Georges-Pierre Seurat (1859 - 1891) bol v 19. storočí zakladateľom francúzskeho neoimpresionistického hnutia a najvýznamnejším predstaviteľom a priekopníkom pointilizmu, ktorý zmenil smerovanie moderného umenia. Svojou tvorbou ovplyvnil neskorších maliarov fauvizmu a kubizmu. Metódou pointilizmu položil základ novému pojatiu zobrazovania, na ktoré neskôr naviazalo abstraktné umenie. Vytvoril tento vedecky usporiadaný a analytický systém maľby.
Analytický spôsob maľby
Technika mala prísne vedecký základ a spočívala v pokrytí plátna kompaktnými bodmi čistých farieb tesne vedľa seba. Tie sa spoja až v oku pozorovateľa a pôsobia jasnejšie ako namiešané farby. Ich výsledný jas a tonalita je výsledkom nie mechanického miešania farby (na palete), ale optického až v oku diváka. Body splývajú z odstupu pozerajúceho na maľbu do jednoliateho farebného tónu. Výsledná farba závisí od účinkov svetla alebo tieňa, vzájomného pôsobenia farieb a prirodzenej farby výjavu tak, ako to videl maliar. Seurat vôbec nepoužíval pri tejto technike čiernu farbu.
Vo svojich obrazoch dosiahol viac intenzívnej svetelnosti, farebnej saturácie i väčšej presnosti, než akú dosahovali impresionisti. Problémom mohla byť len zlá kvalita materiálu. Bol talentovaným umelcom a bol presvedčený o správnosti svojich názorov a význame tejto metódy, ktorú vyvinul. Vyhovovali mu námety zo súčasného života, neskôr uprednostňoval témy s ľudskými postavami. Technikou pointilizmu vytvoril tiež množstvo skíc opíc a detailov ich tela. Na obrazoch nezačal maľovať skôr ako nemal dôkladne premyslený zámer. Mal snahu vytvoriť obraz s trvalou hodnotou. Vo svojich raných kresbách vytváral štúdie jednotlivých figúr, ktoré vkladal do svojich neskorších kompozícií. Rád maľoval krajiny pri mori, letnú pohodu pri rieke alebo rušný život v nočných kluboch. Veľakrát nechával vyniknúť tmavej siluete postavy pred svetlejším pozadím alebo nechával dopadnúť svetlo lampy na črty tváre. Jeho krátka maliarska kariéra bola naplnená poriadkom a pokojom. Tvorba je povestná svojou presnosťou a vyrovnanou kvalitou. Neprekonaná zostala jeho dokonalá vyváženosť kompozičnej harmónie a svetla.
Život Georgesa Seurata a jeho umelecký rozvoj
Georges Seurat sa narodil do veľmi bohatej rodiny v Paríži. Jeho otec bol právny úradník a rodák z Champagne, matka naplnila jeho detstvo úprimnom citom. Často spolu navštevovali prekrásnu záhradu na bulvári Magenta, v ktorej blízkosti bývali a stala sa neskôr objektom jeho najslávnejších malieb. Študoval umenie u sochára Justina Lequiene v Paríži. Neskôr v rokoch 1878-1879 navštevoval štúdium maľby na Écoledes Beaux-Arts. Mladý Seurat bol silne ovplyvnený Rembrandtom a Franciscom de Goya. V roku 1879 nastúpil na vojenskú službu v Breste, kde venoval svoj voľný čas skicovaniu figúr a lodí. V roku 1880 sa vrátil do Paríža a s dvomi priateľmi zo štúdií sa delil o malý ateliér. Časom sa osamostatnil do priestorov, ktoré boli bližšie rodičovskému domu. Ďalšie dva roky veľa čítal o teórii farieb a svetla. Nebol autorom pôvodných teórií, ale sledoval estetické a vedecké poznatky svojej doby. Veril, že kontrastmi a farbami dokáže vniesť do obrazu harmóniu a emócie. Zrejme po otcovi bol mimoriadne nesmelý, tajnostkársky a viedol samotársky život.
Pred pôžitkami mali u neho prednosť knihy. V rokoch 1881-1882 kreslil predovšetkým čiernobiele kresby a venoval sa kontrastu v tónovaní a mäkké kontúry. V roku 1883 namaľoval svoje prvé veľké dielo – obrovské plátno s názvom Naháči na Asnieres. Tento veľký formát bol namaľovaný metódou pointilizmu. Parížskym Salónom bol odmietnutý. Rozhodol sa preto pre dráhu nezávislého umelca. Seurat sa spojil s ďalšími nezávislými umelcami a spolu vytvorili v roku 1884 Société des Artistes Indépendants (Spoločnosť nezávislých umelcov). Na jednom z týchto stretnutí sa spriatelil s Paulom Signacom, kterého nadchli jeho myšlienky pointilizmu a stal sa jeho najsilnejším zástancom. Spolu túto tvorivú umeleckú metódu rozvíjali. Dychtivo prijímal Seuratove myšlienky a rady a poskytoval mu morálnu podporu, keď sa zapojil do radov avantgardných umelcov.
Nedeľné popoludnie na Grande-Jatte
V lete 1884 začal pracovať na svojom majstrovskom diele Nedeľné popoludnie na Grande-Jatte. Trvalo dva roky sústredeného úsilia a systematickej práce, kým ho dokončil (je namaľovaný technikou pointilizmu). Od roku 1887 sa viac sústredil na problematiku línií. Fascinovali ho najnovšie teórie o ich nasmerovaní a možnosti vyjadrenia rozličných emotívnych stavov. Tieto teórie použil v niektorých svojich neskorších prácach. Koncom roku 1889 sa presťahoval z rušného bulváru Clichy na Montmartri do ateliéru v neďalekej tichej uličke a žil v ústraní.
Podľa dostupných informácií žil tajne s mladou modelkou Madeleine Knobloch, ktorú aj portrétoval. Vo februári 1890 mu porodila syna. Svoj súkromný život držal v tajnosti a svoju mladú rodinu predstavil matke až dva dni pred smrťou. Georges Seurat zomrel neočakávane v marci 1891 po závažnom infekčnom ochorení vo veku 32 rokov v Gravelines. Krátko po jeho smrti porodila Madeleine ich druhého syna, ktorého meno je neznáme, pretože zomrel pri pôrode alebo krátko po ňom.
Ku koncu života vytvoril Georges Seurat niekoľko obrazov s tématikou cirkusu, vyznačujúce sa štylizovanou kompozíciou. Posledné veľké ambiciózne dielo Cirkus začal maľovať v roku 1891, ale nikdy ho nedokončil. Po jeho smrti ho kúpil Paul Signac. Dnes ho možno vidieť v Musée d'Orsay v Paríži. Vo svojom krátkom živote vyprodukoval 7 monumentálnych malieb a 60 menších kresieb a skíc.
Najvýznamnejšie diela
Kamenár (1882-1883) - obraz patrí k rozsiahlej sérii kresieb a plátien s tématikou chlapcov a robotníkov
Kúpanie v Asnières (1883-1884) – predstavuje kľúčové dielo svojim mimoriadne rozmerným formátom a novou technikou. Prvý raz sa objavilo na výstave Združenia nezávislých umelcov (skupiny maliarov, ktorí napodobňovali jeho pointilistickú techniku). Bolo vytvorených viac ako 20 štúdií v prírode, ale obraz bol dokončený v ateliéri. Je na ňom nadčasové vyobrazenie ľudí oddychujúcich počas víkendu a kúpanie sa v chladnej vode rieky. Oddychujúce postavy sú rozptýlené po pobreží. Statické a pokojné postoje dodávajú atmosféru ticha a pokoja. Len chlapec stojaci vo vode má ruky priložené k našpuleným ústam a vyzerá tak, ako by chcel vydať nejaký zvuk. V pozadí sa rysujú továrenské komíny a železničný most.
Toto dielo nie je celé vytvorené bodkami, niektoré časti obrazu neskôr prerobil tak, aby farebné bodky vytvorili mihotavý dojem.
Nedeľné popoludnie na Grande-Jatte (1884-1886) – patrí medzi najslávnejšie a vrcholné dielo neoimpresionistického umenia. Bolo vystavené na výstave impresionistickej skupiny a stalo sa najpozoruhodnejšou maľbou prehliadky. Z hľadiska vývoja moderného umenia je dokonalou syntézou monumentálnej statickej formy, presne konštruovanej kompozície, harmónie farieb, tvarov a ďalších výrazových prostriedkov. Predchádzala tomu nielen dlhodobá teoretická štúdia optických zákonitostí farieb, ale i dôkladná výtvarná príprava v podobe radu skíc a kresieb. Maximálnej svetelnosti a farebnej nasýtenosti dosiahol maliar použitím malých škvrniek komplementárnych farieb, ktoré sa pri pohľade z určitej vzdialenosti miešajú do výsledného tónu.
Tento najznámejší obraz zachytáva výletný ostrov na Seine, kde radi chodievali parížski umelci. Ironizuje na ňom individualizovanú a vykorenenú spoločnosť (všetci pozerajú pred seba a nehovoria spolu). Jediným, kto sa v strede bohatej spoločnosti pozerá na diváka a vyjadruje nejaké emócie, je malé dievčatko v bielych šatách v strede obrazu. Obraz je statický, jedinou známkou pohybu je malý psík, šesť motýľov a utekajúce dievčatko. Venoval mu 60 prípravných štúdií a maľoval ho dva roky. Toto dielo je zosobnením pointilizmu a jednou z hlavných atrakcií Chicago Art Institute.
Bec du Hoc, Grandcamp (1885) – výjav z morského prostredia. Monotónna morská hladina, ktorej v popredí dominuje veľká skala Bec du Hoc, nechává zaniknúť drobné plachetnice v pozadí. Usiloval sa o vyjadrenie toho, čo má byť nemennou podstatou tejto krajiny z hľadiska jej farebnosti a svetelnosti, tak i základnej tvarovej a kompozičnej štruktúry
Plachetnice pri Grandcamp (1885) – pohľad na more, pozdĺž pobrežia plávajú plachetnice. V prednej časti sa nachádza výrazné farebné krovie
Modelky (1887-1888) - olej na plátne, klasická mytologická téma daná do podoby moderného obrazu. Tri bohyne krásy nahradil tromi nahými modelkami, ideálnu mýtickú krajinu svojím ateliérom a maliarsku techniku starých majstrov technikou divizionizmu
Portrét Paula Signaca (okolo roku 1889)
Kankán (1889-1890) - zámerom obrazu bola snaha ukázať funkčnosť svojho výtvarného systému nielen v prostredí nehybnosti (ktorým je napríklad krajina), ale i v prostredí nespútane divokého pohybu, ktorým je napríklad kabaret alebo cirkus
Kanál v Gravelines (1890) - zdanlivo fádnu scenériu prístavu dokázal Seurat oživiť netradične pojatým priestorom. Jeho rozľahlosť, prázdnotu a takmer metafyzickú nehybnosť (statickosť, stálosť či nepremenlivosť) zdôraznil napr. stlmenou farebnosťou, motívom osamelého kotvového stĺpika umiesteného v osi obrazovej kompozície alebo výraznou diagonálou prístavného móla
Cirkus (1890-1891) - v poslednom veľkom diele, ktoré zostalo nedokončené, vystupňoval dynamizmus pohybov postáv (najmä krasojazdkyne, koňa a akrobata), ktorým sa začal zaoberať v Kankáne. Úzkostlivá snaha vychádzať pri tvorbe obrazu z vedeckých pravidiel ho donútila použiť tzv. „estetický uhlomer“ – špeciálny nástroj (vynález Charlesa Henryho), ktorého účelom bolo zisťovať či ten ktorý uhol je alebo nie je harmonický
Sediaca žena (1884–1885) štúdia pre obraz Nedeľné popoludnie na Grande-Jatte, čierna krieda na tónovanom papieri
Spáč (1883), Vstup na most v Courbevoie (1886)
Sediaci nahý mládenec (1883) - štúdia pre obraz Kúpanie v Asnières, čierna krieda na tónovanom papieri
Použité zdroje
- http://www.slavneobrazy.cz/seurat-georges-nedelni-odpoledne-na-ostrove-grande-jatte-ido-2003
- Metodický portál - rvp.cz - Seurat, Georges
- Velikáni výtvarného umenia, Marshall Cavendisch 1987, preložila Jarmila Račeková (vyd.: Perfect a.s., Bratislava, 1996)