Maliari » Albín Brunovský » tvorba Albína Brunovského | Výtvarná výchova

Albín Brunovský sa narodil 25.decembra 1935 v Zohore. Detstvo a mladosť prežité v rovinatom prostredí Záhoria zalesnenom borovými hájmi sa vryli vnímavému chlapcovi do duše. K dojmom z mladosti sa už ako zrelý umelec neustále vracal, z atmosféry pokojného vidieka čerpal a zasadzoval doň príbehy svojich výtvarných diel. V jeho rodnej obci neboli žiadne pozoruhodné umelecké monumenty. Ľudia boli zaneprázdnení poľnými prácami ako každodenným údelom.

Ešte nezačal chodiť do školy, vypukla Druhá svetová vojna. Paradoxne mu pomohla chápať základné životné hodnoty. Keď sa vojna blížila ku koncu s ostatnými deťmi zažil zrútenie americkej bojovej letky. Videl tiež ľudí, ktorí utiekli z transportov, nákladné vlaky naložené väzňami. Hlboko v jeho pamäti ostali mŕtvi vojaci s roztrhanými telami ležiaci pozdĺž železničnej trate. V dome Brunovského rodičov zriadili sovietski vojaci poľnú nemocnicu a ako desaťročný pomáhal sanitárom s ranenými. S takýmito zážitkami začal Brunovský dospievať.

Na základe príbehov rozpovedaných rodákmi po návrate z robôt v cudzine, ho priťahovalo cestovanie do ďalekých a exotických krajín. Túžil vidieť Mezopotámiu rovnako ako polárne oblasti, ale ako školákovi mu neostalo iné, len rozvíjať svoju predstavivosť. Veľkú dôležitosť pre neho nadobudli krátke výlety do okolitej prírody. Aj neskôr, po návratoch zo štúdií v Bratislave, chodieval kresliť a maľovať do lesov. Pri svojom romantickom založení vtlačil Záhoriu charakter talianskeho vidieka. Obdivoval romantický pohľad na český vidiek u maliarov devätnásteho storočia Jozefa Mánesa a Júliusa Mařáka. Neskôr začal oceňovať grafické umenie českého velikána – Maxa Švabinského. Po rokoch konštatoval, že vďaka týmto inšpiráciám sa vrátili korene romantizmu a manierizmu do jeho vlastnej rannej tvorby.

Rutina mu pomohla stvárňovať precízne vypracované kompozície, čo prispelo k vykryštalizovaniu brunovského osobitého štýlu. Aj pre silnú závislosť na prostredí, z ktorého vyšiel, si roku 1975 kúpil chalupu v rodnom Záhorí medzi borovicami a jazerami, v ktorej trávil každoročne celé leto.

Treba povedať, že rodné Záhorie je v Brunovského neopakovateľnom grafickom diele skutočne aj výtvarne prítomné a tvorí mocnú bázu jeho podmieňujúcej grafickej inšpirácie. Snáď s výnimkou maliara, krajinára Júliusa Koreszku, ani jeden umelec tak hlboko výtvarne neprecítil osobitnú skutočnosť svojráznej, rovinatej, pieskovej a borovej krajiny Záhoria. A tak Brunovského presvedčivá, poeticky imaginatívne zacielená tvorba, obsahujúca aj čarovné postihnutie charakteru tohto najzápadnejšieho kúta Slovenska, vstupuje medzi svojich domácich obyvateľov, aby sa stala rezervoárom ich životnej radosti, estetických zážitkov a duševného osvieženia. Večná dilema ľudskej podstaty: túžba po inom, nepoznanom. Preto človek hľadá, báda, zostupuje do hlbín mora a podzemných svetov, či zápasí s vrcholmi najvyšších pohorí a prekonáva zemskú príťažlivosť. S touto vlastnosťou, podloženou nevšedným talentom, pracovitosťou vstúpil pred štvrťstoročím do slovenského výtvarného života – najvýznamnejší grafik Albín Brunovský.

Pracoval v oblasti grafiky, maľby, knižnej ilustrácie, známkovej tvorby a scénografie. V dobe programového nástupu abstraktného umenia u nás, začína rozvíjať princípy figuratívnej fantazijnej tvorby. Podnety k tejto orientácii nepochybne vzišli z prostredia grafického ateliéru prof. V. Hložníka , u ktorého študoval. Albín Brunovský patrí k najvýznamnejším postavám slovenského výtvarného umenia a svojou tvorbou ju tiež veľmi ovplyvnil.

Roku 1951 začína študovať na škole umeleckého priemyslu (ŠUP) v Bratislave u prof. Fikariho s úmyslom špecializovať sa na grafiku. Po skončení strednej školy absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Bol žiakom všeobecnej školy prof. D. Millyho (do 1956), neskôr študoval v oddelení voľnej a ilustračnej grafiky u profesora V. Hložníka do (1961). Práve v čase, keď prišiel Albín Brunovský do grafického oddelenia profesora Vincenta Hložníka, dokončovali, či absolvovali školu doteraz najsilnejšie ročníky: Ján Lebiš, Jarmila Pavlíčková, Viera Gergeľová a Viera Bombová. Na jeho začiatky vplývali starší kolegovia (Lebiš a Gergeľová v rokoch 1958 a 1959 získali na škole čestný rok), vyznávajúci dramatickú líniu slovenskej grafiky, jej kompozičnej i formálno-technické princípy. No najvýznamnejším objavom pre Brunovského bola učiteľova osobnosť a jej občianska a umelecká autorita.

Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov vedome nadviazal na nadrealistické tendencie vo vlastnej grafickej tvorbe z prvej polovice štyridsiatych rokov. Narábaním imaginatívnymi formotvornými prvkami ako prostriedkami bohatých asociácií a symbolov, naznačoval vtedy nové možné východiska a ciele.

K rozhodujúcim fenoménom, ktorými nepochybne ovplyvnil videnie i myslenie svojich poslucháčov patria: výsostne humanistická filozofia jednoznačne sa obracajúca k existenčným problémom súčasného sveta, zdôraznená úctou a pokorou k technickej náročnosti jej spracovania. Je logické, že Albín Brunovský sa vo svojich začiatkoch nechá inšpirovať sugestívnymi profesorovými podnetmi. Tieto impulzy znásobené ojedinelým talentom a silným vlastným výtvarným názorom mladého absolventa, stali sa prvým predpokladom k vytvoreniu rozsiahleho a mnohostranného diela. Počiatky samostatnej tvorby začiatkom 60- tých rokov mali súvisieť so školením u V. Hložníka, ktorý mu sprostredkoval prvky surrealizmu. Fantazijná línia bola u autora založená na deštrukcii reálnych objektov, prevažne figurálnych.

V grafických cykloch i kresbách po roku 1957 Vincent Hložník cieľavedome obnovoval prerušenú kontinuitu s nadrealistickými fantastickými tendenciami vo vlastnej tvorbe polovice štyridsiatych rokov i v celej modernej slovenskej výtvarnej tradícií. Vďaka učiteľovmu príkladu mohol Brunovský veľmi rýchlo prekonať mnohovravné moralizujúce sujety aj anachronický výrazový arzenál sociálnej grafiky.

Súvislosť medzi smerovaním učiteľovej tvorby a dozrievaním žiaka iste nie je zanedbateľná z hľadiska genézy Brunovského umeleckého nástupu a súčastne klíčenia nových výhonkov imaginatívnosti v slovenskom výtvarnom umení. 
Albín Brunovský sa zvláštnym spôsobom začleňuje do naznačeného vývoja a súčasne sa vymyká z tendencií mladého českého a slovenského umenia šesťdesiatych rokov. Odpoveď na túto otázku je zašifrovaná v jeho tvorbe, ktorá od začiatku obsahovala napätie nepostihnuteľného i prístupného, aktuálneho i tradicionalistického.

Brunovský na škole prudko vyspieval. Knižná ilustrácia je oblasť, ktorej sa rozhodol venovať najintenzívnejšie. Stála spolupráca s detskými časopismi Zornička, Ohník v rokoch 1956-1961 umožnila mu poznať a overovať si nosnosť reprodukčných techník, nútila ho zjasniť a vyčistiť kresbu. V rokoch 1959 - 1964 výtvarne vyzdobil alebo ilustroval približne štyridsaťpäť kníh. Brunovský živí literatúrou svoj imaginatívny svet. Bol v priateľskom aj pracovnom vzťahu, osobne ilustroval ich básnické zbierky a rozprávky s tzv. trnavskou skupinou Tvorenou Ľ. Feldekom, J. Sachom, J. Ondruškom a J. Mihalkovičom, krorí sa od surealizmu vedome dištancovali napriek tomu, že ich súdobá literárna kritika s týmto avantgardným hnutím spájala.

Asociatívna výstavba obrazov Brunovského je identická s výstavbou básni senzualistov, ktorí vychádzali tiež zo zmyslového vnímania s vierou dobyť svet imagináciou, obraznosťou a fantáziou.

A. Brunovský reprezentuje imaginatívnu plochu ilustrácie. Charakteristický je pre jeho tvorbu zmysel pre detail s drobnokresbou, ktorá vyúsťuje do ornamentalizácie často vytvárajúcej dekoratívny obraz. Tieto prvky s neodmysliteľným fluidom, znásobujú literárne kvality diel.

V roku 1959 sa zúčastnil súťaže Mier svetu v rámci Medzinárodného knižného veľtrhu v Lipsku (jednak samostatným grafickým dvojlistom, jednak ako žiak školy na spoločnej úlohe, ktorú odmenili zlatou medailou).

V roku 1960 sa zúčastnil architektonickej súťaže s kolektívom inž. arch. Š. Svetkom, inž. Š. Ďurovičom, so sochármi T. Bártfáyom a J. Hovorkom, spisovateľom L. Mňačkom (v prvom i druhom kole III. cena); prvýkrát verejne vystavoval so SSVU v Salóne výtvarného umenia v Bratislave.Pôvod tohto štylizovania aplikovania, na ktoré sa degraduje celý vývin po roku 1956, je iba po rokoch dogmatizmu, akt protestu a antitézy. V roku 1962 vystavoval spolu so žiakmi Hložníkovej školy v pražskej výstavnej sieni Fronta (výstavu preniesli aj do Poruby); za ilustrácie ku knihe rozprávok Ibis a mesiac získal cenu Fraňa Kráľa, pravidelne udeľovanú autorom detských kníh(12. 3. 1962 za rok 1961).V roku 1963 vystavoval na výstave Súčasné slovenské výtvarné umenie v Prahe, zúčastnil sa súťaže na riešenie pamätníka na námestí SNP a spolu s kolektívom získal v prvom kole II. – III. cenu. Vystavoval na výstave slovenskej grafiky v informačnom stredisku v Budapešti. Zúčastnil sa Biennale Bianco e Nero v Lugane 27. 3. – 31. 5. 1964, kde za list Hudníci získal cenu ex equo. Na tomto liste, tématicky nekomplikovanom, odohráva sa výjav v bližšie neurčenom voľnom priestore. Hlbší význam výjavu naznačuje rozpor medzi fyziognómiou hráčov vyjadrujúcou tupú ľahostajnosť a medzi zmnožením hrajúcich rúk a akustických častí hudobných nástrojov. Kompozíciu ovláda centrálny motív „tela“ gitary, metamorfovaný do podoby ľudského ucha. Charakter produkovanej hudby je neobyčajne vyjadrený rozbujnením drapérií: mimoriadny príklad navodenia sluchovej predstavy vizuálnym vnemom.

Voľnú a ilustračnú grafiku vystavoval v roku 1964 v západnom Berlíne, vo Viedni s V. Hložníkom, 1965 v Dortmunde, v Düsseldorfe, v Oberhausene a v Oer-Erkenschwicku. V roku 1965 mal samostatné výstavy v Bratislave a v Prahe.

Udalosti r. 1968 mohli byť jednou z príčin zmeny jeho výtvarného prejavu. V smerovaní Brunovského tvorby badať markantnú zmenu nie len po formálnej, ale i po obsahovej stránke. Z jeho tvorby sa vytratila sociálno–kritická významová vrstva, ako keby umelec rezignoval na spoločenské dianie. Rôzne variácie abstrahovaných fantastických záhrad predstavujú komornú tvorbu vracajúcu sa k přírodě, ako aj k podvedomým snovým víziám, realizovaných v cykle Sny.

Po roku 1968, keď sa figurálny motív dostal do úzadia a prakticky sa vytratil zo zorného poľa, nastáva obrat smerom k jeho revitalizácii. Avšak už nie v predchádzajúcej deformovanej a izolovanej koncepcii. Kľúčovú úlohu v tomto procese zohral grafický cyklus Bella Italia (lepty, reliéfne tlače, 1969 – 70), ktorý vznikol pod vplyvom niekoľkých umelcových ciest do Talianska. To nové pre budúcnosť tvorby Albína Brunovského podstatné – čo sa tu objavuje – je príroda a jej metamorfózy. V náznakoch sa tento proces objavuje už skôr v niekoľkých litografiách(Záhrada pre Borgonzoniho matku, cyklus Fantas pána Redouxa, 1968). Nový obsahový a umelecký posun znamená spojenie prírodného motívu s figúrou.

Ďalším zlomovým momentom v Brunovského tvorbe na prelome 60. – 70. rokov je veristické stvárňovanie erotických motívov. Albín Brunovský bol predovšetkým grafikom. V roku 1969 sa dostal k maľbe na drevo, pričom použil vzácny perzský orech. Jeho kompozície, podobne ako v grafických listoch sú vzájomným prelínaním ľudského, prírodného a živočíšneho. Tak ako sa v grafike orientoval na klasické techniky, i v maľbe si vyvinul staromajstrovskú metódu. Ako materiál používa hrubé dosky z perzského orecha s kriedovou povrchovou úpravou, na ktoré maľuje kombináciou hlavne akvarelom, pastelom, temperou a olejovými lazúrami. Nepravidelný formát dosák, praskliny, dutiny, hrče a rôzne iné defekty, ktoré umelec kompozične využíva, pridávajú obrazu zvláštnu, starobylú atmosféru vzácneho a sviatočného stretnutia. Obrazová kompozícia útržkov reality sa väčšinou odohráva v prvom, plošnom pláne (Láska nebeská a pozemská,1971, Sestry z Fontenebleau, 1972)

Začiatkom 70. rokov sa umelec pravdepodobne vyrovnal s traumatizujúcou spoločenskou realitou. Svedčí o tom návrat k sociálno–kritickým témam. V jeho dielach sa objavujú prvky spoločenskej satiry. Inšpiráciou filozoficko – kritického diela Erazma Roterdamského , nizozemského humanistu prelomu 15. – 16. storočia vznikol cyklus grafik Chvála bláznivosti / farebný lept, 1973/. Podobenstvo súčasného sveta stvárnil v grafikách napr. Horúčkovitá nečinnosť (farebný lept 1976) alebo vytrvalá a neustála snaha po vlastníctve (farebný lep, mezzotina, suchá ihla. 1978).

Významným umeleckým záberom Brunovského bola grafická tvorba v oblasti poštových známok. Prvé návrhy vytvoril v roku 1962 a sporadicky sa im venoval počas celej svojej tvorby. Do roku 1990 ich vyšlo tridsaťštyri. Okrem filatelistickej tvorby sa v oblasti úžitkovej grafiky venoval tvorbe Ex Libris, návrhom plagátov, scénografii a návrhom bankoviek. V roku 1977 zvíťazil v súťaži o novú československú sústavu bankoviek. Jeho bankovky s nominálnou hodnotou tisíc, desať, dvadsať, päťdesiat a sto korún prichádzali do obehu postupne v rokoch 1985 až 1989. Za tieto návrhy získal vo Francúzsku v roku 1989 ocenenie Najkrajšia bankovka sveta. V roku 1985 bol doma ocenený titulom Národného umelca. Zahraničným ocenením jeho prínosu do svetového grafického dedičstva a jeho pedagogických schopnosti boli návštevy britských výtvarných akadémií na pozvanie Washingtonu, San Franciscu, Clevelande, Chicagu, Pittsburghu a ďalších. V Bryn Mawr navštívil nestora slovenskej a svetovej grafiky Kolomana Sokola.

Albín Brunovský ovládajúc brilantne kresbu a grafické techniky, zdôrazňuje útočný a provokujúci obsah svojich vízii, vyrastajúcich síce z reálneho tvaru a farby, ale v prenesenom význame a v gradovanej pozícii. Snový svet Brunovského nadobudol v posledných rokoch sarkastickejšiu, sebaironizujúcu črtu.

Od záveru osemdesiatych rokov sa jeho tvorba nesie v znamení filozofického traktu J. A. Komenského „ Labyrint sveta a raj srdca , ktorý tvorí akési duchovné zaštítenie umelcovej tvorby. Je jedným z najplodnejších a najzamestnanejších našich ilustrátorov. Jeho ilustrácie úzko súvisia s voľnou grafikou. Sú autonómnou výtvarnou parafrázou literárneho textu Jeho umenie, napriek svojim historickým koreňom, reflektuje súčasný filozofický model sveta absorbujúc základné paradoxy existencie moderného človeka v ňom. V tvorbe Albína Brunovského v 80. a 90. rokov možno vidieť už len nasledovanie uvedených ideových premís, ktoré vyvrcholili v ilustárcii bibliofilného vydania výberu slovenských básnikov zostaveného Ľ. Feldekom pod názvom Sny, resp. Chvála zamotaných snov I – IX / lept, mezzoina, suchá ihla 1984 – 1985/ a Labyrint sveta a raj srdca I. – VII / lept, mezzotina, 1989 – 1990/.

V roku 1990 ukončil Albín Brunovský svoje pedagogické pôsobenie a venoval sa voľnej umeleckej tvorbe. Jeho predčasným skonom 20. januára 1997 v Bratislave stratilo slovenské výtvarné umenie a naša kultúrna scéna jednu z mála výrazných osobností, ktoré vystúpili na svetové umelecké pódium. Charakteristickými znakmi diela Albína Brunovského je prepájanie fantazijných a reálnych prvkov, suverénne narábanie s výrazovými prostriedkami a bezpečné ovládanie klasických techník. Brunovský vychoval viacero nasledovníkov, pričom ich výtvarný prejav bol často diametrálne odlišný. Vďaka tomu priniesli i jeho žiaci do vývoja slovenskej grafiky viaceré nové podnety. Pedagóg Brunovský bol umeleckým vzorom, stal sa synonymom vrcholnej výtvarnej kvality, tlmočníkom tradícií a objaviteľom nových tvorivých možností.

Celá tvorba Albína Brunovského je potvrdením jeho zaradenia do tej vetvy manieristického umenia, ktorej posledným vrcholom bol surrealizmus, a tým je potvrzené, že Brunovský priniesol svojím dielom nové obsahy do nášho umenia.
Akby sme chceli definitívne určiť a kanonizovať rozmery jeho neobyčajne bohatého a mnohovrstevného diela, jeho veľkosť a dosah v širších súvislostiach minulého, domáceho a svetového. Sústredíme sa preto radšej na postihnutie čiastkových problémov, princípov a výsledkov, z ktorých potom ako z kamienkov pestrej mozaiky bude postupne vznikať čoraz väčšia plocha nášho poznania doterajšieho prínosu tvorivého činu.