris poháňajú Venušu smerom k brehu. Pod božským dychom Chloris rozkvitajú kvety a ich závanom sú rozviate pramene vlasov Venuše i oblečenie Hóry. Prilietajú na roztvorených  krídlach, okolo poletujú kvety ruží. Podľa antickej mytológie bola ruža posvätným kvetom a stvorená bola spolu s Venušou. Pre svoju vôňu a výnimočnú krásu je symbolom lásky, ale pre svoje tŕne naznačuje, ako môže byť láska aj bolestná. Na brehu čaká Venušu a vykračuje smerom k nej pôvabná nymfa Hóra menom Auxo, aby ju privítala (Diove dcéry Hóry boli bohyne ročných období a striedali sa v riadení prírody). Auxo (bohyňa jari predstavujúca obdobie zrodu a obnovy) zahaľuje Venušu do nádherného plášťa s kvetinovými výšivkami. Látka nadvihnutá vetrom kopíruje členité pobrežie prímorskej krajiny, ktoré sa rozprestiera za chrbtom Venuše. Tá je zredukovaná na číru abstrakciu.

Hóra má na sebe zvlnené biele rúcho, ktoré  sa vzdúva vo vetre a je vyšívané jemne spletenými nevädzami. Pod nádherne vytvorenými záhybmi šiat Hóry sa rysujú tvary jej nôh. V súlade s vtedajšou módou má vysoko nad pásom opasok z ružových ruží. Časť jej vlasov je zapletená do pevného vrkoča a ten je zakončený voľným prameňom vlasov. Záplava rozvlnených vlasov a povievajúce rúcho prepožičiavajú obrazu ľahkosť. Plecia jej zdobí elegantný veniec zo vždyzelenej myrty, ktorá symbolizuje večnú lásku.

V pravej časti obrazu sa nachádza pomarančový háj. Z pobrežného piesku vyrastá tráva a kvietky. Stromy sú obsypané bielymi kvetmi s ľahkým dotykom zlatej. Listy majú zlaté stonky a kmene stromov sú tiež pozlátené, takže háj pôsobí, akoby bol naplnený Venušinou božskou prítomnosťou. Pri nohách nymfy kvitne jediná modrá veternica. Jej prítomnosť zdôrazňuje myšlienku príchodu jari. Dlhé, štíhle stonky pálok sú odrazom pózy a zlatistých vlasov bohyne.  

Pramene píšuce o Venušinom mýte hovoria, že Venuša vystúpila na breh v Pafose na Cypre (ostrov zachytený na obraze sa mu podobá). Iné záznamy tvrdia, že sa objavila na Kythére neďaleko južného pobrežia Grécka (obidva ostrovy boli zasvätené Venuši).

Ďalšia interpretácia obrazu – oslava Mediciovcov

Podľa druhej interpretácie mal byť obraz oslavou vládnuceho rodu Mediciovcov. V pozadí vidíme vavrínové stromy, ktoré boli symbolom ich rodu. Lorenzo Medici bol znázornený ako plávajúce ruže na hladine, čím sa poeticky naznačoval rozkvet Florencie, keď ako lupene doplával k moci.

Ideál krásy

Ide o zmyselný obraz plný prirodzeného pôvabu. Botticelliho Venuša predstavuje ideál klasickej krásy a zdôrazňuje jej čaro (v období ranej renesancie a najmä v intelektuálnych kruhoch bola krása predmetom veľkého obdivu). Tvár má zasnený výraz, akoby bola ponorená do svojho vnútorného sveta a strácala sa vo vlastných myšlienkach. Pôsobí zmyselne, bezstarostnostne a duchovne. Jej tvár má pekne tvarovaný nos, vysoké lícne kosti a výrazné sú línie sánky (tak ako u všetkých žien, ktoré Botticelli maľoval, zdôrazňoval stavbu kostí pod svalstvom). Pevné a voľné nohy stoja v lastúre (symbolu plodnosti). Postavy majú pestované ruky a nohy s dlhými prstami. Umelecký účinok všetkých postáv znásobil dlhými, vejúcimi vlasmi a drapériami.

Lineárna štylizácia a zachytenie pohybu

Maliar venoval veľkú pozornosť zachyteniu pohybu. K Venuši smerujú ostatné postavy, pričom si ona zachováva odstup. Mal záľubu v dynamických líniách a zároveň možno vidieť jeho nespútanú fantáziu. Pretiahnuté postavy sa vznášajú na jednoduchom plochom pozadí. Námet zrodenia sa odvíja zľava doprava. Veľmi precízne a zreteľne je zobrazený pohyb, spôsobený závanom vetra, ktorý vzdúva more, Hórin plášť i svetlé, zvlnené vlasy. Pôsobením presnej diagonály Zefíra vzniká dojem pohybu a plynulý rytmus. Venuša balansujúca na lastúre je naklonená opačne ako Hóra. Šíre more a výbežky pobrežia vpravo rozširujú priestor a vzbudzujú dojem, akoby bohyňa prichádzala z veľkej diaľky. Lineárna štylizácia má v sebe výrazný pôvab. Najlepším dôkazom je tvar lastúry alebo Venušine vlasy vejúce vo vetre.

Farebná štylizácia

Na obraze prevládajú nevýrazné farebné odtiene so striebristými odleskami. Venuša v strede je len zľahka načrtnutá. Svetlé pastelové tóny zdôrazňujú štylizáciu zobrazenia. Umelec rád  zobrazoval  svetlovlasé ženy, ktoré v kombinácii s farebným koloritom a ornamentálnou líniou patrili do jeho najznámejších diel. Obraz je rovnako zdržanlivý a jemný ako bohyňa. Studené zelené a modré tóny zvýrazňujú plochy mäkkých, teplých odtieňov ružovej a akcenty zlatej. Venušine telo maliar umiestnil na pozadie jasných odtieňov blankytného neba a tyrkysovej vody.

Póza cudnej Venuše

Nahá Venuša v strede obrazu, ku ktorej smerujú ostatné postavy, sa vyznačuje zjemnenosťou a pritom si zachováva odstup. Ústredná postava vychádza zo sochárskeho vzoru, známeho už od stredoveku. Botticelli si pre svoju Venušu vypožičal pózu antickej sochy Medicejskej Venuše a prispôsobil ju dobovému vkusu. Zvolil pózu nazývanú „Venus pudica – cudná Venuša“, na ktorej si bohyňa zakrýva telo rukami. Ľavou rukou si Venuša pridržiava nádherné svetlé vlasy a cudne  si nimi zakrýva lono. Druhá dlaň spočíva na prsiach. Venušino telo vyzerá ako z mramoru a napodobňuje pózu slávnej antickej rímskej sochy. Túto vydarenú paralelu vytvoril s vedomím, aby sa dala ľahko rozpoznať.  

Význam obrazu

Symbolickou formou Botticelli prezentuje, že krása vzniká harmonickým spojením hmoty a ducha. Na prvý pohľad pôsobí toto dielo ako priamočiare zobrazenie klasického mýtu. Náročný a filozoficky založený objednávateľ však pripisoval tejto kompozícii hlbší význam. Humanistickí myslitelia nehľadali vo Venuši erotickú symboliku, ale považovali ju za stelesnenie krásy, ktorá podnecuje inšpiráciu a ušľachtilé myšlienky. Obrazom, v ktorom Venuša pristane zrodená z peny, sa stáva alegóriou na znovuzrodenie ľudstva z ducha antiky. Tento hlbší význam obrazu bolo možné odhaliť, až keď bol chápaný ako zobrazenie myšlienky.
Dielo je umiestnené v „Galleria degli Uffizi, Florencia“.

Sandro Botticelli - La nascita di Venere - Google Art Project - edited

Použité zdroje

  • José Pijoan: Dejiny umenia 5, (vydavateľstvo Ikar, 1999) - z talianského originálu preložila Miloslava Lázňovská, texty Elena Ginanneschiová: Uffizi – Florencie Slavné galérie světa,  (Euromedia Group, k.s., Praha, 2005)
  • Robert Cumming: Slávne obrazy (vydavateľstvo Fortuna Print, Bratislava, 1996)