Maliari » Plagáty » Alfons Mucha » Sarah Bernhardtova - Božská Sarah | Výtvarná výchova

Prezývku „božská Sarah“ dostala od legendárneho dramatika Oscara Wilda. A ona ňou nesporne bola: Sarah Bernhardtová. Sarah Bernhardtová bola kráľovnou francúzskej romantickej a klasickej tragédie. Spôsobila revolúciu v ženskom klasickom herectve svojím prekvapivo intenzívnym a expresívnym divadelným prejavom. Bola veľmi chudá, s bledou tvárou a brčkavými hrdzavými vlasmi, ale jej prekrásny hlas, pôvab jej pohybov a ohnivá povaha urobila Sarah Bernhardtovú jednou z najväčších herečiek tej doby.

Meno Sarah Bernhardtovej je však navždy spojené s umelcom, ktorý sa preslávil plagátmi s božskou Sarah a spôsobil, že herecká hviezda Sarah Bernhardtovej sa ešte výraznejšie zaligotala na divadelnom nebi. Jeho meno je Alfons Mucha.

Okrem Tolouse-Lautrecovho plagátu Moulin Rouge sa ešte jeden stane za noc udalosťou a zaskočí chodcov a prekvapí ich novou víziou. Na samom konci roka, 30. decembra 1894 je vytlačená Gismonda, plagát pre predstavenie Sarah Bernhardtovej. Jeho autorom je Alfonz Mucha, český maliar žijúci od roku 1887 v Paríži. 1. januára sa plagát objaví na parížskych uliciach a i toto novoročné gesto je súčasťou reklamy. Gismonda je prvý Muchov plagát a hneď nanajvýš úspešný. Paríž má novú senzáciu a nový mýtus bulvárov – božskú Sarah.

Pred dychtivým davom stojí akási kňažná v strnulej póze na prahu večnosti a v ruke drží symbolickú ratolesť. Nakoľko sa jedná o divadelný plagát, nie je tu naznačené nič, čo by pripomínalo nejakú pasáž či scénu z uvedenej hry. Použitie siluety u Gismondy je odvodené z mozaiky, ktorá je plagátu najbližšia ako monumentálne umenie odpradávna patriace stene. Mozaika nielenže zobrazovala, ale tiež vždy rozprávala, jej obrazy často doplňujú nápisy. Už toto Muchove plagátové východisko, tento zdroj inšpirácie naznačuje, že Mucha pristupoval k úlohe veľmi svedomito a rád sa nechal poučiť tradíciou. Korene hľadal až v Byzancii, odkiaľ umenie mozaiky prechádzalo do Európy.

Aj Gismonda má svoju legendu, v ktorej splynuli jednotlivé udalosti v dnes už ťažko rozlíšiteľný celok. Spája sa k tomu zaujímavá historka, možno nie celkom pravdivá. Pred Vianocami v roku 1894 požiadal Muchu jeho priateľ, maďarský grafik Kádar, ktorý odišiel z mesta, aby mu pomohol na plagátoch pre Brazíliu, pripravených v tlačiarni Lemerciera, previesť korektúry. Práve keď ich Mucha dokončoval, volala do tlačiarne Sarah Bernhardtová, nespokojná s plagátom k svojej novej hre. Žiadala nový návrh a po ruke bol len Mucha – a tak Gismonda vznikla pod tlakom rýchlej úlohy a Mucha na ňu ako zručný a pracovitý umelec pohotovo odpovedal. Pristúpil k veci ako dávno pripravený profesionál, ani termín dodania ho nevyviedol z miery. Prvá verzia kresby vraj vznikla na bielej mramorovej doske v kaviarni po zhliadnutí predstavenia. Sarah Berhardtová bola nadšená, samou radosťou objala umelca a rovnako vášnivo reagoval aj dav. Nový formát – vysoký a úzky – s postavou slávnej herečky takmer v životnej veľkosti pôsobil aj na prvý pohľad pozoruhodne dramatickým dojmom a na všetkých zapôsobil aj bohatstvom zvolených farieb. Neobvyklá výška pretiahnutého plagátu súvisí s formátom z japonského zvitku – kakemona.

Základom motívu bola scéna zo slávnostného sprievodu, z konečného dejstva hry, ktorá tak isto určila štylistickú koncepciu plagátu – prepychový odev pripomínajúci kňazský ornát, symbolický palmový list a mozaikové pozadie s náznakom svätožiary – všetko naznačuje duchovnú atmosféru, a zároveň je odrazom uctievanej herečky ako kultovej postavy, múzy belle époque. Na Sarah Bernhardtovú malo obrazové stvárnenie jeho dramatického umenia natoľko presvedčivý účinok, že s Alfonzom Muchom okamžite podpísala zmluvu na šesť rokov. Až do roku 1901 nebol Mucha zodpovedný len za plagáty pre Bernhardtovú, ale aj za výpravu a kostýmy jej Théatre de la Reinaissance. Úspech s Gismondou mu priniesol aj značnú spoločenskú prestíž, určil povahu a smer jeho práce na celé roky. Dá sa povedať, že bol pre túto prácu predurčený už od svojho prvého umeleckého zamestnania. Od roku 1879 do roku 1881 totiž pracoval ako pomocník vo viedenskom štúdiu špecializujúci sa na javiskové výzdoby. Nepochybne rozumel tomu, ako scénu efektne naaranžovať.

Divadlo bolo naopak aj pre neho zdrojom inšpirácie. Čerpal odtiaľ nápady pre symboliku svojich postáv a ich fantastické kostýmy. Gismonda sa stala okamžite vyhľadávaným suvenírom, bol dotlačený v náklade 4000 kusov a predávaný ako grafický list.
Po Gismonde, o dva roky neskoršie, vzniklo ďalšie jedinečné dielo pre Sarah Bernhardtovú, plagát La Dame aux Camélias, čiže Dáma s kaméliami. Sentimentálny príbeh o láske a smrti prechádza do sféry mýtu. Ženská postava v takmer životnej veľkosti predstavuje opäť slávnu herečku ako veľkňažku s vyšším poslaním. Okolo hlavy sa trblietajú do nekonečna strieborné hviezdy a celým plagátom povieva jemná vôňa kamélie. Odhora až dole pokrýva Mucha plagát úzkostlivo vykresleným ornamentom, akoby trpel nejakou morou z prázdnej plochy. Aj trojrozmerná ľudská figúra je neustále tlačená do prvého plánu a zjednodušovaná štylizáciou.

Pre Sarah Bernhardtovú vytvoril Alfonz Mucha tiež Médeu. Médea bola verzia gréckej tragédie napísaná Euripidesom. Je to násilná hra o vojakovi Jasonovi, ktorý si privedie domov Médeu, ktorá po tom, čo sa dozvie o Jasonovej nevere, zavraždí jeho otca, dve deti a Jasonovu milenku. Realisticky a tragicky znázorňuje plagát okamih masakry, kedy Médea so šialeným výrazom v jej očiach, stojí s krvavou dýkou nad jednou zo svojich obetí. Kompozícia je riešená vertikálne, klasický polkruh nad herečkinou hlavou je pre Muchu charakteristický. Zdá sa, že Bernhardtovej meno bolo vytvorené rukou iného človeka, pretože jeho umiestnenie je neelegantné a nemôže byť časťou Muchovho originálneho zámeru.

Parížska secesia bola stotožňovaná so štýlom, ktorý poznala z plagátov. „Štýl Mucha“ ovplyvnil Paríž rovnako výrazne ako „štýl metro“ Hectora Guimarda, architekta a designera kovového zábradlia a lámp. Ich dekoratívne práce sa dostali do celého mesta.