Maliari » Albín Brunovský » grafické techniky v tvorbe Albína Brunovského | Výtvarná výchova

Celé dielo Albína Brunovského je naozaj neobyčajné a mnohotvárne v technike, tematike i vo výraze. Je pozoruhodné a sympatické, že každú techniku, ktorú si zvolíl a ktorou sa sústredenejšie zaoberál, virtuózne zvládol. Kritikom oponuje vždy novou vyššou technicky náročnejšou a obsahovo nabitejšou kvalitou.

Od Hložníkovej školy sa Albín Brunovský začal odpútavať už výberom grafických techník. V škole sa pracovalo najviac v technike drevorytu, linoleorytu, ktoré optimálne vyhovovali naznačeným expresívne-realistickým orientáciam. Albín Brunovský sa podujal okrem leptu aj na prácu v technike kameňorytiny, ďalej ho zaujala technika škrabanej litografie a kriedová litografia v ktorej pracoval po celé šesťdesiate roky i neskôr, niekedy v kombinácii s inými technikami . Leptu sa venuje od roku 1963 čoraz častejšie. V grafickej tvorbe roku 1968 patrí významné miesto litografii. Účinkom je to technika blízka maliarskemu výrazu mäkkými valérovými prechodmi. Voľba tejto techniky istotne súvisela s viacerými faktormi vonkajšími i vnútornými a na neposlednom mieste aj azda so skutočnosťou, že v tomto roku Brunovský začína maľovať.

Práve kriedová litografia mu umožnila majstrovsky rozpracovať svetelný princíp a citlivo stupňovať intenzitu nanášanej vrstvy. K iluzionistickému stvárňovaniu fantazijného obrazu patrilo aj svetlo vo zvýšenej miere, svetlo, ktoré od začiatku bolo dôležitým princípom Brunovského grafického diela. V technike litografie maximálne využíval jeho možnosti v bohato valérovanom prehodnocovaní plochy od jemne belavých až po zamatové hĺbky tieňov. Svetlu pripisoval až akýsi biologický účinok v porovnaní rozporu medzi živou a neživou hmotou, až po akýsi faktor vnútorného zduchovnenia. Majstrovskými príkladmi sú litografie Show a Vernisáž v prírode, kde nachádzame vyžarovanie z vnútra obrazu.

V porovnaní s tvrdšou a plastickou čiarou leptu je kriedová stopa mäkká, s mastným až zamatovým povrchom sústredených a valérových sivých až po najvyššie svetlá.

Litografická séria dovršujúca analytický proces, v ktorom primárne vnímame dynamiku pohybu (Augustová záhrada, 1968, Španielsky interiér, 1968) , narába s kategóriou nedefinovaného iluzívneho priestoru v ktorom tvary vznikajú a zanikajú. Zachovávanie presne definovaných, plasticky modelovaných tvarov, priestorovosti, iluzívnosti obrazu zodpovedalo technikám, medzi ktorými lept nadobúdal prevahu.

V lepte - klasickej hĺbkotlačovej technike pracoval Albín Brunovský stovky hodín lupou. Lupou, „pri ktorej bolí chrbát a kazí sa zrak“ ako píše Ivan Panenka, či už sú výsledkom malé grafické formy (exlibris,novoročenky),alebo rozmerné listy voľnej grafiky či grafické cykly (Bella Italia, Labyrint sveta, Dámy v klobúku alebo chvála zamotaných snov). V leptoch z roku 1963 Brunovský virtuózne rozihráva dosiahnutú kresliarsku a grafickú istotu.

Pre námet listu Zuzany siahol k osvedčenej biblickej téme, predvádza rozmerné bohatstvo nápadov, kombinujúc prvky ireálne s reálnymi, figuratívne s nefiguratívnymi, tvarové deformácie prevzaté z arzenálu moderného umenia s vlastnými objavmi spletitých drapérií a závitov ušníc. Zdôrazňuje útočnosť a provokatívnosť svojich vízií až po sarkazmus. Téma Zuzán prerastá tak do sebairónie. Lept Biblická krajina (1963) obsahuje niečo z tajuplnej hravosti Maxa Ernsta. Príroda sa v ňom javí ako neusporiadaný chaos spred stvorenia.

Prvé blízke kontakty s moderným svetovým výtvarným umením znamenali osobitý náraz poznania. Hlboký dojem zanechali v ňom Chagall, Kandinsky, Klee, Miró, Ernst, zo sochárov azda H. Moore, umelci, ktorých spájala schopnosť fantazijného pretlmočenia reality. Môžeme ich rozoznať vo výtvarnom pochopení listov Spleen druhej ženy starinára (lept), Interiér II (lept), Opitá nevesta (lept), fantazijný prvok sa prejavuje v hravej fragmentárnosti objektov vizuálného sveta. Spôsob stvárnenia, koreniaci v tvorbe Kandinského, Kleea, Miróa, viazaný na plošné vyjadrenie modernej maľby, dostal sa tu do istého protirečenia s technikou leptu, tradičnou technikou iluzívneho priestorového zobrazovania.

Tieto techniky sa vo vývoji modernej grafiky málo používali. Grafici sa im dokonca vyhýbali, sčasti pre ich prácnosť, ale najmä preto, že spájali ich výrazové možnosti a charakteristiky so starým umením.