Leonardo da Vinci namaľoval tento obraz počas svojho pobytu v Miláne. Potom, čo nebol vybraný za maliara, ktorý sa mal podielať na výzdobe Sixtínskej kaplnky, požiadal o prijatie do služieb milánskeho dvora.  V liste zdôraznil predovšetkým svoje schopnosti vojenského inžiniera a až potom umelecké. Ludovico Sforzo ako veľký priaznivec umenia si ho povolal v roku 1482 na dvor, kde strávil Leonardo 17 rokov.

História obrazu

Ludovico,  ktorého prezývali „biely hranostaj“ sa stal jeho patrónom. Leonardo da Vinci ako úspešný dvorný maliar maľoval aj oltárne obrazy, portréty dvoranov, navrhoval kostýmy na vystúpenia atď. Sforzo mu umožnil na dvore nielen maľovať, modelovať, ale i vedecky pracovať. U Leonarda si objednal tiež svoju sochu (ktorá nebola nikdy dokončená). Dielo „Dáma s hranostajom“ patrí k jeho prvým dokončeným dielam vo funkcii dvorného maliara. Pravdepodobne bol namaľovaný medzi rokmi 1484-1490 olejom na drevenej doske. Obraz predstavuje mladú ženu na milánskom dvore, Cecíliu Galleraniovú  (dcéru milánskeho ambasádora). Tá mala byť od roku 1489 Lodovicovou najobľúbenejšou milenkou. Leonardo sa s mladou ženou postupne spriatelil. Existuje dokument ktorý potvrdzuje, že svoj portrét určitý čas vlastnila.

Kompozícia

Umelec majstrovsky vyjadril vnútorne bohatstvo portrétovanej postavy. Prostota a jednoduchosť kompozície obrazu, ale i jeho psychologická ostrosť zvýrazňujú vitalitu a dynamiku, ktorej hlavným zdrojom je táto mladá dáma a jej biely hranostaj. Podobnosťou vo výraze mladej ženy so zvieraťom v náručí chcel Leonardo poukázať na určitú plachosť, ale i na jej hrdú a neskrotnú povahu, spojenú s prirodzenou čistotou. Cítiť z nej rozhodnosť, energiu a vyzerá, že je rovnako temperamentná ako aj plachá.

Symbolika portrétu

Mimoriadne vyrovnaná dynamika portrétu presahuje zvyklosti, ktoré boli v milánskom portrétnom umení používané do tej doby. Takisto zložitá symbolika vychádza zo skutočného postavenia mladej ženy. Hranostaj, ktorého drží v náručí, je vzhľadom k svojej zimnej kožušine považovaný za symbol čistoty, skromnosti a nevinnosti (podľa povesti neznesie, aby mal kožušinu špinavú, keď by sa mal zašpiniť, radšej zomrie). Mohol predstavovať ale i narážku na jej milenca (pamiatka na Sforzove predmanželské či mimomanželské potešenie - pomerne krátko po namaľovaní obrazu sa v roku 1491 Ludovico oženil za inú ženu, Beatriciu d´Este). Hranostaj môže byť takisto náznakom ženinho mena (Gallerani pripomína grécky výraz pre hranostaja „galle“). Podľa ďalšieho výkladu je Ludovico v podobe symbolického zvieratka jemne hladený v náručí sediacej ženy. Od konca 80. rokov používal Ludovico Sforza hranostaja v jednom zo svojich emblémov.  

Predstavy umelca o portréte v pohybe

Portrét je v súlade s dynamickým štýlom portrétneho maliarstva, ku ktorému sa Leonardo dopracoval. Podľa neho patrilo maliarstvo zo všetkých umení na najvyšší stupeň a bolo najvznešenejšou vedou. Dávalo mu impulzy k štúdiu nielen prírody, ale aj človeka, anatómie, náuke o proporciách. Podľa neho je presná kresba základom bádania a vedeckého poznania. Predstavy umelca o portréte postavy v pohybu sú najjasnejšie vidieť práve v tomto diele. Zreteľne viditeľný je pohyb hlavy a tela v opačnom smere. Horná časť tela je natočená doľava, zatiaľ čo hlava pozerá smerom doprava. Hranostaj nasleduje pohyb mladej ženy, ktorej elegantne zakrivená ruka zodpovedá pohybu zvieraťa. Pravá ruka, ktorá jemne hladká chrbát zvieratka, je vyjadrením určitej sily a napätia. Ľudská ruka je namaľovaná veľmi sugestívnym spôsobom. Prsty i zápästie vytvárajú dojem hmatateľnej reálnosti.

Inovácia maliarskej techniky

Umelec vyjadril dynamickosť postavy bez toho, aby sa uchýlil k perspektivickému pozadiu, čo predstavovalo zásadnú inováciu vtedajšej maliarskej techniky. Tmavé, takmer jednofarebné pozadie autor domaľoval neskôr. Pokiaľ chcel Leonardo vyjadriť priestorový aspekt,  kládol dôraz na hru svetla a tieňov. Jej tvár vyzerá vďaka rozptýlenému svetlu akoby vytesaná z mramoru. Farby šiat vďaka kontrastnosti zdôrazňujú oveľa viac záhyby látky ako štruktúru samotného materiálu. Na jemných ústach krásnej ženy sa objavuje sotva postrehnuteľný úsmev, ktorý je známy aj z iných portrétov Leonarda da Vinci.

Prekvapivé odhalenie

Táto viac ako päťstoročná maľba bola podrobená niekoľkým výskumom. Trojročné bádanie, kterého výsledky boli zverejnené v októbri roku  2014, odhalili doteraz neznáme skutočnosti. Až novou technikou francúzskych vedcov pod vedením Pascala Cotteho sa prišlo k zisteniu, že bol hranostaj na portrét dodatočne namaľovaný. Pri výskume bola použitá revolučná reflexná svetelná technika (Layer Amplification Method), ktorá  umožnila odsledovať a následne analyzovať zmeny, ktoré prebiehali medzi jednotlivými vrstvami farieb.

Pascal Cotte predviedol až tri pravdepodobné verzie pôvodného obrazu. Na prvej je zobrazená dáma bez zvieraťa, na druhej figuruje aj hranostaj, ale má kožušinu inej farby a až tretia verzia je taká, akú poznáme dnes. Zistilo sa, že Leonardo neustále menil a prehodnocoval svoje rozhodnutia o výslednej podobe obrazu. Po novom objave sa objavili aj nové teórie vysvetlenia, prečo drží Cecília v rukách práve toto zviera. Jedna z nich hovorí, že umelec na maľbu pridal zviera, aby polichotil svojmu mecenášovi. Ďalšou verziou je, že ho o to mohol vojvoda požiadať sám, aby tak dal verejne najavo svoj vzťah s Cecíliou.

Maľba „Dámy s hranostajom“ bola privezená do Poľska okolo roku 1800 kniežaťom Adamom Jerzym Czartoryskim, aby tak obohatil svoju zbierku. Vtedy bol umiestnený v Puławach. Dnes dielo patrí poľskej nadácii Czartoryskich a býva vystavené v „Muzeu Narodowe, Zbiorz Czartoryskich, Krakov“. Nakoľko sa múzeum rekonštruuje, nachádza sa aktuálne v zámku Wawel.

Dama z gronostajem

Použité zdroje

  • Leonardo da Vinci. Největší malíři. Život, inspirace a dílo, č. 37, Praha, 2000
  • Frank Zőllner: Leonardo (Taschen/Nakladatelství Slovart s.r.o. 2004)
  • http://kultura.sme.sk/c/7413247/vyskum-odhalil-tajomstvo-leonardovej-malby.html