Albín Brunovský | Výtvarná výchova

Albín Brunovský sa narodil 25.decembra 1935 v Zohore. Detstvo a mladosť prežité v rovinatom prostredí Záhoria zalesnenom borovými hájmi sa vryli vnímavému chlapcovi do duše. K dojmom z mladosti sa už ako zrelý umelec neustále vracal, z atmosféry pokojného vidieka čerpal a zasadzoval doň príbehy svojich výtvarných diel. V jeho rodnej obci neboli žiadne pozoruhodné umelecké monumenty. Ľudia boli zaneprázdnení poľnými prácami ako každodenným údelom.

Upriamenie sa umelca na stvárňovanie prírody a s ňou spojených erotických motívov možno vysvetliť aj z hľadiska Freudovskej psychoanalýzy. Brunovského láska k prírode nadobudnutá v detstve, mohla viesť umelca pod vplyvom veľmi vážnej životnej zmeny k úniku z reality do sveta detských spomienok, čo sa v psychoanalýze klasifikuje ako neurotický proces. Je známe, že podľa Freuda sexuálne pudy, ktoré boli v detstve potlačené a sublimované, uvoľňujú pre kultúrnu činnosť pozoruhodne množstvo síl. Pudy môžu byť od pôvodného cieľa odvedené sublimáciou, ktorá môže mať rôzne formy, pričom jednou z nich môže byť umelecká tvorba.

V tvorbe Albína Brunovského treba spomenúť cyklus obrazov Chvála zamotaných snov. Brunovský sa zamýšľa a vyzdvihuje krásu milostného aktu a následného zrodu života. Vo väčšine jeho diel v tomto cykle, sa objavuje vždy dvojica muža a ženy v tesnej blízkosti, ba dokonca až pri milostnom akte.

Je pozoruhodné ako Albín Brunovský stvárňuje pocity ženy na obraze Dáma v klobúku I. (Vdova), 1981. Má zvláštny výraz, ktorý akoby rozprával príbeh ženy. Žena, ktorá prežila mnoho strachu o svojho manžela. Jej trpká púť pripomína výjav ako na jej klobúku. Ten strach je tak silný ako búrka na mori, ako hrozivé vlny, ktoré lámu lode ako keby boli z papiera. Dámin klobúk je taký ťažký, až mi to pripadá ,že táto žena už nedokáže niesť svoje trápenie, žiaľ a každú chvíľu by sa mala zosypať, utrápiť na smrť. Autor ju krásne vystihol a dal do jej očí tajomnosť. Je nakomponovaná tak, že upúta človeka na prvý pohľad.

Ďalším princípom Brunovského tvorby je premena jedného predmetu na druhý napr. Záhradné divadlo, kde sa predmetné monštrá podobajú ako rastlinám, tak i pripomínajú ľudské telá. Tento princíp je vlastne prejavom večnej zmeny, vzniku a zániku. Dôležité je však v tomto kontexte, že princípy spojovania a prerastania predmetov sú i princípmi sexuálnymi.

Hlavným predmetom Brunovského grafiky je človek. Ide teda o živú hmotu, ktorá je v neustálom pohybe, v neustálej zmene. Tento pohyb a zmenu symbolizuje aj žena, ktorá je stvárňovaná v rôznych podobách v celej Brunovského tvorbe.

Grafická tvorba Albína Brunovského patrí, nepochybne i v dôsledku školenia u V. Hložníka, k tej vetve modernej maľby a grafiky, ktorú by sme pomocne mohli nazvať „fantazijnou“ alebo „imaginatívnou“. Na prvý pohľad je zrejmá spojitosť Brunovského tvorby so surrealistickou maľbou. Poznamenajme už na tomto mieste, že táto spojitosť neznamená prihlásenia sa Brunovského k surrealistickému hnutiu, starému ortodoxnému, ani k novým neosurrealistickým snahám.

Celé dielo Albína Brunovského je naozaj neobyčajné a mnohotvárne v technike, tematike i vo výraze. Je pozoruhodné a sympatické, že každú techniku, ktorú si zvolíl a ktorou sa sústredenejšie zaoberál, virtuózne zvládol. Kritikom oponuje vždy novou vyššou technicky náročnejšou a obsahovo nabitejšou kvalitou.