Sandro Botticelli (1444 – 1445 / 1510) je jedným z najznámejších umelcov renesancie. Na výtvarnú scénu vstúpil v 60. rokoch quattrocentra (končiace prvé obdobie ranej talianskej renesancie). Na rozdiel od väčšiny súčasníkov odmietal návrat k pôvodným antickým vzorom. Na vrchole kariéry sa stal vo Florencii najvyhľadávanejším maliarom náboženských obrazov, ale i malieb so svetskými námetmi.
Nespoľahlivé údaje umelcovej mladosti
Údaje z mladosti Sandra Botticelliho sú veľmi strohé a nie sú dostatočne spoľahlivé. Takmer celý život strávil vo Florencii. Narodil sa pravdepodobne v roku 1444 alebo 1445 v meštianskej rodine ako najmladší z ôsmich detí (dospelosti sa dožili iba traja bratia). Rodina bývala v remeselníckej časti Florencie na brehu rieky Arno. Najstarší z bratov Giovanni bol úspešný obchodník so sudmi (po taliansky sud - „botticello“, podľa niektorých zdrojov mohol mať túto prezývku i kvôli postave), odtiaľ pochádza maliarovo neskoršie meno. Ďalší brat Antonio pracoval ako zlatník a z dostupnej faktografie je pravdepodobné, že sa stal tiež Sandro zlatníckym učňom. Práve Antonio naučil brata prvým kresliarskym zručnostiam a ten sa čoskoro rozhodol byť maliarom. Umelcov otec kúpil v roku 1464 dom na Via Nuova, kde našiel útočisko. O dom sa delil s bratmi a zostal tam žiť i pracovať do konca života.
Maliar portrétov a pohybu
Vo svojej epoche bol Botticelli najmenej typickým predstaviteľom svojej doby. Snažil sa porozumieť hlavne ľudským pocitom (v období talianskej renesancie sa najviac pozornosti venovalo štúdiu anatómie či vedeckej perspektívy). Používal brilantnú techniku. Úplne sa koncentroval na kresbu a kládol menší dôraz na modeláciu a hru svetla a tieňa. Jeho tvorba dostáva vlastný osobitý prejav, s nezameniteľnými rysmi vyhranenej individuality.
Svoje diela a predovšetkým postavy sa snažil oživiť akýmkoľvek zdaním pohybu, či už to bolo vetrom vo vlasoch, lístím stromov alebo rozviatymi ženskými šatami. Osobitý pôvab ženských postáv dosiahol tiež tým, že sa im pod látkou črtali tvary tela. Charakteristickým rukopisom a výrazovou silou ľudskosti majú jeho postavy originálny výraz.
Maľba portrétov sa stala významnou zložkou Botticelliho tvorby v dobe, kedy bol tento maliarsky odbor na začiatku svojho vývoja. Fascinoval ho predovšetkým psychologický portrét. Zameriaval sa na zdôraznenie pôvabu, krásy postáv a zároveň ich dôstojnosti. Jeho tváre vyjadrujú city, najčastejšie to sú pocity smútku a rezignácie, a vyzerajú melancholicky. Ich zdanlivou dominantnou vlastnosťou sa stal nekľud.
Raná tvorba
Približne v roku 1464 bol Botticelli prijatý do ateliéru známeho maliara Fra Filippa Lippiho, ktorý bol nadšený jeho kresbou a jemným pôvabom detailov. Krátky čas sa od neho učil a pracovali spolu na výzdobe katedrály v Prate blízko Florencie. Po dokončení roboty odišiel Lippi z mesta a umelec sa čoskoro vrátil do rodnej Florencie. Lippiho syn sa stal po smrti otca Botticelliho žiakom (Fra Filippo Lippi naviazal ako 50 ročný kaplán kláštora milostný vzťah s 22 ročnou rádovou sestrou, obaja boli zbavení rehoľného sľubu a z ich manželstva vzišiel syn, neskôr Botticelliho žiak).
Vo svojej ranej tvorbe hľadal Botticelli inšpiráciu nielen u Lippiho, ale aj u ďalších florentských majstrov. V polovici 60. rokov začal navštevovať ateliér avantgardného florentského maliara a sochára Verrocchia, kde vytváral svoje prvé samostatné diela. Dominuje v nich jediná téma, sediaca Madona s dieťatkom.
V roku 1470 si otvoril vlastný ateliér a stal sa vedúcim prosperujúcej dielne. V tom istom roku dostal prvú dokumentovanú zákazku. Išlo o zobrazenie „Statočnosti“, jednej zo siedmich cností. Pôvodne bola táto objednávka zadaná Pollaiuolovi, ktorý už dokončil niekoľko postáv, ale na zásah z vplyvných kruhov Mediciovcov mu bola odobratá. V roku 1475 ozdobil Botticelli kaplnku kostola Santa Maria Novella vo Florencii. Vytvoril tu prvú verziu Klaňanie Troch kráľov, v ktorom do zástupu zobrazených postáv umiestnil sám seba. Tento námet sa v jeho tvorbe bude opakovať viackrát, celkovo päťkrát. Okolo roku 1480 pracoval na sérii ilustrácií k Danteho Božskej komédii, ale ju nedokončil. Pre bohatého Lorenza de´Medici neskôr namaľoval Primaveru.
Jedinečnosť tvorby
Sandro Botticelli sa stal najväčším európskym majstrom línie všetkých čias. Je jedným z mála maliarov, ktorý nehľadal inšpiráciu v sochárskom umení. Odlišoval sa aj tým, že ho nezaujímali estetické novinky svojej doby. Nepridáva nič nového k problematike priestorovej perspektívy ani v spôsobe zobrazovania prírody. Ľahostajnosť k pokroku spôsobila, že jeho tvorba vytvára dojem istej zastaranosti.
Typickým znakom jeho tvorby sa tak ako lineárnosť stal jemný a zoženštelý štýl. Svojim portrétom dodal presvedčivosť a prenikavú charakteristiku energickými líniami, na ktoré kládol mimoriadny dôraz (všetky tvary sú lemované pôsobivou a dôraznou líniou - podobný štýl mal i jeho učiteľ Filippo Lippi).
Záľuba v svätožiarach
Najčastejšou témou kresťanského umenia sa stala Madona s dieťaťom. Botticelli nachádzal v tomto námete stále novú inšpiráciu a nepovažoval ho nikdy za vyčerpaný. Mal záľubu v jej rôznych stvárneniach a obzvlášť majstrovsky spracovával svätožiary. V niektorých maľbách využíval pôsobenie jednoduchých lúčov zlatistého svetla, inokedy vytvorila zo svätožiary jemne vypracovanú, zlatistú sieťovinu majstrovská práca so štetcom.
Podiel na výzdobe Sixtínskej kaplnky
Rodnú Florenciu opúšťal umelec len veľmi zriedka. Jediná dôležitá cesta mimo mesta bola cesta do Ríma. V roku 1481 bol poverený pápežom Sixtom IV. realizáciou troch fresiek v Sixtínskej kaplnke. Pracoval po boku skvelých umelcov ako sú Ghirlandio, Pollaiuolo či Perugino. V Ríme strávil necelý rok. Realizácia malieb v Sixtínskej kaplnke mu priniesla uznanie a zdôraznenie jeho postavenia medzi florentskými maliarmi. Jeho maľby niesli všetky znaky zrelej tvorby a boli vysoko cenené. Každý detail bol starostlivo vykreslený a akcentovaný harmonickou farebnou skladbou. Práce na výzdobe Sixtínskej kaplnky zaručili florentským maliarom vysoké uznanie, v ktorých bol Botticelli väčšinou uvádzaný na prvom mieste.
Verné znázornenie doby
Botticelli maľoval často pre Mediciovcov - oltárne obrazy, portréty, alegórie i zástavy. Verne znázorňoval atmosféru svojej doby, jej duchovné prúdy, nádej, vieru i skepsu. Okrem autentických malieb a kresieb zasahoval svojimi návrhmi do takmer všetkých oblastí umeleckej tvorby. Robil vitráže chrámových okien, luxusné predmety umeleckého remesla či rozmerné intarzie drevených obkladov stien palácov. Jeho diela zohrali rolu aj v krásnej literatúre.
Tvorbu ovplyvnil tiež jeho prístup do intelektuálnych kruhov a myšlienky Marsilia Ficina, ktorý hlásal teórie ideálu krásy a jej aplikáciu v umení. K majstrovským Botticelliho dielam patria najmä veľké mytologické maľby, ktoré presadzovali konkrétny typ Bohom danej krásy v kombinácii so zložitými literárnymi odkazmi. Jeho dielo je interpretované z rôznych hľadísk. Frekventované sú často dva námety: Klaňanie sa Troch kráľov a Madona s dieťaťom.
Vplyv nepokojnej atmosféry mesta
Umelcov mecenáš Lorenzo di Pierfrancesco musel z politických dôvodov opustiť mesto a po jeho smrti (v roku 1492) už nebol o Botticelliho diela taký záujem. Skutočným vládcom Benátok sa stal fanatický asketický mních Savonarola, ktorý nastúpil k moci v roku 1494. Obdarený bol mimoriadnym rétorickým talentom a spočiatku mal veľa prívržencov. Potieral kult pohanského staroveku i súdobé umenie, ktoré nemalo dostatočne kresťanský obsah. Po niekoľkých rokoch boli z neho ľudia unavení a znechutení. Nakoniec bol exkomunikovaný z cirkvi a upálený. Slávny maliar sa pravdepodobne stal tiež prívržencom Savonarola (z tohto obdobia je zjavná zmena maliarovho štýlu).
Z ďalších rokov už nie je dostatok informácií o Botticelliho živote. V poslednom desaťročí zostala jeho maliarska tvorba zahalená mnohými nejasnosťami a ku koncu života už takmer netvoril. Jeho dielo mohlo začať pôsobiť staromódne a ako prekonané aj po návrate Leonarda da Vinci do Florencie.
Zabudnutá Botticelliho tvorba
Dielo Sandra Botticelli sa ocitlo po jeho smrti v takej nemilosti, že upadlo po celé stáročia do zabudnutia. Jeho sláva opäť ožila až v období konca 19. storočia, kedy sa umelci hľadajúci estetické zážitky inšpirovali práve jeho stvárnením snového života, akoby z iného sveta.
Nákladne reštaurátorské práce a zásahy priniesli rad výsledkov o technike a spôsobe maľby. Takisto bádatelia predložili vo výklade obsahu a zmyslu Botticelliho diela najrôznejšie nové pohľady a odhalili v ňom jedného z najväčších umelcov svojej doby. Výrazná senzibilita jeho obrazov, akcentovaná tajomnou nostalgiou dokladá, že ľudské hodnoty sú spoločné v 15. i v 21.storočí a rezonuje v povedomí i súčasného diváka.
Významné diela
Alegória sily, Zrodenie Venuše, Judita s hlavou Holofernovou (1469 - 70), Portrét muža s medailou (okolo 1475), Statočnosť (1470), Madona s dieťaťom a sv. Jánom Krstiteľom (okolo 1470), Sv. Augustín pri štúdiu (okolo 1480), Madona s granátovým jabĺčkom (1487), Mladý muž s medailou (asi 1475), Ohováranie (okolo 1495), Pallas a Kentaur (okolo 1482), Portrét Giulia de´Medici (1476 - 77), Madona s dieťatkom a dvoma anjelmi (1469), Umučenie s. Šebestiána (1473), Ohováranie Apolóna (asi 1496-97), Pieta (okolo 1495), Pomluva (1494-95).
Namaľoval 5 obrazov venovaných scéne klaňaniu troch kráľov.
Mars a Venuša (1485-86) - eroticky podfarbený námet, dielo pravdepodobne určené na dekoráciu postele
Príbeh Nastagia degli Onesti (1483) - maľba je rozdelená do štyroch základných epizód, ktoré líčia dramatický príbeh lásky
Očisťovanie malomocného a pokušenie Krista (1481-82) - freska v Sixtínskej kaplnke.
Zvestovanie - tejto téme sa venoval dvakrát, v roku 1481 a 1489.
_-_The_Annunciation_-_Google_Art_Project.jpg)
Juditin návrat (1472) - biblická hrdinka, ktorá zachránila obľahnutý Jeruzalem.
Portrét Smeraldy Brandiniovej (okolo 1475) - zachytená je babička neskoršieho významného sochára Baccia Bandinelliho, polovica postavy, pozadie obrazu tvorí perspektívny náznak interiéru. Jemná farebnosť a jednoduché poňatie nesú známky zrelej tvorby.
Primavera alebo tiež Jar (okolo 1480 – 1482) - ide o jeden z vrcholných obrazov umelcovej tvorby. Zobrazuje záhradu bohyne lásky Venuše, okolo ktorej sa odohrávajú pôvabné scény. Vyžaruje z nej krása a zvláštne kúzlo. Táto mytologická kompozícia je obzvlášť zložitá. Jej farebná harmónia je najviac akcentovaná množstvom kvetín u nôh postáv a ovocím vo vetvách stromov. Obraz si pravdepodobne objednal Lorenzio di Pierfrancesco de´Medici na stenu izby vo svojom mestskom dome vo Florencii.
Madona Magnificat (alebo tiež Madona s dieťatkom a piatimi anjelmi, 1483 – 85). Po nedávnom reštaurovaní a sporadickosti správ o zachovaných dielach sa pripúšťa skoršie obdobie vzniku, možnosť datovania v druhej polovici 70. rokov.
Svätý Augustín – freska sa nachádza v kostole Ognissanti, kde je umiestnená aj Botticelliho hrobka.
Použité zdroje
- Milan Togner: Sandro Botticelli (nakladatelství Datel, Brno, 1994)
- Robert Cumming: Veľkí umelci (vydavateľstvo Ikar, a.s. 2003)