Maliari » Albín Brunovský » Nový pohľad na umenie Albína Brunovského | Výtvarná výchova

Grafická tvorba Albína Brunovského patrí, nepochybne i v dôsledku školenia u V. Hložníka, k tej vetve modernej maľby a grafiky, ktorú by sme pomocne mohli nazvať „fantazijnou“ alebo „imaginatívnou“. Na prvý pohľad je zrejmá spojitosť Brunovského tvorby so surrealistickou maľbou. Poznamenajme už na tomto mieste, že táto spojitosť neznamená prihlásenia sa Brunovského k surrealistickému hnutiu, starému ortodoxnému, ani k novým neosurrealistickým snahám.

Brunovský súvisí so surrealizmom jednak v dôsledku spoločnej príslušnosti k manierizmu, jednak prostredníctvom postsurealizmu, sprostredkovaného mu školením. Brunovský však na jednej strane siaha hlbšie do minulosti, k dostupným prameňom manieristického umenia, ako sa k tomu otvorene priznáva grafickým listom Portrét Arcimbolda, na druhej strane zaujíma aktívny postoj k surrealizmu ako poslednému mohutnému „fantazijnému“ manieristickému hnutiu. Znamená to, že sa nepodriaďuje surrealistickým doktrínam, ale vyberá z neho to, čo je blízke jeho zámerom a naturelu. Preto je možné odvážiť sa vysloviť názor, že A. Brunovský je svojbytný a vyhranený manierista.

Tvorba Albína Brunovského zaujíma špecifické miesto, nepatrí ani „galandovcom“, ani k „nefigurativistom“, teda ani k jednej z hlavných vrstiev vtedajšieho slovenského umenia. Príčinou tohto je predovšetkým jeho vyhranená príslušnosť k „fantazijnej“ vetve moderného umenia, vetve, ktorá v našom umení nenašla nejaký väčší vplyv. Umelcova grafická tvorba nastoľuje problém vzťahu, nášho výtvarného umenia k surrealizmu skutočne a oprávnene, teda nemožno hovoriť, i v dôsledku špecifičnosti jeho postoja k surrealizmu, o nejakom oneskorenom vplyve či rezíduu. Albín Brunovský súbežne s programom informálnych tendencií overil problém zobrazovania skutočnosti v umení tým, že spochybnil ich priamu väzbu. Skutočnosť nahradil ilúziou, snom o jej novej, „inej“ podobe.

V tvorbe Albína Brunovského sa preplieta skutočný a vymyslený verizmus, ktorý vrství a zauzľuje metamorfované tvary do bujných konfigurácií, čo skutočnosť iba predstiera.

Proces vizualizácie neskutočného (nezobraziteľného) prostredníctvom iluzívnej obrazovosti približuje Albína Brunovského k surrealizmu a súčasne ho odlišuje od abstraktných koncepcií. Proces zobrazenia nezobraziteľného, a vizualizovanie neskutočného prebieha v tvorbe Albína Brunovského prostredníctvom základného modelového vzťahu človeka a sveta. V námetoch sa neustále prelínajú dve rozporné myšlienky: túžba a neuskutočniteľnosť dosiahnutia vytýčeného cieľa. Ľudské je v prvej fáze (60. roky) premietnuté takmer výlučne do ľudskej figúry a jej tvarových metamorfóz a svet, do ktorého je integrovaná, smeruje od náznakových foriem k nedefinovateľnej prázdnote. Vytvára tak poetickú a vo svojej podstate filozofickú reflexiu sveta.

Ako hlavný princíp v umelcovej tvorbe dominuje zmysel pre detail, s ktorým narába ako jedinečným kreatívnym prostriedkom. Pre prácu s detailom je v tvorbe národného umelca mimoriadne dôležitá námetová oblasť. Kým detail má vzťah ku skutočnosti, je vlastne výsledkom jej analýzy, námet je svojou podstatou nereálny, je synkréziou heterogénnych snových predstáv, fantázie i nepochopiteľných procesov podvedomia a stavov medzi snením a bdením.

Brunovský vo svojich dielach vytvára „novú“ – fantastickú realitu, ktorá je však rovnako opticky zreteľná, rovnako konkrétne prepracovaná ako naša javová skutočnosť. Vytvára ilúziu konkrétnej prítomnosti akejsi fantastickej reality, čo dosahuje okrem iného hlavne detailným a takmer naturalisticky precíznym zobrazovaním detailov nášho javového sveta. Tieto predmety javového sveta sú však zapojené do nejavových opticky a racionálne alogických vzťahov a celkov. Tým vzniká napätie medzi javovo-logickými, konkrétnymi detailmi a nejavovými celkami a súvislosťami, čo vyvoláva v dôsledku porovnania s opticky známou skutočnosťou dojem tajomnej existencie druhého, nejavového, ale rovnako konkrétneho sveta.

Podstatné je, že táto „nová“ realita je vlastne v neustálom spojení s javovou realitou. V A. Brunovského tvorbe nachádzame dve polohy – polohu vytvárania úplne „novej“ reality, aj „sfantazijnenie“ starej a známej reality, a to v štruktúre každého diela. A v tom sa Brunovský zhoduje so surrealizmom, že totiž stavia na názore, že nám známa realita má svoje skryté hybné sily, svoje tajomstvo.

Týmto tajomstvom je prameň života. „Nová“- fantastická realita, ktorá sa snaží byť uznaná rovnako ako optická realita svojou iluzívne dosahovanou konkrétnosťou (čo nepochybne podnietilo i voľbu grafických techník – takých, ktoré sú najlepšie schopné vytvoriť dokonalú ilúziu), je teda alegorickou reakciou na opticko-logickú skutočnosť. Je rovnako predmetná, rovnako konkrétna, ibaže alogická.
Už v prvej rovine Brunovského diel, v rovine javovej je zrejme, že sa Brunovský od „nefigurativistov“ líši práve predmetnosťou, od „galandovcov“ fantazíjnosťou. Základnou platformou jeho diel je potom táto „predmetná fantastičnosť“, všetky vnútorné štrukturálne vzťahy sa odohrávajú na nej, teda na rovine obsahovosti.

Pri bližšej analýze Brunovského grafických listov sme dospeli k názoru, že jeho diela je možné chápať a interpretovať ako niekoľkovrstevné štruktúry, ktorých vrstva sa zložite prelínajú.

Jedným z hlavných predmetov Brunovského grafiky je človek. Problémy človeka vo vzťahu k svetu a vo vzťahu k druhému človeku ( to jest problémy spoločenské).Tieto nerieši v rovine absolutnosti, ako sa tým stretávame u „nefigurativistou“, kde obraz je napríklad vyjadrením bolesti, smútku či vášne „ako takých“, ako absolútnych. Problémy človeka vidí a zdeľuje v ich prejavení sa vo vonkajškovosti ľudskej figúry – v jej tvári, geste, v jeho stavbe atď. Prostriedkom k tomu, je jednak zobrazovanie, jednak deformácia ako sa a ňou stretávame i u „galandovcov“. Ide o deformáciu celistvej ľudskej figúry, nasmerovanú „fantastičnosťou“, to jest znelogičtením logických vzťahov ako vo vnútri tela jednej postavy, tak znelogičtením vzťahov niekoľkých predmetov či postáv. Predmetnosti Brunovského grafík sa neustále menia i vnútorne: skladajú sa alegorických častí, rozbíjaná je celistvosť logiky predmetov až tak, že nakoniec vznikajú nedefinovateľné a nejavové monstrá. Tieto monstrá logicky „bezpredmetné“, ale javové konkrétne a teda i predmetné (plastické), ako to vidíme napríklad na grafickom liste Únos Sabinky alebo Záhradné divadlo, sú nedefinovateľné pojmové, ale plastické a hmotné a nadobúdajú niekedy ľudské tvary – ruky, nohy, prsia, pritom sú však neforemnou hmotou, až nakoniec sú hmotou bez akýchkoľvek zvyškov pojmovo definovateľných predmetov (Portrét Arcimbolda).

Ďalším princípom Brunovského tvorby je princíp premeny jedného tvaru v druhý, že ľudská figúra sa mení v akési rastliny a naopak (Záhradné divadlo), že rúcho, ktoré zahaľuje postavy, s nimi zrastá, tvorí ich telo (Tri, Zuzany), že toto rúcho prestáva byť rúchom a mení sa v zmienenú živú hmotu, že sa teda rôzne kvality nakoniec menia v tú istú základnú slepú „prahmotu“, môžeme povedať, že Brunovský tu vyjadruje názor, podľa ktorého jednota sveta je jediná kvalita, do ktorej sa všetko mení v prúde neustáleho vznikania a zanikania.  
Predmety či predmetnosti Brunovského grafík sa nachádzajú v ploche, ktorá do istej miery ostáva plochou (sama sebou), do istej miery však je zobrazením priestoru. Tento priestor môže byť naznačený rovným a nekonečným horizontom, teda predmetne, alebo je ním vlastne biela alebo čierna plocha, z ktorej sa vynárajú plastické predmety a monstrá. Tento priestor, pretože je takto abstraktný, neurčený konkrétnou javovosťou ako pri predmetoch, je priestorom večným a nekonečným (pretože predmety v protiklade k tomu sú konkrétne, čím je daná časovosť i konečnosť). Výjav podaný na obraze sa teda odohráva kedykoľvek, stále, vždy. S takýmto chápaním priestoru súvisí, i chápanie času: kdekoľvek-kedykoľvek, všade-vždy.

Dospeli sme k záveru, že „námetom“ Brunovského diel nie je chápanie sveta samého pre seba, ale jedine vo vzťahu k človeku, že mu ide o postavenie človeka v takto chápanom svete.

Princíp iluzívnosti sa v Brunovského tvorbe neprejavuje, ako sme už naznačili, iba presným zobrazením, opisom detailov, líčením, čo vo väčšom meradle vedie k myšlienkovému, významovému rozvíjaniu, ale aj inými prostriedkami: autor vzťahuje diváka do obrazu , budí v ňom ilúziu konkrétnej prítomnosti „fantastického“ tým, že niektoré postavy podáva od chrbta (Interiér II), alebo tým, že niektoré predmetnosti prerezáva okrajom obrazovej plochy, akoby pokračovali mimo obrazu – v skutočnom priestore diváka.

Princíp organičnosti človeka a sveta vôbec, princíp spojovania sa subjektu s objektom, princíp jednoty, „prahmoty“ chápanej vitalisticky, ponímanie prírody ako bytosti, teda zduchovnenie, príklad organizovaného a neorganizovaného, teda vlastne chaosu a harmónie, všetky tieto princípy zistené v štruktúre Brunovského diel sú vlastne princípmi romantizmu. Je tým potvrdené zaradenie Brunovského diel do tejto vetvy manieristického umenia, ktorej posledným vrcholom bol surrealizmus, a je tým potvrdené i tvrdenie, že Brunovský svojím dielom v rámci nášho mladého umenia prináša nové obsahy.