Maliari » Albín Brunovský » žena v tvorbe Albína Brunovského | Výtvarná výchova

Hlavným predmetom Brunovského grafiky je človek. Ide teda o živú hmotu, ktorá je v neustálom pohybe, v neustálej zmene. Tento pohyb a zmenu symbolizuje aj žena, ktorá je stvárňovaná v rôznych podobách v celej Brunovského tvorbe.

Skoro v každom jeho diele figuruje žena. Možno preto, lebo je to nevyčerpateľný námet, miloval ženy a nechal ich telá vyniknúť v spojení s prírodou. Zobrazuje znaky ženskosti a materstva, krásu tela, výrazovosťou ducha. Necháva pocity voľne plynúť, vyplaviť pocity stvárnenej osoby. Zaoberá sa vnútrom, problémami života a určitou nadnesenosťou. Ženské telo je zrazu dynamické až expresívne.

Pohráva sa s časťami ženského tela, spája a transformuje ich do novej polohy, kde vystupujú pod novým zmyslom. Necháva vystúpiť telo do popredia z tajomného pozadia. Je to ako únik pred svetom. Žena je preňho ako skladačka. Všetko do seba zapadá a všetko na seba nadväzuje. Umelecké dielo obsahuje nejakú informáciu, správu, posolstvo, ktoré majú mať význam pre široký okruh príjemcov. Obsah výtvarného diela je vlastne filozofickou myšlienkou obrazu, je výpoveďou, posolstvom a odkazom, ktorý nám chce autor odovzdať.

Predmetnosti Brunovského grafík sa neustále menia i vnútorne: skladajú sa z nelogických častí, rozbíjaná je celistvosť logiky predmetov až tak, že vznikajú nedefinovateľné nejavové monštrá. Monštrá logický „bezpredmetné“ ale javovo konkrétne. Napr. Únos Sabinky (1965) kde nielenže muž unášajúci ženu sa mení na ňu, nielenže sa menia na seba navzájom (princip sexuality), ale menia sa i v obnažené neforemné hmoty a žena dokonca prerastá do zeme.

Grafické listy, na ktorých Albín Brunovský zdôrazňuje tému ženy a zložitosť jej postavenia v intímnych i obecných vzťahoch vznikajú na základe najrozličnejších impulzov. Môže to byť báseň, možno iba verš, stará povesť, spomienka i dávno zabudnutý sen, náhodné stretnutie s cudzím príbehom i omylom započuté slovo – žena.

Autorova túžba postihnúť neobsiahnuteľné a objaviť nepostihnuteľné si vynucuje svojskú a slovami takmer nedefinovateľnú tvorivú poetiku, ktorá obsahuje v sebe mnoho nového, možno i neobvyklého a rozporuplného.

Metóda autorovho tvorivého myslenia a výtvarnej reči spočíva okrem iného aj v imaginatívnom prekračovaní hraníc jednotlivých fenoménov výtvarného diela: reálneho príbehu a metafory, ironického a dramatického, smiešneho a tragického, ilúzie a prítomnosti.

S tématikou ženy sa stretáva aj pri ilustrovaní knihy rozprávok Tulipánová kolíska, kde zobrazoval nežné víly ale aj stareny. Na týchto postavách nechal naplno rozvinúť svoju fantáziu. Na ich stvárnenie používal s obľubou „staromajstrovské“ techniky, ako istý typ nadväznosti na tradíciu, na zlatý vek naratívnej, fabulačne bohatej ilustrácii v čiernobielom podaní. Zásluhou neobyčajne presnej vizuálnej pamäti a kresliarskych schopností mohol Brunovský tlmočiť svoje predstavy vo formách verných javovej realite, keď to začal pokladať za potrebné.

Iluzionisticky presvedčivé stvárňovanie žien alebo imaginatívnych obrazov si žiadalo detailné a takmer naturalistické zobrazenie prvkov viditeľného sveta dávaných do nevšedných, prekvapujúcich, na prvý pohľad alogických asociačných väzieb. K iluzionistickému stvárňovaniu námetov ľudského tela patrilo aj svetlo vo zvýšenej miere, svetlo, ktoré od začiatku bolo dôležitým princípom Brunovského grafického diela.