Paul Cézanne (1839-1906) bol jednou z najvýznamnejších postáv postimpresionizmu (aj priekopník modernizmu), ale taktiež najzložitejším maliarom 19.storočia. Svoj špecifický, nový maliarsky štýl počas svojej kariéry ďalej rozvíjal. Jeho diela sa podobajú hrubým skicám, ktoré niekoľkými ťahmi štetca dodávajú zdania priestorovosti. Tvorba by sa dala rozdeliť do dvoch etáp: do roku 1873 a na neskoršie obdobie, kedy bola na obrazoch vidieť tendencia k ucelenosti obrazových prostriedkov (obzvlášť zrejmé je to pri porovnaní jeho dvoch autoportrétov z rokov 1873-1875 a druhého z 1879 - 1885). Mal zvláštnu rozmanitosť štýlov, rôzne fázy dokončovania obrazov – niektoré práce sú plné prudkých citov, pri iných vidieť starostlivo zvolenú a racionálnu kompozíciu a neuveriteľnú škálu farieb. Pri ďalších akoby postavy vstupujú do vzájomne súvisejúcich priestorových vzťahov.
Tvorba Paula Cézanna
Už v mladosti sa prejavovala jeho prudká povaha, nerozhodnosť, nedôvera k ľuďom, pochybovanie a nedostatok dôvery vo svoje schopnosti. Veľakrát opustil nedokončený obraz s tým, že sa k nemu vráti neskôr. Zo sklamania však často svoje plátna zničil, zobral do ruky nôž a zoškrabal ho, alebo v záchvate rozhorčenia ho vyhodil von z okna. Bol samoukom a každý nový obraz bol pre neho skôr zdrojom nespokojnosti, že nevie zrealizovať svoje myšlienky. Pri svojom temperamente a jeho technikou nedokázal nestranne a presne zobraziť, čo v prírode vidí. Preto by sme ho mohli považovať aj za kubistu. Spojil farbu a kresbu a novým spôsobom vyjadril objem i obrazový priestor, čím ovplyvnil moderné maliarstvo 20. storočia. Vo svojej tvorbe sa zameriaval najmä na maľovanie krajín, portrétov a zátiší. Hlavný dôraz kládol na celkovú štruktúru obrazu a umelecké vyjadrenie kvality než na kopírovanie prírody. Najviac sa mu páčila práca na zátišiach (mal pocit vlády nad nimi). Krajiny bral ako príliš ovplyvniteľné svetlom a tieňmi, zatiaľ čo zátišia čakali bez pohybu, kým na plátne nezvečnil ich dokonalý obraz. Krajinu si zjednodušoval do geometrických tvarov a vybavoval ju neočakávanými tieňmi. Nezobrazoval ju verne, ale cez zjednodušený vzťah svetla a tieňov zachytával farebné prechody a vzťahy medzi farbami. Začal užívať tzv. následného kontrastu a tak členiť vo svojich obrazoch priestor (vedľa tmavej farby použité svetlá a pod). Výjav pripomína nanášanie farby špachtľou. Jeho obrazy sú dvojrozmerné (porušenie perspektívy). Tváre sú meravé, bez výrazu a akéhokoľvek náznaku mimiky.
Život a umelecký rozvoj
Narodil sa na juhu Francúzska, v zámožnej a vzdelanej rodine. Bol synom obchodníka, ktorý videl jeho budúcnosť v bankovníctve. Od roku 1852 začal študovať na gymnáziu a stal sa nerozlučným kamarátom s Emile Zolom a Jean Baptistom Baille. Trávili spolu všetok voľný čas výletmi do okolia a viedli nekonečné debaty o umení. Bol vynikajúcim študentom a zaujímal sa predovšetkým o jazyky. Venoval sa aj písaniu poézie. Po ukončení strednej školy sa na otcove želanie prihlásil na štúdium práva na univerzite v Aix-en-Provence. Strávil tam dva roky a popri tomu sa venoval maľovaniu a písaniu poézie. V roku 1859 začal študovať večerný kurz kreslenia živých modelov na École spéciale de Dessin v Aix, kde získal druhú cenu v kurze maľovania štúdií postáv. Právo zanedbával stále viac a venoval sa umeniu. Jeho kamarát Emile Zola, ktorý žil v Paríži, ho prehováral k odchodu do hlavného mesta. Paul Cézanne sa stále viac uzatváral do seba, až sa nakoniec otec zľutoval a dovolil mu opustiť Aix. 
Cézanne v Paríži a Salón odmietnutých
V roku 1861 odišiel do Paríža, kde ho Zola už nadšene očakával. Cézannove veľké nádeje, ktoré do Paríža vkladal, sa však nenaplnili. Často navštevoval Louvre, stretával sa so Zolom a pravidelne kreslil v Académie Suisse, kde sa spriatelil s Pissarom. Neskôr chodili spolu maľovať do prírody. Napriek svojmu veľkému úsiliu nebol na Akadémiu výtvarných umení (École des Beaux-Arts) prijatý. V Paríži nebol šťastný, považoval sa stroskotanca a rozhodol sa odísť domov do Aix. Neochotne sa zamestnal v banke svojho otca, ale tiež si otvoril vlastný ateliér. Keď sa však usadil, zistil že ho práca nebaví a zatúžil sa vrátiť späť do Paríža. Otec mu to dovolil s podmienkou, že musí študovať maliarstvo na École des Beaux-Arts a vtedy bude od neho dostávať skromnú apanáž. Táto škola ho ale opätovne neprijala s odôvodnením, že jeho obrazy sú príliš vzdialené tomu, čo sa považuje za umenie, sú neohrabané a nekonvenčné. Cézanne si na túto školu už nikdy žiadosť nepodal, ale pravidelne pokračoval v štúdiu na Académie Suisse. Udržiaval kontakty so Sisleym, Renoirom a Monetom. Bez absolvovania École des Beaux-Arts a účasti na jej každoročnej výstave (Salónu) bola však v tej dobe úspešná umelecká kariéra nepredstaviteľná. Veľký počet prác ostatných umelcov i Cézannove diela uchádzajúce sa o účasť na Salóne v roku 1863 boli porotou zamietnuté. To viedlo k protestom a založeniu vlastného salónu (Salón odmietnutých). Výstava sa dočkala zosmiešnenia, ale zomkla mladých umelcov.
Cézanne nikdy nezostal dlho na jednom mieste. I v Paríži sa sťahoval z miesta na miesto a často hľadal útočisko v Jas de Bouffan. Pri sťahovaní sa z ateliéra do ateliéra zabúdal zo sebou zobrať desiatky obrazov, ktoré považoval za nedokončené. V roku 1869 sa zoznámil s kníhviazačkou Hortense Fiquet, ktorá mu často robila modelku (namaľoval viac ako 40 jej portrétov). Odišiel s ňou do rybárskej dediny L´Estaque. V roku 1872 sa im narodil syn Paul. Cézannne bol stále viac nespokojný, že musí živiť rodinu, že je pripútaný k domovu a hneval sa na seba i na celý svet. Až v apríli 1886 sa s Hortenze oženil. Tento vzťah dlhé roky tajil pred otcom (bál sa, že príde o jeho mesačnú finančnú podporu, čo sa aj stalo). Jeho otec ale v októbri toho roku zomrel. Po jeho smrti Cézanne a jeho sestry zbohatli. V roku 1886 sa pohádal so Zolom kvôli jeho vymyslenému vyobrazeniu Cézanna vo svojom románe „Dielo“ a už nikdy sa neudobrili. Vzťah s Hortense mu tiež nepriniesol vytúžené vyslobodenie z osamelosti a jeho rodina ho videla stále menej.
Počas tohto obdobia prijal pozvanie Camilla Pissarra do Pontoise. Jeho priateľ veril vo výnimočný talent Cézanna a ten zasa počúval jeho rady a vedľa neho sa ďalej vyvíjal. Často si vyberali rovnaké námety a maľovali spolu. Pissarro ho presvedčil, aby sa zbavil pri maľbe tmavých farieb, ukázal mu, ako vytvoriť obraz z kontrastov svetlej a tmavej a na plátno prenášať to, čo vidí – bez vlastnej predstavivosti. Viedol ho k tomu, aby ku kontúram motívov nepoužíval línie. Učil ho maľovať krátkymi ťahmi štetca, aby svoje pozorovanie okamžite zaznamenal, aby sa nesústreďoval na jeden bod, ale aby absorboval všetko. Bez váhania aby zachytil prvé dojmy a nebál sa prirodzenosti. Radil mu, že odrazov farieb v okolí si je treba všímať už pri prvom sedení až kým pokryje celé plátno. Že je treba skúmať perspektívu z nadhľadu, všímať si odrazy lístia a neba, nepoužívať silnú farbu, postupne prácu zjemňovať, nedržať sa pravidiel, ale maľovať, čo vidí a cíti.
Cézanne odišiel späť do rodného Aix a čoraz viac sa uzatváral do seba. V tom čase prestal používať ženské modely. Žil naďalej len pre svoje umenie, vzdialený od rodiny, ktorá bola väčšinou v Paríži. V roku 1895 zorganizoval obchodník s obrazmi (Ambroise Vollard) prvú Cézannovu samostatnú výstavu. Cézanne si kúpil v Aix ateliér a žil v ňom len so svojou slúžkou, pretože izoláciu považoval za prostriedok, ktorý mu umožňoval efektívne pracovať. V roku 1906 pri maľbe v plenéri náhle upadol do bezvedomia. Zomrel vo veku 67 rokov na zápal pľúc.
Za svojho života nebol Cézanne považovaný za veľkého umelca, jeho diela boli nepochopené a stávali sa terčom kritiky, urážok a posmechu. Odlišoval sa od ostatných maliarov a jeho tvorba bola pre verejnosť nová a nepochopiteľná. Cézannov štýl si získal obľubu až po tom, keď prekonala svoj názor, že ide len o machule a nekompletnosť obrazov. Jeho diela sú ľahko rozpoznateľné a ukazujú, že mal neskutočné nadanie. Prvé úspechy mali jeho obrazy až v roku 1907. Jeden z Cézannových obrazov bol v roku 1999 predaný za 60 500 000 amerických dolárov (dovtedy 4. najvyššia cena zaplatená za maľbu).
Najznámejšie diela
Zátišie s jablkami a pomarančmi, Kúpajúce sa ženy, Žena s kávovarom, Strýko Dominique, Dievča pri klavíri, Zátišie s Amorom, Hráči kariet, Vrah, Moderná Olympia, Mládenec v červenej veste, Magdaléna, Zátišie s cibuľou, Autorpotrét, Pastorála, Muž s bavlnenou čiapkou, Madame Cézannová v červenom, Veľká borovica blízko Aix...
Obesencov dom v Auvers – doklad nového štylistického smerovania, vystavený na prvej výstave impresionistickej skupiny Mont Saint-Victoire - jedno z najlepších diel neskorého obdobia, z ťahov štetca je cítiť dynamický pohyb prechádzajúci touto krajinou, energické zakrivenie línií, chvenie svetla a vzduchu
Portrét Louis-Auguste Cézanna (čítajúci umelcov otec) - portrét zobrazujúci dobrého otca, čo bolo v rozpore so skutočnosťou, chcel vyjadriť túžbu po harmonickom vzťahu s otcom
Portrét achille Empéraira – portrét spolužiaka z Atelier Suisse, ktorého si veľmi vážil
Použité zdroje
- Ulrike Becks-Malornyová, Cézanne (vyd: Taschen/nakladatelství Slovart Praha, 2004)
- Confidential Concept, worldwide, USA, 2004 Paul Cézanne
- Sirrocco, London, 2004
- Czech version - preklad Lenka Faltejsková, 2004 (vyd: nakladatelství Alpress)
- Anna-Carola Kraussová, Dějiny malířství od renesance k dnešku ( vyd: nakladatelství Slovart 1996, Praha)