Rembrandt (1606 – 1669) žil v zlatej epoche holandského maliarstva a patrí medzi najvýznamnejších barokových maliarov 17. storočia. Jeho dielo sa vyznačuje osobitým štýlom a typickými rysmi, ktoré vytvárali efekt, aký nemá v dejinách umenia obdoby. Tvorba sa vyznačuje mimoriadnou technickou dokonalosťou, zmyslom pre pochopenie a hĺbkou poznania ľudskej duše. Vyčlenil sa tak spomedzi ostatných umelcov nielen kvalitou diela, ale aj jeho zaradením.
Rembrandtov život v Leidene
Umelec sa narodil 15. 7. 1606 v meste Leiden, ktoré patrilo v tej dobe k druhému najväčšiemu mestu Holandska (na juhu krajiny, 10 km od mora). Pochádzal z remeselníckej rodiny a mal 8 súrodencov (z toho 2 zomreli v detstve). Rodičia očakávali, že bude tak ako oni pokračovať v mlynárskom remesle. Svojím kresliarskym talentom sa odlišoval od svojich súrodencov a svoje prvé kresby namaľoval už ako 10 ročný. Vyštudoval latinskú školu, kde získal základy klasického vzdelania a v roku 1620 ho rodičia poslali na univerzitu. Odtiaľ po pár mesiacoch odišiel a rozhodol sa študovať maliarstvo.
V Amsterdame sa niekoľko mesiacov učil u najuznávanejšieho maliara zameraného na historické témy – Pietra Lastmana. Jeho tvorba mala naňho silný vplyv a prvé Rembrandtove diela boli ovplyvnené nielen spracovaním, ale i námetmi Lastmana. Už v roku 1624 - 25 si otvoril v rodičovskom dome v Leidene ateliér, o ktorý sa delil s o rok mladším priateľom Janom Lievensom. Ich diela boli natoľko podobné, že to spôsobovalo problémy pri identifikácii. V roku 1628 (ako 22 ročný) prijal do ateliéru svojho prvého žiaka Gerarda Doua.
Predčasná vyspelosť maliara
Už okolo roku 1628 tvoril obrazy s rôznymi témami a používal rôzne techniky. Zaujímal sa o ľudí z nižších spoločenských vrstiev, ktorých vyhľadával na trhoch a leidenskom námestí. Dokázal zachytiť zvláštny výraz portrétovaných postáv, ktorý sa objavil napr. len v kútiku úst či v očiach. Dokonale vedel stvárniť jednotlivé typy osôb a vystihnúť ich osobnosť. Jeho obrazy odhaľujú mimoriadnu vnímavosť a pozorovateľský talent, ktoré dávajú dielam nadčasovú príťažlivosť. Na rozdiel od svojich súčasníkov zvyčajne nevytváral prípravné skice olejomaľbou, ale maľoval priamo na plátno.
Svetlo – námet umenia
Rembrandt využíval pri znázorňovaní každého jedného predmetu svetlo, ktoré sa stalo námetom jeho umenia. Svetelné kontrasty boli pre neho dôležitejšími ako farba a jeho diela sa vyznačujú typickým použitím svetla. Umelec neosvetľoval celý obraz, ale veľká časť obrazu zostávala v tme. Na upriamenie pozornosti dôležitých častí obrazu používal často silné predné svetlo, ktoré sa pri maľbe portrétov sústredilo na tvár a pomáhalo mu zachytiť duševný stav a náladu portrétovaného. Jasne osvetlené časti nemajú spravidla žiadny konkrétny svetelný zdroj, skôr vyzerá akoby vychádzalo zvnútra a malo symbolický význam. Scény sa často odohrávali v interiéroch. V neskorších fázach svojej tvorby využíval svetlo a tieň predovšetkým na navodenie poetickej atmosféry.
Záujem o dramatickosť ukrytú v svetle ho priviedol k tvorbe rytín, ktoré vznikajú z odtieňov čiernej a bielej. Bol skvelým a plodným kresliarom, výnimočným a bezkonkurenčným majstrom techniky leptu. Jeho rytiny aj lepty sa vo veľkom množstve strojovo reprodukovali a predajom sa stalo Rembrandtovo dielo známym po celej Európe.
Umelcov vývoj
Maliarsky rukopis Rembrandta prešiel počas tvorby ďalekosiahlymi premenami, vývojovými fázami a jednotlivé charakteristické rysy sa prelínajú a splývajú. Zmeny sa udiali v celkovom kontexte. V priebehu vývoja sa premenilo všetko – od postáv, symbolov, priestorového rozmeru či svetla. Vystriedal širokú škálu námetov a len zriedkakedy maľoval zvieratá.
Zachovával vnútornú štrukturálnu koncepciu obrazov – všetky postavy (hlavné i vedľajšie) vytvárajú vzájomnou konšteláciou postáv a postojmi i výrazmi dramatickú dejovú štruktúru. Najsilnejším výrazovým prostriedkom sa od začiatku tvorby (v roku 1630) stala šerosvitná maľba. Vo veľkej miere sa Rembrandt venoval maľbe biblických výjavov. Prijímal tiež zákazky na historické témy a túžil prekonať svojho učiteľa Pietra Lastmana. Nakoľko nemal spočiatku dosť peňazí na zaplatenie modelov, pózovali mu jeho súrodenci a iní príbuzní. Slepota jeho otca podporila umelcov záujem o starých ľudí a videnie, ktoré je najdôležitejším zmyslom pre maliara. Neskoršie sa stala slepota častou témou jeho diel.
V 30.tych rokoch sa venoval predovšetkým maľbe portrétov, ktorých vytvoril vyše 65.
V 40.tych rokoch vychádzala jeho tvorba z náboženských tém. Maľby sa stali hĺbavejšími a začal maľovať viac pre svoje potešenie. Portrétnu tvorbu robil už len pre ľudí zo svojej blízkosti. V tejto dobe vznikla s technickou bravúrnosťou zvládnutá kresba „Spiaca žena“, zobrazujúci pravdepodobne jeho milenku Hendrickje. Takisto sa začal intenzívne venovať krajinomaľbe a jeho štýl sa stal veľkorysejším.
V 60.tych rokoch vytvoril veľa diel, ktorými vyjadroval nielen smútok a najhlbšie myšlienky, ale tiež vieru v Boha.
Zložitosť výrazových gest
Po technickej i výrazovej stránke sa Rembrandt neustále rozvíjal. Narastala škála farebných odtieňov a zložitosť výrazových gest dosiahla nesmiernej úrovne. Pri obrazovom zachytení vonkajších dejov ako je napr. zamyslenie, trúchlenie, meditácia atď. zužitkoval v neskoršej tvorbe rys kľudných gest. V posledných rokoch tvorby dosiahol jeho maliarsky štýl dokonalosti. Ukazoval v ňom bezchybné zvládnutie techník a efektov. Najtypickejším znakom sa stali hrubé nánosy farby a ťahy štetcom, ktoré vyzerajú náhodilo.
Roky úspechov a slávy
Okolo roku 1630 dochádza k rozvoju spolupráce s maliarom a obchodníkom s obrazmi, Hendrickom van Uylenburghom z Amsterdamu a väčšinu zákazok má prevažne od neho. O rok neskôr sa tam usadil. Vďaka svojim dielam si získal vedúcu pozíciu medzi najlepšími portrétistami v meste a stala sa z neho známa osobnosť. Veľký obdiv si získal aj od jedného z najvýznamnejších mužov tej doby, sekretára hlavy štátu.
Prvý známy portrét na objednávku pochádza až z tohto obdobia a ide o „Portrét Nicolaesa Rutsa“ (1631). Približne v tejto dobe dostal od Hendricka van Uylenburgha ponuku na otvorenie ateliéru a stal sa jeho hlavným spolupracovníkom, kde sa takmer výlučne venoval portrétnej tvorbe. Prostredníctvom získania prestížnej zákazky „Hodina anatómie Dr. Nicolaese Tulpa“ (1632) sa Rembrandt zaradil medzi najväčších holandských maliarov. Portréty si u neho začali objednávať najbohatšie amsterdamské rodiny a svoje obrazy začal podpisovať svojim menom.
Život v prepychu
V roku 1634 sa Rembrandt oženil so Saskiu van Uylenburgh. Manželka pochádzala zo zámožnej rodiny a bola neterou maliara a obchodníka Uylenburgha. Sobášom s ňou si maliar vyzdvihol spoločenské postavenie a odsťahovali sa do luxusného domu. V roku 1635 si otvoril vlastný ateliér, v ktorom vyučoval nových adeptov maliarstvu. V ateliéri mal uložené drahé látky a doplnky, do ktorých obliekal svoje modely. Manželia žili v prepychu a v roku 1639 si kúpili nový dvojposchodový dom, kde si na poschodí maliar vytvoril nový ateliér. Často portrétoval rodinných príslušníkov - svoju matku, manželku a neskôr syna Tita.
Ťažké životné obdobie
Okolo roku 1640 je maliarov život poznačený niekoľkými rodinnými tragédiami. Postupne stratil všetkých svojich blízkych. S manželkou Saskiou mal Rembrandt štyri deti, ale tri z nich zomreli krátko po narodení. Smrť detí ho bolestne poznačila. V roku 1640 zomrela maliarova matka. V roku 1441 sa narodil syn Titus, jediné dieťa, ktoré sa dožilo dospelosti. Krátko po jeho narodení však manželka ochorela pravdepodobne na tuberkulózu a zomrela v roku 1642 vo veku 30 rokov. Úmrtím manželky Saskie sa dostal do vážnych finančných problémov.
Práve keď sa umelec nachádzal z profesionálneho hľadiska na vrchole slávy a dokončil v roku 1642 obraz „Nočná hliadka“, prekonával okrem iných starostí náročné právne spory. Napriek osobným ťažkostiam neúnavne pokračoval v práci a ani nepriazeň osudu nepoznačila jeho tvorbu.
Maliarov úpadok a bankrot
O Rembrandtovho syna Tita sa po smrti manželky starala guvernantka Geertje Dircksová, ktorá mu bola aj milenkou. Neskôr prišla do domu nová služobná Hendrickje Stoffelsová, do ktorej sa Rembrandt zaľúbil. Medzi oboma ženami a maliarom vypukli spory a Geertje zažalovala Rembrandta pre nesplnený sľub manželstva. Súd prehrala a musela odísť na päť rokov do nápravného domu.
Hendrickje porodila umelcovi v roku 1652 dieťa (ktoré čoskoro zomrelo) a v roku 1654 dcéru Cornéliu. Pred radou reformovanej cirkvi bola pokarhaná za nemravné súžitie s Rembrandtom.
Umelec celkom podľahol zberateľskej vášni a postupne premrhal na kúpu umeleckých predmetov často pochybnej hodnoty všetok svoj majetok. Vypožičiaval si peniaze a jeho finančná situácia sa ešte zhoršovala v dôsledku hospodárskej krízy. V snahe uchránit aspoň časť majetku pred veriteľmi sa pokúsil prepísať dom na syna Tita. To sa však nepodarilo, nakoľko predtým ponúkol dom ako záruku na splatenie svojich dlhov a dom sa stal súčasťou dražby.
Starnúci umelec upadol do chudoby a žil uzatvorene, ale nie v izolácii. Aby zaplatil dlhy, predal v rokoch 1657 - 1658 dom i zariadenie v dražbe a presťahoval sa do chudobnejšej časti mesta. Pred úplným bankrotom ho zachránili syn Titus a milenka Hendrickje, ktorí založili spoločnosť zaoberajúcu sa umením a Rembrandta v nej zamestnali. Umelcov priateľ a zberateľ diel Jan Six mu v snahe ho zachrániť pred úpadkom požičal obrovské sumy v striebre. Nakoniec sa od neho odvrátil a v roku 1660 musel Rembrandt opustiť svoj dom.
Smutné posledné roky života
Posledné roky umelcovho života sú naplnené smútkom. Pochoval manželku, päť zo šiestich detí, milenku a zasiahla ho ekonomická kríza.
V roku 1663 ochorela a zomrela jeho milenka Hendrickje. O otca sa ďalej staral syn Titus, ktorý ale zomrel v roku 1668 (o rok skôr ako jeho otec - vo veku 27 rokov na tuberkulózu - pol roka po svojej svadbe. Mladá vdova porodila dcéru, ktorej dala na jeho pamiatku meno Titia). Umelec žil skromne ešte rok v prenajatom byte len so svojou dcérou Cornéliou a starou slúžkou.
Velikán holandskej maľby Rembrandt Harmenszoon van Rijn zomrel 4. 10. 1669 v malom domčeku v Amsterdame. Pochovaný je vo Westerkerku vedľa manželky Saskie, syna Tita a Hendrickje. (Dcéra Cornélia sa o rok neskôr vydala za maliara a svojím deťom dala meno Rembrandt a Hendrickje).
Rembrandtov prínos
Rembrandt bol umelec s nezvyčajnou umeleckou predstavivosťou a tvorivými schopnosťami. Výrazne odlišným spôsobom riešil kompozične skupinový portrét a mal vlastné riešenie na usporiadanie postáv do radu alebo polkruhu. Svojou všestrannosťou, psychologickou hĺbkou znázorňovaných tém a originalitou techniky sa radí k najväčším maliarom všetkých čias. Hranice maliarskeho umenia posúva intenzitou scén, ktoré sú sprostredkované zachytením okamihu vonkajšieho diania. Zobrazené postavy predstavujú určitú fázu vývoja udalostí (maliar naznačuje, čo sa udialo predtým a čo bude nasledovať). Po celý svoj tvorivý život zobrazuje udalosti v momente ich vyvrcholenia a postavy vyzerajú svojou činnosťou úplne pohltené a vzdialené od okolitého sveta. Využíva všetky možné účinky zachyteného postoja tak, aby vtiahol a prinútil diváka k takému stupňu zamyslenia, že sám prejde k tej istej vnútornej činnosti akú rozpoznal u zachytenej osoby.
Rozsiahla tvorba a maľba autoportrétov
Dochovalo sa obrovské množstvo maliarskych diel, ktoré tvorí asi 500 obrazov, vyše 1000 kresieb (perom so širokým hrotom) a okolo 300 leptov. Vo všetkých týchto oblastiach rozvinul veľmi originálny štýl, techniku a s obrovskou ľahkosťou narábal s grafickou ihlou.
Za celý svoj umelecký život namaľoval Rembrandt tisícky kresieb, skíc a obrazov vlastnej tváre. Vytvoril okolo 50 vlastných podobizní, z toho prvú v roku 1625. Mnohé autoportréty sledujú zmeny v jeho živote i v umení a vyjadrujú jeho odolnosť voči nepriazni osudu. Vo svojich autoportrétoch zanecháva stopy životných ťažkostí. Napriek tomu odrážajú umelcovu dôstojnosť a nenesú známky zatrpknutosti.
Posledný svoj autoportrét namaľoval v roku 1669 (ktorý bol posledným rokom jeho života) so záhadným výrazom muža, ktorý dokáže prijať všetko čo mu život prinesie.
Významné diela
Ukameňovanie svätého Štefana (1625) - prvé dielo, Alegória hudby (1626), Portrét Titus (okolo 1657), Nočná hliadka (1642), Oslepenie Samsona (1636), Saskia ako bohyňa Flóra (1635), Židovská nevesta (asi 1665), Predstavenstvo amsterdamského súkenníckeho cechu (1661 –1662)
Rembrandtova matka ako biblická prorokyňa Anna (1631) – ruka matky je položená na stránke otvorenej knihy. Aj pozorovateľ tak môže rozlúštiť hebrejské písmo a je zapojený do tej istej činnosti ako postava na obraze.
Hodina anatómie Dr. Tulpa (1632) - zobrazuje relatívne rovnako oblečených mužov, stojacich okolo mŕtveho. Podanie Rembrandta dokazuje jeho mimoriadne maliarske schopnosti a originalitu myslenia. Toto dielo znamenalo revolúciu v tradičnej kompozícii skupinového portrétu.
Apoštol Pavol vo väzení (1627) – postava apoštola je znázornená uprostred činnosti (čo naznačuje popísaný papier a hlboké Pavlovo zamyslenie)
Jeremiáš trúchliaci nad skazou Jeruzaléma (1630) – umelec zapojil do diania v obraze aj osamelé postavy
Portrét Jana Sixa (1647) – portrét priateľa. Na spontánnosti mu dodáva energická práca so štetcom. Tmavé tiene a výrazný pohľad umocňujú jeho výrazovú silu.
Autoportrét so Saskiou (1634 – 36) - nežným gestom vyjadruje svoju lásku k manželke (objatím okolo drieku)
Belšasarova hostina Hostina u Baltazára (okolo 1635) - biblický výjav
Slon (1637) – nakreslený je čiernou kriedou, vyniká tuhá koža slona
Tri kríže – jeden z najdramatickejších náboženských leptov
Použité zdroje
- Juliet Heslewoodová, Kapitoly z dejín maliarstva (vydavateľstvo Slovart, s.r.o., Bratislava, 1995)
- Svet umenia - zo španielského originálu El mundo del Arte preložili Želmíra Čížová, Elena Kratochvílová, Milada Pauleová, Erika Mináriková (Edificio Oceano, Barcelona/Ikar, a.s. Bratislava, 2002)
- Velikáni výtvarneho umenia (vydavateľstvo Perfekt, a.s., Bratislava, 1996)
- Robert Cumming: Veľkí umelci (vydavateľstvo Ikar, a.s. 2003)
- Michael Bockemühl: Rembrandt (Taschen/Nakladatelství Slovart, s.r.o. 2003)